Monday, May 11, 2026

Centurion 110km - Ultra Trail Vipava Valley

Do Slovinska vyrážam vo štvrtok ráno, čaká má náročný deň. Presun autom a električkou na letisko, odtiaľ let do Ljubljany s prestupom v Zurichu, potom shuttle bus z letiska do mesta, tam chytiť autobus do 100 km vzdialenej Ajdovščiny a na záver na mieste vyriešiť ešte fínálny 5 km presun do Vipavskeho Križa, kde mám ubytko. Ak to neznie dostatočne náročne, tak na letisku v Luxemburgu sa pred odletom ešte online pripájam na 2 h jazykový kurz luxemburčiny, počas ktorého stíham absolvovať ešte aj menší písomný test. Počas kurzu jedným okom sledujem správy od Swissu, ako mi postupne posúvajú odlet do Zurichu a začínam sa reálne obávať, či stihnem ten prestup. V tom mi však prichádza email, že môj odlet bol natoľko posunutý, že ma radšej prebookovali na Luxair let, dokonca priamy do Ljubljany! Fantázia, nemusím prestupovať, Luxair mi na palube dá aj jedlo a nápoj a do Ljubljany prídem takmer o 2 h skôr. V duchu sa chválim sa rozhodnutie brať si so sebou iba palubnú batožinu, lebo čo by sa v tejto situácii dialo s už checknutým kufrom a kedy by dorazil do Slovinska, to naozaj netuším a možno ani nikto na letisku.

Moja cesta naberá hneď luxusnejší nádych, pohár cremant na palube mi vždy zdvihne náladu. Zvyšok cesty už prebieha podľa plánu, všetky ďalšie prípoje krásne stíham a poobede v Ajdovščine ešte stíham aj registráciu, spolu s následným nákupom nejakých základných potravín v Lidli. Jediný zádrheľ nastáva v momente, keď sa snažím nastúpiť do autobusu na posledný 5km úsek mojej cesty. Google sklamal, ten autobus tam nestojí a nič ďalšie už tým smerom nejde. A keďže v Ajdovščine nefungujú ani taxíky, nezostáva mi nič iné, len hodiť moju 10 kg batožinu na chrbát, v jednej ruke taška z registrácie, v druhej Lidl nákup, a pobrať sa tých takmer 5 km pešo. Čo by stále bolo OK, keby ma posledné 3 týždne nebolelo koleno a nesnažil som sa ho čo najviac ušetriť na zajtrajší pretek. Skúšam preto šťastie stopovaním, možno sa niekto zľutuje. Do popredia vystrkujem tašku z registrácie, mestečko žije týmto behom, možno mi to zvýši šancu na odvoz. Po chvíli naozaj pri mne zastavuje auto s dvoma mladými babami a ponúkajú mi odvoz prakticky kamkoľvek. Jedna z nich vraví, že jej sestra išla pred chvíľou okolo, videla ma stopovať, aj tašku si všimla, ale ponáhľala sa, tak aspoň zavolala sestre, nech ma vyzdvihne a dopraví, kam potrebujem, že určite sa šetrím pred behom. No nie sú títo ľudia úžasní?

 

Ako dobre moja cesta začala, tak dobre aj skončila a ja sa ešte za svetla dostávam do apartmánu. Vipavski Križ je maličká dedinka, je tu len jediná kaviareň/vináreň a hlavnou dominantou je kostol. Bývam v jeho tesnom susedstve. Všade po stenách obrazy s rôznymi kresťanskými motívmi, názov wifi siete je "padrepio" a mne dochádza, že bývam vlastne na fare! No paráda, pobolieva ma síce koleno a naozaj netuším, po ktorú občerstvovačku to potiahnem, ale takto som vlastne v božích rukách, takže bude to OK.




