Tuesday, March 25, 2014

Liberecke bludenie

Konecne som sa posledne dni dostal k poriadnemu behaniu – za poslednych 8 dni som odbehol 140km, co je na mna celkom slusne. Zakladny kamen som polozil uz (pred)minulu nedelu, ked som sa rano dokopal k tomu, ze som vstal o piatej a vybiehal von este takmer za tmy. Dal som si klasicke kolecko severne od Prahy, mix asfaltovych ciest a lesnych cesticiek s kratkou plavebnou vlozkou cez Vltavu. Bez stresu a nejakych tazkosti som si zapisal 40km. To keby som uz tento beh prespal (ako posledne vikendy), uz by to zacinalo byt so mnou naozaj vazne.

Minuly tyzden sa uz potom niesol v znameni dvoch vyznamnych udalosti. Vo stvrtok som mal narodeniny a v ramci minuly rok zacatej tradicie som si naplanoval 34km beh (kolko rokov, tolko km). Chcelo to trocha predlzit pracovnu dvojsmerku – zabehol som az dole k Barandaku a potom cez Prokopske udolie do prace na Radlickej. Naspat domov som uz potom isiel klasickou tratou cez Letnu a Stromovku – vyslo to takmer presne pred barak. Vonku uz zurila jar v plnom prude, teplota atakovala 20’C a tak vsetci Prazaci vysli von. Kde boli celu zimu, netusim, ale radsej mohli zostat zalezeni. Bez nich sa behavalo lepsie. Navyse, takmer cely tyzden som sa citil pod psa, nejake zaludocne problemy, jedol som iba striedmo, s rizikom, ze to mozno aj tak vyvrhnem. Hm, ale ako ma clovek vrhat, ked je vsade tolko ludi, ze? Takze zatat zuby a pomaly sa suchtat domov. Keby som nemal tie narodky a v plane 34km, tak by som urcite druhu cast pracovnej dvojsmerky zavrhol a radsej by som isiel domov metrom.

Co ma vsak najviac trapilo – nedelnajsi obeh Liberca bol v ohrozeni. Jednak som sam zvazoval, ci to ma vobec zmysel, ist tam trapit oslabeny organizmus, ale zaroven aj moja zena videla, ze nie som ok a tak ma tlacil cas, dat sa co najskor dokopy, aby som mohol najneskor v sobotu doma ukazat, ze som sa uz zotavil. Nebudem to natahovat – do nedele som bol uz ok, ale pri pohlade z okna mi veru velmi veselo nebolo. Jar skoncila tak rychlo, ako zacala, vyrazne sa ochladilo a zacalo liat. Vidina celeho dna straveneho behanim niekde po kopcoch za husteho dazda bola velmi “lakava”. Ale tak co uz, pocasie si nevyberes. Keby som nesiel do Liberca, urcite by som rano prespal a mozno v nedelu vobec nikam nevybehol – a takato predstava sa mi pacila este menej.

Takze som sa v nedelu rano ocitol medzi podobnymi blaznami, ako som aj ja a vyrazili sme na 57km okruh okolo Liberca. Od rana lialo ako z krhly a ja som samozrejme nemal takmer nic nepremokave. Nakoniec, asi to bolo aj tak jedno. Myslim, ze do nitky mokri boli absolutne vsetci – goretex negoretex, igelit neigelit. Ale naladu nam to nekazilo, teda az na ten fakt, ze kvoli dazdu bola vsade hmla a zo slubovanych vyhladov nic nebolo. To si ziada zopakovanie tohto behu niekedy v lete.



Bezalo sa dobre, v krasnom prostredi, hore dole ako na hojdacke, do kopca casto chodza…skupina (zrejme nejaky dobry oddiel) bola sice bezecky minimalne o triedu vyssie nez ja, ale brali to relaxacne a tak som jej celkom stihal. Vadila mi jedine narastajuca zima a fakt, ze som bol komplet mokry. Pri vystupe na Jested som si povedal, ze neprejdem do chodze minimalne do skonceneho 27.km – tym som totiz dokoncil prvu tohtorocnu 1000 (pre mna rekordne rychlo – minuly rok to bolo az o 2 tyzdne neskor). Dalsie 3km uz potom presli do chodze takmer vsetci – jednak, ze sa kopec slusne dvihal a jednak sme isli troska rychlejsie, nez bol plan, takze sme dobrovolne spomalili. Tesne pod Jestedom nas totiz malo stretnut zasobovacie auto so suchymi vecami a nejak sme boli v predstihu.




