Keď som išiel pred 2 rokmi 100km variantu Ultra Tour Monte Rosa (UTMR), niekde okolo 90.km som mal tieto myšlienky:
“Na tomto preteku nemám čo robiť a je dobre, že som išiel len na jeho 100km variantu. Toto dnes už nejako dokopem a NIKDY sa sem už nevrátim! Maximálne tak ako dobrovoľník.”
Dokopal som to, ale trvalo len 3 dni a už som písal Lizzy, či ma nabudúce pustí na 170km trať. Obratom mi odpísala, že áno…
Minulý rok sa ešte kvôli covidu išla len švajčiarska verzia, ale keď Lizzy oznámila, že tento sa znova bude obiehať celý masív Monte Rosy, neváhal som a hneď prvý možný deň som sa na to bláznovstvo prihlásil - 171km, prevýšenie takmer 12000m, beží sa to 3 dni a 2 noci…no nechoď tam! 😀 Znalí tvrdia, že ešte aj slávne UTMB (pozor na posledné písmeno) je v podstate pohodový behateľný pretek oproti UTMR. Profil trate je impozantný - ide sa prakticky len hore alebo dole, takmer nič medzi tým, je tam niekoľko 1500+ m stúpaní a klesaní, s lahôdkou vo forme výstupu do 3300mnm cez 3km úsek ľadovcom. Buď ťa toto hneď odradí alebo sa do tohto preteku zamiluješ.
Tréningový plán na tento rok mal teda jasný cieľ - septembrová Monte Rosa - a plne sa jej podriadil. Prvé 2 mesiace na úvod roka som “pracoval” na rýchlosti a sledoval v podstate maratónsky tréning. Následne od marca som prepol na objemy a kopce, čomu som sa venoval ďalšie 4 mesiace, vždy vo variante 3 náročné týždne + 1 ľahší. Tréning obsahoval všetko potrebné, či už 2 dlhšie behy po sebe, fartleky alebo cielené behanie kopcov. Na začiatku apríla som u nás odkrúžil 90km v rámci Ultralanovky, v júni som bežal 100km Mozarta v Salzburgu, tréningovo som dal niekoľko 40-50km behov. V lete som sa sústredil najmä na technický terén v skalách, podarilo sa mi absolvovať zopár tréningových behov v talianskych Alpách a v auguste na záver prípravy som strávil celkovo 10 bežeckých dní v Tatrách (2x prebeh západným hrebeňom Nízkych, vybiehanie Chopku, vo Vysokých som dal Kriváň, Slavkovský štít, Rysy, Priečne sedlo, Kôprovské sedlo, Bystrú lávku). Vydalo to celkovo na 2.600km/+90.000m/350h, s čím som bol veľmi spokojný, viac som tomu tréningu nevedel a ani nemohol dať.
Na konci augusta konečne nadišiel ten moment - Lizzy nás začala spamovať mailami, finalizuje sa trať, dole v garáži si začínam chystať kôpky, balím dropbagy, plánujem stratégiu…teším sa, že po 2 rokoch sa vo Švajčiarsku znova stretnem s Veronikou, Sarou a Majom, plus nám do UTMR skupiny pribudli Iveta a Titus. A samozrejme, UTMR nemôže byť bez Katky ❤️ Chvíľu riešime počasie, lebo 10 dní pred štartom tam nasnežilo, ale predpoveď na pretek vyzerá optimisticky a vyzerá to na slniečko a 20+ stupňov. Nadšenie mi však kazí viróza a posledné dni pred odjazdom trávim v posteli s teplotou, do toho stuhnutý krk 🤒🤧 V noci nespávam, dopujem sa liekmi a teplým čajom s medom a citrónom. Hovorím si ale, že lepšie teraz než o týždeň neskôr.
Do Švajčiarska vyrážam v pondelok už relatívne zotavený, ale beriem so sebou strepsils, ibuprofen, aj med. Doma som sa bol cez víkend krátko vyklusať, celkom to išlo. Aj aklimatizačný výklus v Grächene dopadol OK, tak asi idem do toho 🙈 Aj by som to napísal nadšenejšie, ale ten pocit, že “teším sa na pretek” sa nejak nevie dostaviť. Čím bližšie je štart, tým mám väčšie obavy. Je to pálka, 170km som nikdy predtým nešiel a už vôbec si neviem predstaviť, že ako sa dá stráviť na trati 60h. Moje doterajšie maximum je len 27h.