Centurion 110 Ultra Trail Vipava Valley štartuje v piatok 30 minút pred polnocou a čaká nás 110 km / +4700 m trať s dvoma náročnými stúpaniami na lokálne dominanty Nanos a Mala Gora, oba kopce približne vo výške 1260 mnm. Na dokončenie máme 30h, ale limit pre Western States kvalifíkáciu je znížený na 25 hodín. Po tom, ako som predošlé roky zvládol stovky na Monte Rose, v Andorre a na Lavarade, vo mne tieto parametre nevzbudzujú prílišné obavy. Keby ma len to koleno netrápilo. Posledné 3 týždne ma stále pobolievalo, veľa som nenabehal a ešte aj posledný kontrolný výklus pred 2 dňami nedopadol úplne najlepšie.V piatok cez deň sa preto šetrím, posedávam na apartmáne, krátko sa prejdem po dedine, čakám Katku a predstieram balenie sa na pretek, ale dokopy tam neni čo baliť (máme len 1 dropbag). Katka prichádza len pár hodín pred štartom, akurát stíhame zájsť na pizzu a už sa pomaly treba poberať na štart. Ku kolenu si len povieme, že cez diskomfort a malú bolesť sa dá ísť, ale ak by som začal krívať, mám to radšej ukončiť a zavolať si Katke po odvoz. Trať je našťastie robená tak, že na akúkoľvek občerstvovačku sa dá dostať autom behom pár minút.

 

 

Na štarte v Ajdovščine panuje bojová atmosféra a aj celý pretek je ladený v duchu rímskych légií - v tomto údolí sa udiala vo 4. storočí jedna z najvýznamnejších rímskych bitiek. Posledných 15 minút nám dávajú silne motivačný príhovor, podobný možno dostávali aj vojaci pred tou bitkou, a hoci mi to chvíľku trvá, začína sa aj mne dostávať pod kožu. Na pár minút zabúdam na koleno a teším sa na beh. Je 23:30 a konečne vybiehame. Po úvodnej 4km rovinke vbiehame do miestnych viníc, kde strávime prvé dva úseky, čo je 24 km/ +891 m. Ak všetko dobre pôjde, bude mi to trvať približne 4 h, čo je dosť vlažné tempo, ale vzhľadom na plán ísť to pod 25 h, som spokojný s tempom okolo 5 km/h, veľmi rýchlejšie mi netreba. Hneď od štartu som upriamený na pravé koleno a čakám, ako sa bude správať. Na rovinke v pohode, v stúpaniach tiež, ale zbehy nie sú dobré. Je tam jasný diskomfort, cez ktorý by som doma asi radšej ani nebežal, a každým krokom čakám, kedy začne naozaj bolieť. Medzitým sa však posúvam dopredu, ide sa mi celkom dobre, nočné vinice síce nič moc, ale balkánske dedinky s nepravidelnými uličkami sú pekné. Na prvej občerstvovačke Lože (9 km) panuje výborná atmosféra, stoly sú bohato zásobené, dokonca tu pod holým nebom v peci pečú čerstvú pizzu (!). Škoda, že som ju mal aj na večeru, stále je v žalúdku a vravím si, že snáď bude aj neskôr. 

 


Aj druhý úsek prebieha podobne, pri zbehoch cítim koleno až do tej miery, že zvažujem, či by som ich nemal ísť radšej iba chôdzou, hoci by to stálo veľa času. Tak už naozaj len nech v ňom začne pichať a môžem to zabaliť a zavolať si Katke po odvoz. Do Podnanos na 24. km nakoniec dobieham o 20 minút skôr, než som plánoval, dokonca som vraj aj 25 ľudí predbehol. Tieto prvé dva úseky som bral ako test, či má zmysel sa pustiť vyššie do kopcov, kde sa už bude horšie riešiť prípadný problém. Koleno však stále nebolí (síce ho cítim, ale vyslovene nebolí), tak dopĺňam vodu, zobnem nejaké jedlo a púšťam sa do noci na najdlhšie dnešné stúpanie (9 km / +1118m) na horu Nanos. Je pol štrvtej v noci, plán je byť hore s východom slnka okolo šiestej. Hore sa mi ide dobre, sklon je tak 10-15%, čo je na stúpanie celkom príjemné a čas si krátim sledovaním skóre nočných zapásov NBA playoff. Vyššie na kopci fúka burja, extrémne silný vietor typický pre túto oblasť a dávam na seba čiapku a rukavice. Organizátori tesne pred pretekom aktivovali winter kit, čo pre túto prímorskú oblasť na konci apríla znamená práve tú čiapka s rukavicami. Už som bol na letisku, keď nám o tom písali a potešilo ma, že nepýtali páperku ako v Andorre. 