To prezliekanie – to bol zlomovy moment celej akcie. Resp. moment, na ktory budem este dlho pamatat. Vyzimeny a premoceny som sa snazil kompletne sa prezliect uprostred lesa, kedy navyse dazd presiel do snezenia. Taka mi bola zima, ze so skrehnutymi rukami som si ani vak nevedel odopnut, nehovoriac o advanced cinnostiach typu obuvanie ponoziek, zasnurovavanie tenisiek alebo vyberanie zapadnutych prstov z rukavic. Apropo, rukavice – vsetko oblecenie som mal suche v zalohe, ale rukavice som nenasiel. Vedel som, ze som si ich balil, ale proste nikde neboli. Vtedy mi preblesklo hlavou, ze pokracovat dalej hore na Jested do toho snezenia, bez rukavic, ze to sa mi vobec nechce a ze by som to mohol odpiskat a vratit sa do sucha a tepla autom. Hm, chvilka vahania, ale potom som si povedal, ze NIE, ze preto som sa netrepal do Liberca, aby som to v polke zabalil. S velkym odporom som si znova navliekol tie premocene rukavice a vybral sa za skupinou, ktora mi uz zmizla v dialke. Ono to bolo s tymi rukavicami aj tak jedno, za par minut by boli mokre aj tie nove.

Vonku uz bol fakt fekal...

Pokyny na dalsiu trasu zneli jasne – po asfaltke asi 1.5km je Jested, tam sa stretneme. Ale uz nikto mi nepovedal, ze po asfaltke treba ist iba 200m a potom sa ma odbocit do lesa a na Jested dojst skratkou. Takze kym som si ja obkruzil vrchol Jestedu po asfaltke, co bolo mimochodom 3km, na Jestede ma uz nikto necakal. Tu sa naplno ukazali nedostatky v mojej priprave na tento beh – nemal som nastudovany plan trate, ani zoznam ucastnikov s ich mobilmi (aspon zopar z nich). Poznal som cislo iba na Honzu, ale jeho mobil bol vypnuty….a ja som zostal nahraty a nasraty. Vonku biela tma – snehova fujavica, hmla, silny vietor – bez sance ich niekde najst. Ved kade by som sa vybral? No nic, zvysok dna som isiel po vlastnej osi. Podla turistickych znaciek som sa vybral smer Liberec, na nejaky Horny Hanychov, co bola dolna stanica lanovky (?) alebo vleku. Po 3km behu dole lesom a jednom neprijemnom pade som sa ocitol znova v civilizacii. A tam zacalo dalsie planovanie – videl som to na 3 moznosti:
        a) odpiskat to a skocit na blizku tramvaj, ktora by ma zobrala prakticky az do ciela (NEEE, to fakt nie)
        b) bezat mestom az do ciela (hm, mozno…)
        c) alebo skusit najst niekde skupinu, ktora ma nechala na Jestedi. (nooo, asi toto)
Dole v meste uz totiz isiel 3G internet a cez mobil som si zistil itinerar a nasiel vhodne miesto, kde by som sa k nim mohol znova pripojit. Bezecky by som ich nestihol, ale tym miestom prechadzala zeleznica, takze mi zostavalo uz “iba” najst niekde pobliz mna zeleznicnu trat, potom nejaku stanicu a este mat stastie na nejaky vhodny spoj...to vsetko vo velmi kratkom case. Utopia najvacsia…tak aj bolo. Pomaly som sa sunul dazdivym mestom a hladal zeleznicu. Ked som na nu konecne narazil, uz to nemalo zmysel. Jednak bolo neskoro, aby som ich tam stihol a jednak som stracal aj poslednu chut zostavat v tom dazdi dlhsie, nez je absolutne nutne.

Haha, po asi hodinke si bezecka skupina vsimla, ze im chybam (!!!) a skusila ma vyhladat cez mobil…no, snaha sa ceni, ale uz som im iba podakoval a poprial vela energie v dalsom behu. Inak, na to, ze nas bolo 13, to fakt netreba extra sustredenie, aby si vedeli priebezne sledovat, ci su vsetci. Neviem, co by robili, keby sa im niekto stratil v lese so zranenou nohou a oni by si to vsimli po hodine…

Zvysok behu cez mesto uz bola cista nuda. MHD som odmietal a tak som sa pomaly sinul smerom k predpokladanemu cielu. Doslova predpokladanemu, lebo som vobec netusil, ako sa vola ulica, kde bola skola s nasimi vecami. Takze som iba checkoval google maps a podla satelitnych snimkov skusal identifikovat budovy, ze kde by to asi mohlo byt. Celkom pekna orientacna vlozka. Inak, orientacia mi po 5h dost zlyhavala, ani jednoduche orientacne ukony som nezvladal bez chyb – minal som odbocky, zle som sa rozhodoval, nesledoval som orientacne body, ….pri zbiehani svahu niekde v parku som este 2x neprijemne padol a tym by som to cele uzavrel.