Mašina sa však v stredu poobede rozbieha a už sa nedá zastaviť - registrácia, kontrola povinnej výbavy, finalizovanie dropbagov, posledné dobíjanie bateriek, výdatná večera, pokus o rýchlu večierku, ráno budík 2:00. Popri tom fascinovane sledujem výbavu a balenie sa eliťákov (Maja a Titusa) - počnúc jedlom, cez odsávanie vzduchu zo sáčkov s povinným oblečením, aby nezaberali vo vaku veľa miesta a končiac mikro telefónmi. Toto je vysoká škola ultra behania! 🙉
Vo štvrtok 7.9. tesne pred 4:00 ráno stojíme na štarte na námestí v Grächene. Lúčim sa s Majom, Titusom a Veronikou a idem si nájsť svoje miesto niekde vzadu. Predpoveď sa naplnila, čaká nás slnečný a teplý deň. Ak mi to dnes nepôjde, budú aspoň výhľady 🤩 S úderom 4:00 vybiehame. Krátky prebeh dedinou a vbiehame do lesa. Čaká nás úvodný relatívne behateľný 10km úsek, určite ho pôjdem celý ešte po tme. Bežím vo vláčiku bežcov, čo mi nie celkom vyhovuje, lebo chvíľu idem rýchlejšie a chvíľu pomalšie, než by som chcel, ale tak to proste na úvod býva. Ide sa mi dobre, občas bežíme naozaj krásnymi úsekmi, najmä beh poza vodopád by si zaslúžil nejakú fotku, ale je stále noc a nič by na nej aj tak nebolo vidieť. Na 8.km vyskakuje prvý problém - hodiny nevedia chytiť GPS signál. V rámci prípravy som si na nich nastavil nejaký “ultra” power režim, vypol sledovanie tepu, párovanie s mobilom, aj glonass satelity, plus to všetko niekoľkokrát otestoval doma aj na Mozartovi. Odhadovaná výdrž baterky je 67h, to možno zvládnem celý pretek bez dobíjania. Ale Alpy sú Alpy a tunajšie lesy a skalné zákutia su zjavne pre GPS problém. Prepínam ich teda na “normal” režim, ktorý hneď znižuje odhad o 30h, ale hodiny znova chytajú signál, takže som spokojný. V dropbagu na 80.km v Gressoney mám powerbanku, tam ich dobijem. Odhad je, že tam budem okolo polnoci. Hodiny už teda neriešim a sledujem si len obrazovku s profilom aktuálneho stúpania/klesania.
Na 11.km to konečne celé začína a po 2h pohodového lesného traverzu začíname stúpať na Europahutte, na 6km nás čaká +1000m (výškových). Stále idem vo vláčiku, čo je v stúpaní ešte menej príjemné než na rovinke, ale po pár km sa už rozťahujeme a môžem si ísť svoje tempo. O pol siedmej sa začína rozvidnievať a my konečne môžeme vidieť tie kolmé steny, na ktoré sa štveráme. Jak je to náročné, tak je to krásne! 😍 Cez údolie oproti nám sa vypína masívny 4500m vysoký Weisshorn a v žiari vychádzajúceho slnka sa sfarbuje do zlatista. Fotka a stúpame ďalej. Páčia sa mi všadeprítomné tabuľky, že ideme cez kamenno-lavínový úsek alebo že most, po ktorom kráčame, unesie max 1 človeka. Našťastie už nejdeme vo vláčiku 😬
Akože nejde sa mi úplne zle, ale už sa mi išlo aj lepšie a čakal by som, že pri pláne ísť 170km sa na 17.km budem cítiť lepšie. Veľmi preto vítam prvú občerstvovačku na Europahutte (2220mnm), kde dobieham v čase 4:05h. Zdržiavam sa tam len pár minút a poberám sa rýchlo ďalej, do Zermattu nás čaká zhruba 19km a ideálne by som tam chcel byť za niečo vyše 3h. Ale najprv musím zvládnuť psychickú bariéru vo forme 500m dlhého vysutého mostu (3. najdlhší vysutý most na svete, 85m nad terénom). S mojím strachom z výšok sa zdôverujem spolubežkyni Virginie z Belgicka, s ktorou to ťaháme posledných pár minút. Tá sa naopak na most teší a ukľudňuje ma, že je to business-class medzi mostami, švajčiarska kvalita, nič sa nemôže stať, že ona už prešla aj lianové mosty na Filipínach a že to bola teda iná liga. Aj sa ponúka, že ma cez most prevedie a celý čas mi dáva množstvo zbytočných otázok, len aby som sa sústredil na ňu a nie na most. Zlatá je a som jej veľmi vďačný za snahu a ochotu ❤️ Most som prežil, ani to nebolelo, ale teda dole som sa radšej nepozrel 🙈💩
