Lavaredo Ultra Trail som vždy vnímal ako pretek, ktorý je rýchly, technicky náročný a určený pre extra zdatných bežcov - 122km/+5800m. Čiže nič pre mňa. Ale stále som si vravel, že možno by som ho niekedy skúsil, najmä kvôli tým nádherným horám. Nedávna rodinná dovolenka v Taliansku na úpätí Dolomitov zanechala vo mne nenaplnené horské túžby (čítaj - aha, toto sú Dolomity, ale dáme v nich len takú light jednodňovú turistiku), bežecky silný rok 2024 mi zase dodal odvahu a povedal som si, že planéty sa stretli a nastal čas skúsiť Lavaredo lotériu. Lavaredo 120k je zároveň aj kvalifikácia na slávny Western States Endurance Run (WSER), takže ešte motivácia navyše.
Jediný problém - nebol som fyzicky fit. Z Monte Rosy som sa vrátil s problémami v oboch kolenách a so zapáleným nervom medzi prstami na pravej nohe. Novembrová lotéria sa blížila, moje problémy neustupovali a ja som si vravel, že asi by mi viac prospela jar bez tréningového stresu a tajne som začal dúfať, že ma nevyberú. No, ale nevyšlo to, teda vlastne vyšlo - Lavaredo 2025, here I come! Za 7 mesiacov sa dám určite dokopy, vravel som si. December a január som dal podľa plánu, nič ma nebolelo, povzbudený som aj ubytko v Cortine začal hľadať. Predolympijská Cortina d'Ampezzo je však drsne drahá, tak som radšej bookol camping asi 5km od štartu, že to dám na Lizzy (tá chodila na Alpské preteky do stanu). Minulé leto v Rakúsku s Katkou a Danicou som vyskúšal, že mi to vlastne celkom vyhovuje – cez deň behať, večer niečo uvariť a na noc zaliezť do spacáku. Februárová lyžovačka ma však vrátila do reality, na pravé koleno to bola príliš veľká záťaž a nasledujúce týždne, kedy som plánoval gro tréningu na Lavaredo, sa stali pevnou súčasťou môjho bežeckého kalendáru niekoľkodňové pauzy.
Niežeby to koleno vyslovene bolelo, ale bol tam jasný diskomfort, s ktorým sa dá ísť niekam na 2h, ale zvládnem tak bežať 25-30h pretek? Lekárske vyšetrenia neodhalili žiadny problém, že mám jedine posilňovať svaly okolo kolena a ono sa to poddá. No, nepoddalo sa, resp. nie tak rýchlo, ako by som čakal. V apríli na Ultralanovke som však bez nejakých väčších problémov odkrúžil 90km, čo mi dalo istú nádej. Ale ďalšie týždne sa niesli v rovnakom duchu – za jedným silnejším týždňom (aj to len akože 80+ km) museli nasledovať dva slabšie (50-60km). Navyše v máji musela Marianka na takmer mesiac odcestovať na Slovensko, na mňa zostala celá domácnosť, 3 deti, pes...čiže na nejaké dlhšie tréningové jednotky som mohol zabudnúť. Časovo to proste nijako nevychádzalo. Z tejto mizérie ma vytrhol až začiatok júna, Lavaredo sa nezadržateľne blížilo, už nič významné nemalo zmysel bežať a ja som sa miesto tréningu mohol sústrediť už len na posledné snahy o doliečenie kolena (fyzio 3-4x týždenne).
Konečne nastal čas pozrieť sa lepšie aj na trať, že kade vlastne pôjdeme. Začal som sa učiť občerstvovačky, na webe som hľadal fotky z trasy, prešiel som si aj nejaké reporty z minulých rokov. Ale inak, tie reporty nič moc – jeden chlapík skončil niekde kvôli búrke, lebo že vraj nemal poistenie do hôr a tak radil, že určite si treba na Lavaredo nejaké zajednať (áno, lebo s poistením aj do pekla pobežím). Ďalší to zase zabalil 25km pred cieľom, lebo celý pretek nejedol a iba grcal (to ešte podľa mňa celkom ďaleko došiel). Nemal som veľmi šťastie na nejaké úspešné reporty, plné užitočných rád. Jedine krátky report od Laciho Kalábera na FB mi utkvel v pamäti, že si treba ušetriť suché ponožky až na 90.km, lebo predtým sa ešte budú potoky prechádzať.