Do ciela som dorazil za 5:40h po odbehnuti 46.5km a vyslapani 1450m. Vyzimeny, zablateny od hlavy po paty, premoceny, unaveny…zachranila ma az tepla sprcha a suche oblecenie.



PS – ja sa inak na chalanov nehnevam, ze ma tam nechali. Akurat ma to mrzelo, lebo trat to bola krasna a ja som si ju musel skratit. Oni nakoniec dali 60km…a teda velka vdaka organizatorom (veverkam)!!!
PS2 – zopar ilustracnych fotiek som si "pozical" - VDAKA! Dalsie fotky z akcie su tu: 1bubobubo
PS3 - tie rezervne rukavice nakoniec predsa len boli v tom mojom vaku hore na Jestede, akurat som ich tam nenasiel…JEDNOKOMOROVOM vaku. Takom tom primitivnom platenom vaku, co sa len stiahne snurkou na vrchu a hodi na chrbat…debil som J

nth

Thursday, March 13, 2014

Bieda s nudzou

Uz to bude pomaly 6 tyzdnov, co som sa bol prebehnut do Srbska (50km). Odvtedy ale ako keby utal - nemam ziadny 30+km beh. Navyse, aj vacsina tych 20+km pozostavala z pracovnych dvojsmeriek. A to vsetko len preto, ze posledne tyzdne nie som schopny vstat z postele pred 6:00 rano. Nadranom ku nam do postele uz vacsinou zavita jedno z deti a ked mi aj zazvoni budik, ze mam vstavat a ist behat, tak ja ho iba rychlo vypnem, aby sa nikto nezobudil a spim. To je dalsi moj problem – na prve zvonenie nikdy nevstanem. Vzdy az na nejake tretie, stvrte (s tym, ze medzi kazdym zvonenim mam 5 min cas na extra spanok). Ale ak budik vypnem hned pri prvom zvoneni, dalsie uz nepridu…a ja spim, spim a zrazu je rano, rodina vstava a moje 3-4h vyhradene na beh su z polovice prespate. Zvacsa potom dam uz len nejakych kratkych 10km, pripadne to prelozim na vecer, ked deti lahnu spat, ale to uz potom nebyva 30km. Na to som vecer uz prilis prispaty.

Proste som celkovo posledne tyzdne nevyspaty a odnasa si to moj beh…

Teda, najma tie dlhe behy. Tie kratke sa snazim platat, ako sa da. Ked je najvacsia nudza, tak si vybehnem cez obed aspon na 5km, potom vecer este nieco k tomu, ale niektore dni zase nic a vo vysledku som rad, ze dam nejakych 70-80km tyzdenne. A to som zaciatkom roka s prstom v nose behaval 100+ tyzdenne. Paradoxne som z tohto behania ale ovela viac unaveny. Neviem preco. Asi preto, ze ked dam rano nejaky beh, vecer dalsi kusok a potom este zajdem na basket, tak je to uz prilis.


Ale vravim si, ze uz musim zacat konecne poriadne behavat, lebo toto flakanie sa mi nepekne vrati na nejakom jarnom preteku. Ak sa mi podari vstat, tak tento vikend si vybehnem nejaku 40ku a konecne zase zalogujem 100km za tyzden. Potom buduci tyzden by to malo byt este lepsie – ked uz nic ine, tak sa chystam na partizansky beh okolo Liberca, co by malo byt 56km. Vdaka za taketo akcie, lebo vstat skoro rano a tolko si odbehnut, to by som asi pri sucasnej vstavacej forme nedal. Ale doma som dostal priepustku a tak sa mozem cely den venovat behaniu – cize sanca, ze ten dlhy beh naozaj dam rapidne stupa. A potom sa uz blizia Brdy, nasledne horsky maraton, v maji SUTR na Sarke…No a o 3 mesiace sa ma konecne Silva opyta, ze co som robil v zime. Dufam, ze jej budem mat co porozpravat…

nth :)