Bežíme aj ďalej spolu a trať nás vedie krásnymi úsekmi - občas tunel, občas umelé plošiny na strmých zrázoch, zase nejaké lavínové pole, kde nás od padajúcich skál chráni niekoľko-sto metrová betónová strecha. Akurát na jednom mieste je zborená, aj tunel čiastočne zasypaný, na výšku merajúci možno len 1 meter - no nič, nastupujú kačáky 🤦♂️ Virginiu nechávam za sebou a pomaly sa blížime k light občerstvovačke na 27.km (Taschalp, 2225mnm) - voda, cola, banán. Vlastne ani na Europahutte toho oveľa viac nebolo a to bola pritom full občerstvovačka. Vyberám preto z vlastných zásob chlieb so slaninou, energiu predsa treba pravidelne dopĺňať. Odtiaľto do Zermattu by to malo byť chvíľu do kopca a potom asi 6km zbeh. Trať neni veľmi technická a ide sa mi dobre, zastavujem sa len kvôli foteniu - Matterhorn jak na dlani, fakt najkrajší kopec ever! 😍Záverečný zbeh mi sedí a vo veľkej pohode dobieham do Zermattu v čase 8h. Plán bol 7:30, ale vonku je teplo a celkovo sa necítim úplne fit, tak beriem aj tú stratu 30min.
Zermatt občerstvovačka je však jedno veľké sklamanie - pražíme sa na slnku (reálne je práve obed) a ponuka jedla je žalostná. Dávam si banán, kúsok syra a nejakú tekvicovo-kokosovú polievku. A ďalší chlieb so slaninou z vlastných zásob. Na moje veľké prekvapenie stretávam aj Veroniku, je rovnako uvarená ako ja a tiež jej to dnes veľmi nejde. Prezúvam ponožky, dopĺňam zásoby z dropbagu, vodu do fliaš, rýchlo wecko a 30 minút ubehlo, ani neviem ako. Na cutoff mám náskok už len 30 minút, čo nie je dobré, ale verím si, že do Gressoney, kde mám ďalší drobpag, sa dostanem trochu skôr. Najprv nás ale čaká už spomínaný náročný 13km/+1850m výstup cez ľadovec na občerstvovačku Theodul vo výške 3300mnm. Chvíľu bežíme cez preplnený Zermatt, kým napokon po 2km vstupujeme do lesa a začíname stúpať hore. Čiže tých +1850m je vlastne na 11km 😬 V lese to ešte ako tak ide, aj Veroniku predbieham, ale akonáhle vyjdeme na slnko, skapínam 🥵 Prvá fľaška vody je fuč, uz mi zostávajú len dve. Keby km tak ubiehali 🙏Nemyslím na nič iné než chladený radler alebo pivo, ale nie je ich kde kúpiť. Ideme okolo krčmy, ale “heute geschlossen”. Už sme vysoko nad lesom a slnko nás neúprosne spaľuje, pomaly končím aj druhú fľašku vody. Dole som si zobral len 3, lebo veď na 9km výstup to musí stačiť (máme po ceste ešte jeden check-point s vodou). V mape hľadám nejaké rifugio, pivo by len tak zasyčalo, ale nie je tu nič. Aspoň že ten Matterhorn je taký krásny! Celkovo sa nám naskytujú nádherné výhľady, ale nedokážem si ich plne vychutnať. Nikomu sa tu nejde dobre. Stretávam bežca, čo grcia, ďalší zlomil paličku a váha, čo dalej. Posledné 3km uz vidím v diaľke obrovskú stanicu lanovky Trockenersteg, kde máme vodu, ale je to utrpnie, pripadám si ako zúfalec na púšti, čo sa plazí za vodou niekde v diaľke. V tomto teple mi ani jesť nechutí, oriešky a sušené ovocie môžem pri najbližšej príležitosti hodiť do dropbagu, dnes sú mi zbytočné. Fungujem na geloch a údených korbáčikoch, ktoré mi doniesla Katka z Blavy. Koľko to však takto vydržím, neviem. Posledná fľaška vody mi dojde tesne pod lanovkou, ale keby som ich mal so sebou 5, padli by určite všetky. Miesto plánovaných 3h som sem stúpal 4.