Na tretiu občerstvovačku (Nanos, 33 km / +2009m) prichádzam tanečným krokom v čase 6:09 h, mám výbornú náladu, hrá tu letná talianska hudba a navyše Lakers vyhrali. Akurát sa brieždi a na plán mám náskok 20 minút, ktoré ale následne takmer všetky obetujem na vlastný servis. Čaká nás najdlhší úsek (17 km), zbeh dole do Vipavy a je dobré sa najesť, dať wecko a pripraviť sa na to, že tuto hore na kopci je síce ešte kosa, ale o hoďku nižšie už bude teplo. Celkovo má byť cez deň dosť teplo, vraj cez 25, hoci v noci teploty klesli až k 0. Tento zbeh je veľmi pozvoľný, vačšinou po upravených lesných cestičkách, čo mi maximálne vyhovuje. Predbieham ďalších 15 bežcov a s veľkou úľavou si uvedomujem, že naposledy ma koleno iritovalo asi pred 5h. Tento zbeh ho už vôbec nevnímam a môžem došľapovať, ako chcem. Dole vo Vipave (50 km / +2173 m) som v čase 8:55 h, čo je už vyše 30 minút nad plán. Cítim sa skvele, dopĺňam energiu, komunikujem s Katkou a Mariankou a optimisticky sa poberám na ďalší úsek. Do cieľa zostáva už len 60 km a mám na to takmer 16 h. V hlave krotím myšlienku, že by som tam mohol prísť za svetla, čakajú nás ešte náročné úseky.




Hneď ten najbližší bude určite výživný; 3 km / +700 m stúpanie na vrch Sinčnica. Úvod je síce pozvoľný, prvé 2 km dávam s prstom v nose, ale na posledný kilometer nám zostáva ešte takmer 400 výškových, z čoho sa mi prevracia zrak. Bojujem s tým vyše 30 minút a niekoľkokrát sa musím aj na pár sekúnd zastaviť. Našťastie to stúpame v lese, lebo slnko už slušne pečie. Konečne som hore, výhľady dole do doliny neskutočné, ale nálada na nule a energia podobne. K dropbagu to máme ešte 7 km, viac menej po rovinke, snáď sa pritom dám dokopy. Sme na plateau, po okraji ktorého pobežíme ďalších 12 km. Bez debaty najkrajší dnešný úsek, 700 m pod nami je výhľad na celé Vipavské údolie, fakt nádhera. Ale chodník ide medzi skalami a musím dávať pozor na každý krok. Do toho sa k nám pripájajú bežci z 30 km behu, majú za sebou iba prvé stúpanie a je to jak stádo nabudených chrtov. Neskutočne ma iritujú, jak ma z každej strany predbiehajú. Keď mi to terén dovolí, púšťam ich pred seba, ale nie vždy sa to dá. Je mi úplne jedno, čo v takejto situácii káže bežecká etika, ja som proste na výrazne dlhšom behu než oni a cítim, že by som mal mať prednosť výberu stopy. Okrem toho, že ma to stojí množstvo energie, dosť ma to sundáva aj psychicky, hoci predpokladám, že všetko sú to bežci z 30 km preteku (a podľa výsledkov som tu vlastne 20 spolubežcov predbehol). Ide sa mi fakt zle a najviac túžim po rovnom hladkom úseku, kde by som mohol trochu nabrať tempo. 






Na občerstvovačku s dropbagmi Otlica (65 km / +3185 m) pribieham sa došuchcem ako zbitý pes v čase 12:20 h, čo je stále v rámci plánu. Oceňujem, že stovkárov na občerstvovačke oddelili od zvyšku, dropbagy nás čakajú vnútri nejakej budovy, kde je príjemný chládok (vonku na slnku už dosť pečie). Strávim tu takmer 30 minút - polievka, cola (ten ich žltý ionťák sa nedá piť), doplnenie zásob z dropbagu, suché tričko, krátke dobitie telefónu. Celkovo činnosti tak na 5 minút, ale je neskutočné, ako pomaly ich človek vykonáva po prebdenej noci a takmer 70 km v nohách. Poberám sa na ďalší 10 km úsek, dúfajúc, že horšie to už nebude, že sa mi snáď podarí znova niečo aj pobehnúť. Úvod tak chvíľu aj vyzerá, ale akonáhle opustíme civilizáciu, znova sme medzi skalami, cez ktoré sa niekedy predieram po štvornožky. O nejakom tempe sa nemôžme ani baviť, neviem predbehnúť ani turistu predo mnou. Aspoňže 30koví chrti sú už preč a ten zvyšok sa posúva dopredu mojím tempom. Konečne sa dostávame preč zo skál, teraz stúpame na Malu Goru (1260 mnm, najvyšší dnešný bod), aj chodník by mohol byť teoreticky behateľný, ale mám už toho plné zuby, cítim stehná aj bedrové kĺby. Kúsok za kopcom, na občerstvovačke, som dohodnutý, že sa stretnem s Katkou, na čo sa veľmi teším - časovo som podľa predpokladov, tak snáď tam naozaj bude.