Posledné dva týždne ešte skúšam aklimatizáciu na očakávané horúčavy v Dolomitoch a behám cez obedy, v najväčších teplách, naobliekaný ako v januári. Keď už nemám nabehané km, aspoň tie stupne budú. Ale to ma začala bolieť (vraj) kŕčová žila (vraj) z toho tepla, tak som aj toto vypustil. No proste tréning na Lavaredo ako má byť. Oproti tréningu na Andorru minulý rok to tento rok vyšlo o 20% menej km, aj hodín, a o polovicu menej výškových metrov (1433km/+37.000m/182h) - príliš málo na to, aby som sa JA cítil komfortne pred takýmto behom.
Lavaredo štartuje v piatok o 23:00, na cestu preto vyrážam už v stredu ráno, z Luxemburska do Cortiny autom je to 10h. Štvrtok plánujem iba sedieť v kempe, večer príde Katka s Erikou z Blavy, potom v piatok doobeda registrácia a pomaly môžeme ísť na to. Pôvodne som plánoval logistiku riešiť shuttle autobusmi, ale organizátori ich tento rok dali z opačného smeru, tak najprv skúšam ísť do Cortiny autom, ale po pol hodine sa neúspešne vraciam naspäť, ani som z neho nevystúpil - žiadne parkovacie miesto som nenašiel. Druhý pokus je už úspešnejší, po 10s stopovania mi zastalo hneď prvé auto a to som nemusel ani kozy ukazovať. Domáci ujo bol síce iritovaný olympiádou a množstvom turistov, ale inak milý a hodil ma až pred zimák, kde máme registráciu. Tam si najprv musíme vystáť 30 minút frontu na horúcom slnku, zrejme úvodný test – kto toto nezvládne, nech radšej nejde ani na štart (predpoveď hlási na sobotu extrémne teplo). Samotná registrácia však už potom prebieha hladko a ako jediný bottleneck sa ukazuje následný povinný prechod prepchatou nákupnou zónou. Rad na platenie odhadujem tak na 30-40 minút, na čo vôbec nemám chuť a beriem to tak, že UTMB ani La Sportiva nemá reálny záujem tie veci predávať. Idem radšej naspäť do kempu, pomaly je čas uvariť si niečo na obed, zdriemnuť si, pripraviť veci, spraviť večeru, prebaliť veci a pobrať sa na štart. Spolubežec Slovák z kempu mi ponúkol odvoz autom, čo s vďakou prijímam, lebo nemusím Katku otravovať.
Naspäť v Cortine som teda už krátko po 21:00, odovzdávam dropbag (pôjde na 68.km) aj cieľovú tašku s vecami na prezlečenie a začínam riešiť, čo s načatým večerom. Ranné štarty mi viac vyhovujú, vtedy je všetko naplánované na minúty, na prestoje tam nezostáva žiadny priestor. Ale čo mám teraz robiť, ešte takmer 2h? Posedávam po lavičkách, vnímam atmosféru, občas sa niekam posuniem, na štart to máme od batožiny ešte zhruba kilometer. Chcelo by to teraz napísať, že je tu elektrizujúca atmosféra a teším sa ako malé decko v hračkárstve, ale nejak nič z toho. Na uliciach sa všetci len nejak presúvajú, je tam zhon, možno centrum je na tom lepšie. Ale veľa bežcov otáľa až do poslednej chvíle, lebo nájsť lavičku alebo WC v centre nebude jednoduché a istejšie je zostať pri tom zimáku. Na štart sa presúvam len asi 15 minút pred 23:00 - je tam milión ľudí, štartový koridor je dosť nejasný a mieša sa v ňom aj množstvo nebežcov. Proste taký pravý taliansky chaos. Motivačné hlášky z reproduktorov ma ale pozvoľna dostávajú do nálady a na poslednú chvíľu sa dostavuje aj to povestné nadšenie, že stojím na štarte tohto ikonického behu.
Je 23:00 a my konečne vybiehame na 122km trať. Teda, tí prví vybiehajú. My vzadu si na ten moment ešte musíme počkať. Organizátori, aby sa tých vyše 1600 bežcov čo najskôr roztiahlo, nás púšťajú cez štart doslova po jednom. Trvá takmer 9 minút, kým dôjde aj na mňa. Ale žiadny strach, beží sa na čistý čas, ubezpečujú nás.
Moja stratégia je pomerne jednoduchá:
- Ísť zo začiatku pomalšie, než by sa mi pocitovo žiadalo. Preteky podľa mňa začínajú až od dropbagu v Cimabanche na 68.km. Tam treba prísť v čo najlepšom stave.
- Treba si však zároveň držať priemernú rýchlosť nad 5km/h, lebo pre úspešnú kvalifikáciu na WSER potrebujem prísť do cieľa v limite 26h, čomu s malou rezervou zodpovedá práve toto tempo.