Hore si sadám k bandaske s jonťákom a napájam sa, jeden pohár za druhým. Sme vo výške 2900mnm a chvíľu sa kochám krajinou a kopcami všade okolo nás 😍 Matterhorn je úplne na dosah, ale prekvapivo už nie je tak impozantný ako pri pohľade od Zermattu. Ešte však nekončíme, na vrchol nám zostávajú 4km/+400m, cez ľadovec. Nie je teda veľmi na čo čakať, čas pokročil, je mi zima a aj začínam byt hladný, tak sa lúčim a poberám sa ďalej. A ešte sa teda po 20m vraciam po paličky (hlava už prestáva fungovať). Stúpame ešte asi 1km a konečne prichádzame k dlho očakávanému ľadovcu - obúvam mačky, dávam na seba bundu a idem na to! 💪 Svah už nie je taký strmý, takže sa nám kráča príjemne, aj mačky na ľade a snehu super držia. Ale je teplo a topí sa aj ľadovec, miestami vhupneme do vody, čo nie je veľmi príjemné, ale nedá sa s tým nič robiť. Po hodine stúpania sme už takmer na vrchole (check-point Theodul), musíme však predtým ešte zložiť mačky a preliezť sa k nemu cez skalnatú lavínu. Do priestoru, kde som sa pred chvíľou vyzúval akurát dopadne hŕba nových skál. Ty vole! Neni mi všetko jedno. Pozerám, odkiaľ padajú a vidím, že rovno spod toho Theodulu 🙉 Záverečný úsek je takmer kolmá stena s natiahnutým lanom - to akože naozaj!? Padá ďalšia lavína a iba pohľadom hľadám Veroniku, či tam dole akurát nie je.
Theodul dosahujem v čase 13:30h (1:30h pomalšie než plán). Hneď ku mne mieri zdravoťáčka a skúma, či som OK a niečo nepotrebujem. Je mi jasné, o čo jej ide a milo (hoci rázne) ju odmietam. Nemám najmenšiu chuť tu zostať, sme vo výške 3300mnm, všade okolo nás padajú kamenné lavíny a netuším, či tento kopec vydrží vôbec do rána. Obdivujem ľudí, čo sa slnia na terase, spod ktorej sa tie lavíny uvoľňujú. Chce to určite veľkú dávku odvahy (alebo nevedomosti) 😀 Chvíľu po mne prichádza aj Veronika, stále máme rovnaké nálady…Jedlo zase nič moc, sľúbená teplá strava sa nekoná, tak dávame aspoň chlieb so šunkou a syrom, ktorý zapíjame presladeným čajom a kávou. Čakal som, čo so mnou spraví tá nadmorská výška, ale ak si odmyslím celkovú únavu, tak sa cítim fajn. Svoje šťastie zase skúša zdravoťáčka, ale nič mi nie je a tiež nevie veľmi po anglicky, tak nevidím dôvod sa s ňou vybavovať (hoci je veľmi fešná a aj milá).
Už sme teda v Taliansku - za nami na švajčiarskej strane sme nechali ľadovec a krásne výhľady, pred nami na talianskej strane je mesačná krajina. O približne 2h sa zotmie, na ďalšiu občerstvovačku Rifugio Ferraro to je 17km (+400m/-1700m), čiže väčšinou dole kopcom, ale viem, že si musím švihnúť, lebo o 6h ju zatvoria. A moje tempo už nie je bohvieaké. Chvíľu klusáme spolu s Veronikou, ale chytám druhý dych a pomaly sa od nej odpútavam. Mám pocit, že tento úsek sa dá ísť aj rýchlejšie, aj nohy teraz vládzu, tak sa snažím natočiť čo najviac km, kým sa zotmie. Bežím teda všetko, čo sa dá, kopce svižne kráčam. Bežíme lyžiarskym strediskom Cervino. V zime je tu asi pekne, ale teraz v lete je to až takmer hnusné. Ani ten Matterhorn z tejto strany nevyzerá nijak zvlášť zaujímavo.