Na občerstvovačke Mala Gora (75 km , +3912 m) som v čase 15:17 h, vyše 10 minút nad plánom, čo je vzhľadom na môj aktuálny stav veľmi pozitívne. Je tu aj Katka, pýta sa ma na pocity, ale nedá sa to tu publikovať. Náladu mi dvíha aspoň myšlienka, že do cieľa zostáva už len menej než maratón a nejaké drobné výškové (vyše 80% ich už máme za sebou). A ešte všadeprítomné motivačné plagáty, rozmiestnené na rôznych (väčšinou náročných) úsekoch:

Mám chuť tu zostať sedieť alebo sa nechať odviezť do cieľa Katkou, ale pre niečo iné som sem prišiel. Viem, že stále idem v rámci 25 h plánu, ale musím sa posúvať dopredu, už akokoľvek rýchlo. Lúčim sa s Katkou a so sklonenou hlavou sa poberám na posledné dnešné výrazné stúpanie, vrch Kucelj (1237 mnm). Čakajú nás na ňom nádherné výhľady a potom už vytúžený zbeh naspäť dole do doliny. Až pri tom zbehu sa cestička konečne rozširuje; už by sa tu aj dve autá vedeli predbehnúť, a keby nebola plná skál, dal by sa tu aj nejaký čas nahrabať. Ale po predošlých štyroch hodinách je aj toto vítaná zmena. Radosť však trvá len 3 km, točíme sa znova do lesa na úzky singláč, ktorý sa časom stáva čoraz užším a priečny svah čoraz strmším. Nejde sa mi tu dobre, už sa len tak odovzdane suniem, a keď nás trasa pošle 50 m hore kamennou lavínou, už mi to ani nevadí. Som rád, že sa pomaly blížim k občerstvovačke Vitovlje (84 km / +4225 m), a keby sa nenachádzala na kopci, tešil by som sa z nej ešte viac. Neviem sa rozhodnúť, či je to nejaký starý hrad alebo len kostol, ale hlavne, že je to vnútri v chládku. Je pol šiestej večer, ale vonku je ešte stále príliš teplo.





Palacinky tu majú! Lekvárové, nutelové... Tetuška mi núka kávu. Hneď jej podávam svoj bežecký pohár, ale ona vyťahuje krásnu cifrovanú kávovú šálku, ktorú by som doma ponúkal iba A-čkovým hosťom. Pýta sa, či cukor alebo mlieko, a keď kývnem hlavou, že oboje, tak tú malú šálku odkladá a vyťahuje rovnako krásnu, ale väčšiu, aby sa to tam teda zmestilo. Padám na zadok. Vôbec sa mi odtiaľto nechce odísť, ešte aj psíka tu majú. Preratúvam čas – čaká nás teraz 14 km zbeh. Ak ho dám za 3 h, tak na posledných 15 km cez vinice mi aj s rezervou zostanú ešte štyri. Keby ma veľmi tlačil čas, tak úplne na záver znova bežíme tými úvodnými štyrmi kilometrami, tam sa môžem hecnúť. Už len aby tento zbeh bol behatelný. Lúčim sa s obsluhou aj so psíkom a vybieham na snáď posledný náročný úsek.