Po asi 5km sa však krajina úplne mení, zjavuje sa predo mnou nádherné zelené údolie 😍 pobežíme až niekam úplne na jeho spodok. Klesám z 3000mnm a napriek tomu su naokolo stále ešte vyššie kopce. Bežím po krásnych mäkkých cestičkách, popretkávaných potôčikmi, nevidím nikoho ani za mnou, ani predo mnou. Tých predošlých 5km som dal naozaj svižne, veľa ľudí som nechal za sebou. V tom však pribieham k jednému širokému potoku a bežať sám sa ukazuje ako nevýhoda - nevidím, kade ním prejsť, kade išli ľudia predo mnou. Asi 3 minúty to skúšam suchou nohou, ale všetky cestičky sú slepé. Frustrovaný to vzdávam a pustím sa doňho šrégom v zdanlivo najplytšom mieste, ale aj tak to znamená asi 10m brodenie sa v 30cm vode. Samozrejme nohy su komplet premočené, ale iné riešenie som nevidel. Od júnového Mozarta som riešil otlak na ľavej nohe, vždy po 8-10h behu sa mi vytvoril na tom istom mieste 🦶 Dnes som na poslednú chvíľu dostal nápad tú nohu otejpovať páskou a zatiaľ to krásne drží, už takmer 16h. Ale práve sa to celé zrútilo. Sadám si a žmýkam ponožky, aj topánky. S ponožkami ide dole aj tejp, čo neveští nič dobré. Mám síce vo vaku suché ponožky a aj náhradný tejp, ale do premočených topánok to nemá zmysel meniť, treba ich najprv vyžmýkať behom. Budem to riešiť asi až v Gressoney, čo bude o možno 4-5h. Znova sa rozbieham a po pár sto metroch brodím ďalší potok; a potom ešte jeden. Som rád, že som predtým stratil pár minút žmýkaním ponožiek 🤦♂️ Už viac sa s tým obťažovať nebudem, takých potokov ešte môže byť…
Stmieva sa a ja vyťahujem čelovku. S poslednými 2h som veľmi spokojný, na ďalšiu občerstvovačku mi zostáva už len nejakých 6km. Terén sa však znova mení a začíname schádzať strmé technické úseky. Už bežíme nocou, tempo klesá a rifugio sa blíži len veľmi pozvoľna. V hodinách presne vidím, koľko doň ešte zostáva. Záverečný úsek je znova do kopca a tam sa začínam trápiť. Dnes mi tie kopce proste nejdú. Našťastie to stúpanie nie je dlhé a v tme sa konečne zjavuje vytúžená chata. Som na trati už 17:30h, na cutoff mám teraz dokonca rezervu 2.5h! Dávam si polievku, pijem colu, dopĺňam vodu, inak ponuka občerstvenia zase žalostná. Taliani na chate si mýlia moju SK vlajku zo Slovinskou, ale keď ich opravím, hneď si spomenú na Sagana. Je fajn, že aspoň niektorým našim športovcom to ide 🚴♂️🏆
Do Gressoney nás teraz čaká asi 12km (najprv +800m hore a potom -1200m zostup) - ak mi vydrží energia, možno okolo 1:00 v noci tam budem, čiže asi za niečo vyše 3h. Uff, ale nejde mi to. Úvodné stúpanie síce začína len veľmi pozvoľna, ale nejde sa mi dobre. S nocou vždy prichádza útlm, ale toto je totálna deka 🙈 Často sa zastavujem a to sme len v miernom stúpaní. Výškové metre na hodinách pribúdajú len veľmi pomaly, ten priesmyk v 2700mnm v tomto rozpoložení bude bolieť. Zastavujem sa každých 10m a na hodinách kontrolujem, ako mi to ide. No nijako 🤷♂️ Je totálna tma a obloha sa zlieva s kopcami naokolo, takže priesmyk nevidím, ale na hodinách vidím, koľko mi doňho ešte zostáva. Za každou zákrutou sa zjavujú v diaľke vysoko nado mnou ďalšie a ďalšie fáborky, toto je nekonečné stúpanie. Nohy vôbec nefungujú, čo je smutné, lebo toto nie je úplne najprudší kopec a len minulý mesiac som v Tatrách nastúpal vyše +16.000m. Z občerstvovačky som vyšiel len s minimom novej energie a veľmi mi už nechutí nič z toho, čo mám vo vaku, tak sa teraz dopujem len gelmi a údenými korbáčikmi.
Konečne sa dostávam na vrchol tohto úseku, teraz nás čaká ten 7km zostup. Skúšam niečo zjesť, ale pri energetickej tyčinke ma napne a radšej ju vypľúvam 🤢 Fakt sa tu nepotrebujem pogrcať. Zvažujem, či som schopný ísť ďalších 40h iba na geloch a korbáčikoch a vychádza mi, že nie. Toto stúpanie ma psychicky zničilo a následný (mimochodom na úvod dosť prudký) zostup už veľmi otvorene riešim, či má zmysel v takomto stave ďalej pokračovať a ako sa vyrovnám s prípadným DNF. Už od začiatku sa mi nejde dobre a myšlienka na DNF prišla už v prvom výraznom stúpaní na Europahutte. Odvtedy sa ju snažím potláčať, občas viac úspešne, občas menej, ale s každou ďalšou krízou a väčším trápením je to čoraz ťažšie. Tento zostup ma definitívne láme. Na hodinách sledujem, že ešte pôjdeme dlho a hlboko. Vôbec ma to tu aktuálne nebaví, iba sa vlečiem. Je to síce nejaký poklus, ale po úvodnej kolmej stene by sa teraz dalo ísť aj rýchlejšie. Samozrejme prichádzajú aj myšlienky, že toto je môj posledný pokus o 100 míľovku, že ani na stovky už nebudem chodiť, že 50km trate mi sedia lepšie, proste taká ultra-bežecká klasika v časoch najväčších kríz. Konečne vybiehame z lesa, točíme sa doprava a ja viem, že do Gressoney nám zostáva už len 2km po takmer rovinke. Pozriem na hodiny a v tej chvíli sa mi vypínajú. WTF!?! 🙉 Došla baterka, toto sa mi ešte nikdy za takmer 17 rokov behania nestalo, že by mi počas behu došla baterka. Očakávaných 40h sa kvôli navigácii scvrklo na 20🤦♂️ Ono sa síce vlastne nič vážne nestalo, viem, kde som, aj to, že o 15 minút budem v Gressoney, kde ma čaká powerbanka aj nabíjací kábel, ale aj tak, totálne ma to rozhadzuje, zrazu som zmätený a neviem, čo ďalej. Jedna z myšlienok je aj “ok, that’s it, tu teda končím, aj hodiny mi to povedali”. Nerozumiem, prečo som sa celý ten čas ani raz nepozrel, koľko % baterky mi zostáva. Nemal som so sebou síce nabíjačku, ale mohol som ich prepnúť na úspornejší režim. Na tých otvorených planinách by určite v pohode chytali aj GPS signál. No proste strašná chyba.
Po chvíli naozaj dobieham na občerstvovačku do Gressoney, sú 2:00 v noci, hodiny by ukázali 80km/22h, na cutoff rezerva 2h. A tu nasleduje totálna schíza - pýtam sa baby, že ako sa dostanem naspäť do Grächenu, ak tu skončím (vraj máme o 7:00 ráno zajednaný autobus) a zároveň si beriem dropbag, naberám polievku (ako vždy, ved nič iné tu v podstate ani nemajú), nabíjam hodiny, čelovku a chystám si vak na ďalší úsek. Aj sa prezliekam a znova tejpujem nohy. Do toho Katke po telefóne oznamujem, že končím a na jej občerstvovačku (Rifugio Pastore), ktorá je o ďalších 25km (+1500m/-2000m), už bohužiaľ nedorazím. Proste hrám to na obe strany a sám neviem, ako to skončí. Prichádza aj Veronika, tiež už má toho plné zuby, ale zároveň ona má na tom rifugiu dcéru (Sarah), takže aj výrazne väčšiu motiváciu sa hecnúť a skúsiť tam dôjsť. Jesť jej už nechutí, tak ide skúsiť aspoň spať. Ja ďalej riešim, že čo robiť. Strácam pri tom more času, ale viem, že si toto budem určite dlho vyčítať, tak sa po takmer 1.5h dvíham, lúčim sa s obsluhou a poberám sa na ďalší úsek. Ani vlastne neviem prečo, asi to len vyskúšať.