S úľavou zisťujem, že je behatelný! Moje tempá už znova začínajú jednociferným číslom a teším sa, ako to zrazu pekne ubieha. Ale cítim, že takýmto štýlom si koledujem o otlak. Pred rokom na Lavarede sa to dalo odignorovať, tam som bol iba pár minút od cieľa, ale dnes ma tu čaká ešte možno sedem hodín – s pľuzgiermi to bude utrpenie. S veľkou nevôľou si preto sadám a aspoň ponožky ponaprávam, nič viac sa mi s tým aktuálne nechce robiť a po chvíľke už znova cupitám rovnakým tempom. Bežím popri prvých domoch, čo je neklamný znak, že čoskoro som dole. Trať sa postupne vyrovnáva a lesný beh prejde do poľných rovných cestičiek. Som dole, o nejaké 3 – 4 km nasleduje ďalšia občerstvovačka a zišlo by sa, aby som nepoľavil a skúsil bežať aj tieto rovinky. Vonku je teraz vyslovene príjemne, pomaly zapadá slnko, už nie je ani tak teplo, naozaj by sa dalo krásne bežať, ale už sa len tak šuchcem. 


Na Brje (99 km / +4391 m) prichádzam so súmrakom, čo je skvelý timing – môžem sa tu prestrojiť na nočný beh a doplniť energiu. Ešte 15 km a som v cieli. Je presne 8 hodín večer, už som na trati 20:30 h. Tieto posledné dva úseky sú znova také viničné, občas nejaká pekná dedinka a kopčeky sú len mierne. Široko-ďaleko okolo mňa nevidím žiadneho bežca, čo je vlastne pravda už od Malej Gory. Tak si len tak cupitám tmou, kopce už len kráčam, nevidím žiadny dôvod hnať sa dopredu. Tých 9 km na poslednú občerstvovačku Planina (108 km / +4706 m) mi trvá dve hodiny. Pôvodne som sa tu nechcel zastavovať, ale nechal som sa zlákať na domácu štrúdľu.

 
Teraz nasleduje 2 km zbeh a potom už len tie 4 km po rovine. Ale ten zbeh bolí, už som dosť rozbitý a netúžim po ničom inom, len už byť dole. Dokonca ma aj jeden bežec predbieha, potom na rovinke aj ďalší. Už sa mi nechce bežať, ale keď vidím, že hodiny odhadujú príchod do cieľa v čase 24:02 h, pozbieram posledné zvyšky energie a rozbieham sa. Normálne bežím, dokonca po 2 km naspäť predbieham jedného bežca. Prichádzam do nočnej Ajdovščiny, odkiaľ sme včera vyštartovali. Krátke krúženie uličkami a konečne som na cieľovej rovinke. Bránou prebieham v čase 23:51 h!!! Vyše hodiny nad plán! Dvíham ruky nad hlavu, vítam sa s Katkou a cítim sa ako warrior. Zdolal som 114 km a vyše 4800 výškových.



Celkovo som sa umiestnil na 141. mieste z 258 bežcov (do cieľa ich prišlo 199) a som maximálne spokojný. Všetky dnešné ciele splnené - WSER kvalifikácia je vo vačku, s prehľadom som si ju celý čas kontroloval, koleno nakoniec držalo, počasie nádherné a trať pekná, hoci výrazne náročnejšia, než som (naivne) čakal. Píšem "pekná", lebo niektoré jej úseky mám ešte vo veľmi živých spomienkach, ale časom si ju určite budem mať už len ako "krásnu". Celé preteky boli výborne zorganizované - mali sme dostatok informácií pred aj počas behu, občerstvovačky boli dobre zásobené a trať skvele značená cez deň aj v noci.

Zvyšok výletu som sa pohyboval tučniackou chôdzou (Katka sa mi celý čas smiala). Ale nikde veľmi sme už nešli, Katka sa musela v nedeľu vrátiť do Bratislavy, tak to ani nevadilo. Ináč, úžasná je - otočila Slovinsko na necelé dva dni len kvôli tomuto preteku, aby ma podporila 🧡 Z Vipavskej doliny môžem ešte určite odporučiť pizzerku v Lokavci a miestnu vinárničku vo Vipavskom Križi (to bol môj nedeľný sightseeing). Návrat domov už nebol taký dobrodružný ako cesta vo štvrtok, viacmenej išiel podľa plánu, iba na úvod som sa musel znova tučniackou chôdzou prejsť takmer 5 km do mesta na autobus, lebo ráno v deň štátneho sviatku boli cesty prázdne a nikto z tých zopár áut mi nezastal. Ale ako hovorí 12honzade, ultra pretek končí až príchodom domov.