Nasledujúce 2km sa asi 10x zastavujem a v hlave riešim, že aký to má zmysel, že nás teraz čaká brutálne stúpanie a potom ešte náročnejšie klesanie, zase cez priesmyk v takmer 3000mnm. Na cutoff mám rezervu už len necelú pol hoďku. Je mi jasné, že do cieľa takto nedôjdem, idem tempom 2km za hodinu. Má zmysel dôjsť len ku Katke? Trápiť sa ďalších 9h 🤔🤷♂️ Už je to aj tak celé v prdeli, pol roka tréningu a ja to zabalím po 80km. Ale neviem s tým ďalej bojovať, hlava je už samozrejme vypnutá, už minimálne 4h, možno už od včerajšieho rána. Vlastne je možno úspech, že som došiel až sem. Definitívne sa otáčam a kráčam naspäť. Viem, že sa s tým budem veľmi dlho vyrovnávať, ale nie som schopný takto ďalej pokračovať. Nohy nefungujú, hlava nefunguje, žalúdok asi o chvíľu tiež prestane. Keby toto bola stovka, tak to na morál dokopem do cieľa, ale nie som ešte ani v polke.
Pri zostupe stretávam Veroniku, prajem jej veľa energie, hoci otvorene vraví, že ide len na to ďalšie rifugio a tam končí. Tak aj bolo, došla tam pár minút pred cutoff a tam odovzdala chip. Aspoň sa stretla s Katkou a Sarou, plus si užila jedinú poriadne zásobenú občerstvovačku na celej trati.
V Gressoney nás na odvoz do Grächenu čakalo 22 (zo 150 štartujúcich), čo je celkom dosť. Možno ani samotná Lizzy s tým nerátala, lebo z ranného autobusu sa vykľul ranný van, ktorý zobral len 7 ľudí. My zvyšní sme tam čakali až do 11:30, čo teda bolo neskutočne frustrujúce a dúfam, že si to budem dlho pamätať. Lebo ak ma nabudúce neprinútia pokračovať myšlienky na sklamanie z DNF, tak snáď si spomeniem na toto nekonečné čakanie na odvoz, kedy ani samotný chudák organizátor netušil, kedy a či nás niekto príde vyzdvihnúť. Do Grächenu sme dorazili až 15:30 poobede.
Čas mi trochu vyplní Majo, volá mi z posledného úseku, tiež sa mu vybili hodiny a nevie, či je správne. Plus minul poslednú občerstvovačku v Saas Fee a nevie, čo teraz, dokonca zvažuje ukončenie preteku, lebo mu je zima 🤦♂️ Našťastie jeho mikro telefón vo Švajčiarsku nefunguje a má so sebou svoj normálny, takže vieme skontrolovať jeho polohu a vidím, že je správne. Presviedčam ho, aby sa vrátil do Saas Fee, lebo ho zrejme inak diskvalifikujú, čo by bola škoda, lebo je prvý. Nakoniec tak aj robí, vracia sa do Saas Fee a aj napriek tomu dobieha do cieľa s obrovským náskokom a navyše v traťovom rekorde (29h)!!! Ten chlapec je z inej planéty! 👽🤦♂️😀
Z našej skupiny teda dokončili len Majo a Titus (ten na krásnom 18. mieste v čase 39h), ja s Veronikou máme DNF. Potom ešte v sobotu bežala Iveta 60km trať, ale kvôli chybnému značeniu dala 13km kufor a už nestíhala cutoff, tak to tiež predčasne ukončila, išiel som po ňu autom do Saas Almagell.
Môj prvý pokus o 100 míľovku teda skončil fiaskom, odbehol som len 84.4km (24:50h/+6440m). Napriek celkovému sklamaniu však takto spätne vidím, že to rozhodnutie bolo správne. Celý deň som išiel pomaly a do cieľa by som nedošiel. Nikto z bežcov, ktorých som cez deň stretával, do cieľa nedošiel. Prísť do Zermattu za 8h alebo do Gressoney za 22h je príliš pomalé na to, aby tu človek uspel. Asi by som zvládol prejsť tých 25km ku Katke, ale tam by som určite skončil. Možno by som sa dovliekol ešte cez ďalší kopec aj do Macugnagy, ale tam by ma vyplo. Bez spánku určite. A na spánok som pri mojom tempe už nemal čas. Ja sa pri pretekoch nehrám na umiestnenie, vždy majú pre mňa len binárny výsledok - buď dokončím alebo nie. A či dokončím na 50., 80. alebo 120.km, je už jedno. Aspoň že tam bolo tak krásne 🤩 Vlastne celý týždeň bol úžasný, v spoločnosti skvelých ľudí, takže ťažko si želať viac ❤️ Prešiel som, koľko som vládal. Druhý deň ma síce škrelo, ze som nevyšiel na Monte Moro pass na 130.km (ktorý je pre mňa takým symbolom celej Monte Rosy), ale vynahradil som si to v nedeľu, kedy sme naň vybehli s Majom a Veronikou. A ešte môžem byť rád, že som tam nebol v noci, lebo cez deň boli tie výhľady úžasné! 😍
No a čo teraz s tým DNF? Čo nefungovalo? Čo som spravil v príprave zle?
Nohy určite mohli fungovať lepšie. Ešte 3 týždne dozadu fungovali výborne, v Tatrách zvládli všetko, čo som od nich chcel. Ale teraz som sa trápil v každom kopci. Možno za to mohlo to teplo, ale ani ráno sa mi nešlo dobre, ani ďalšiu noc. Pravdou však je, že keby cez deň nebolo 25-30 stupňov, človek by nebol večer a potom v noci taký vyšťavený. Tá choroba týždeň pred mi tiež určite nepridala, ale netuším, či mohla mať až taký dobiehajúci efekt 🤔 Ale myslím si, že nabehané som mal dostatočne, aj km, aj výškové. Veď ja som po návrate do Grächenu hneď chodil normálne, druhý deň som mal pocit, že by som sa kľudne postavil znova na štart. V nedeľu sme vyšli na 17km túru na Monte Moro pass do 2850mnm a vôbec som nemal pocit, že by som 2 dni dozadu odbehol v horách 85km. Takáto rýchla regenerácia naznačuje, že tá záťaž nebola kritická a že nohy boli pripravené na oveľa dlhšie preteky.
Ale hlava vôbec nefungovala, v podstate celý deň. Nedokázala spracovať tú vzdialenosť a ten časový limit 60h. Tri dni a dve noci v kuse, bez spánku. A keď to nohám nešlo, hlave už viac nebolo treba a odpískala to. Nabudúce (ak bude nejaké nabudúce 😀) budem musieť byť určite lepšie mentálne pripravený a rátať aj s variantou, že mi to nepôjde a že budem na trati plný časový limit.
Tiež teba na takýchto pretekoch lepšie jedlo vyriešiť. Ponuka na občerstvovačkách bola žalostná, tá absencia sponzorských peňazí sa proste zakryť nedala. Lizzy to celé zbúchala iba zo štartovného a aj to sa jej naplnilo iba z polovice. Nemám preto na ňu vôbec ťažké srdce, lebo určite nám dala všetko, čo mohla a aj tak skončila hlboko v mínuse. Ale lepší bežci to aj napriek tomu zvládli; taký Majo si napríklad len dopĺňal vodu a zvyšok išiel na vlastných geloch. Oriešky, sušené ovocie alebo chlieb so slaninou majú síce fajn energetickú hodnotu, ale treba ich prežúvať a prehĺtať a to je s postupujúcim časom a únavou čoraz náročnejšie. Na UTMR treba proste rátať s tým, že človek ide self-support.
A aby som sa vrátil k pôvodnej myšlienke - je celkom možné, že na tomto preteku nemám, čo robiť a vždy ma vyfacká. Ale to neznamená, že sa naň nebudem vracať 💪 Stínova mantra, že “ultra nie je o vyhrávaní, ani prehrávaní, ale o tom, že sa nevzdávame” síce nemá magické schopnosti a teraz ma do cieľa nedoniesla, ale myslím, že z dlhodobého hľadiska fungovať bude 👍
nth 😎