- Môj plán A je teda tých 26h. Plán B je potom celkový limit 30h, aby som bol aspoň FINISHER. Minulý rok dávali takú peknú finisherskú vestičku.
Na úvod nás čaká približne 7km príjemné stúpanie. Dalo by sa aj celé vybehnúť, je to tak možno 10% sklon, ale s výnimkou prvého kilometra nočnou Cortinou ho len svižne kráčam. Rovnako ako všetci okolo mňa. Lampu zapínam prvýkrát asi až po pol hodine, hoci už hodnú chvíľu kráčame nočným lesom. Je nás tu proste veľa, tak freeridujem na ostatných. Stúpanie touto širokou lesnou cestičkou je technicky pomerne nenáročné, zvládlo by to tu aj jemne terénne auto. Zhruba po hodine nasleduje tiež neveľmi technický zbeh naspäť dole do údolia. Prakticky sme lesom zhora obehli náš kemp a zišli dole kúsok za ním. Našťastie takto na úvod nezvyknem mávať zajačie úmysly, po nejakých 90km by to však mohlo byť lákavejšie...
Už však znova stúpame a po pár km dobiehame na prvú občerstvovačku Ospitale (18.7km/+833m, 1483mnm). Tento úvodný nočný úsek mi trval 2:50h a zatiaľ sa cítim výborne. Dlho sa tu nezdržujem, máme toho dnes ešte veľa a aktuálne nás čaká pomerne strmý výstup až niekam k 2100mnm. Časom sa jeho sklon zmierni a stále je to teda celkom svižná turistika bez nutnosti nejakých zastávok. Po 25km sme konečne na vrchole tohto stúpania a kúsok pod nami sa už črtajú svetlá ďalšej občerstvovačky Passo Tre Croci (28km/+1494m, 1798mnm). Som tu podľa plánu A v čase 4:40h. Približne štvrtina preteku je za nami a stále sa mi ide dobre, hoci pri pohľade na stoly s jedlom sa mi dvíha žalúdok, čo nie je úplne dobrý signál. Ponuka je síce pomerne široká, majú tu rôzne krájané ovocie, sušienky, nejaké pečivo s lekvárom alebo nutelou, oriešky, salámu, syr, ale mám pocit, že by mi išiel možno melón a ten práve nemajú. Ani ponuka nápojov nie je zlá - voda, dokonca aj perlivá, cola, icetea, teplý čaj. Donútim sa zobnúť kúsok banánu, dopĺňam vodu a poberám sa ďalej.
Teraz nás čaká asi 6km nie veľmi náročný zbeh na kontrolný bod Federavecchia, odkiaľ zahájime takmer 20km výstup na najvyšší dnešný bod. Pomaly začína svitať a cez Federavecchiu (34.km/+1566m, 1385mnm) prebieham v čase 5:40h. Nie je žiadny dôvod sa tu zastavovať a tak plynule prechádzam do asi 4km/+500m stúpania. Chvíľu je to singláč, potom znova široká lesná cestička, kade by som v pohode prešiel aj autom. Do tohto stúpania sa skúšam trochu naboostovať energetickým gelom, ale musím sa veľmi premáhať, aby som ho do seba dostal. Konečne sa úplne rozvidnelo, odkladám lampu a vyberám mobil. Nastal čas robiť aj nejaké fotky – neviem, ktorý kopec okolo nás je krajší a to sme ešte nedošli ani ku žiadnym panoramatam. Z prejdenej trasy mám zatiaľ príjemné pocity, nič náročné sme ešte nešli, všetky stúpania boli tak 10-15%, klesania tiež v pohode, terén väčšinou behateľný. Aj toto aktuálne stúpanie dávam bez pocitu únavy a s potešením prechádzam do 4km zbehu k Lago di Misurina, kde nás čaká dôležitá občerstvovačka. Bežíme znova lesný signláč, občas sa aj obzriem, či ma niekto nechce predbehnúť, ale všetci sú spokojní tam, kde sú. Asi im vyhovuje, že ich ťahám, hoci naozaj idem na pol plynu.
Medzi stromami sa konečne vynára Misurina (42.6km/+2139m, 1762mnm) - máme za sebou prvý z dnešných (takmer) troch maratónov, som tu v čase 7:40h, čo je približne 30 minút za plánom A, ale ako to tak prepočítavam, tempo je stále dobré, takže som spokojný. Ušetrená energia sa určite zíde v druhej polovici a čas 26h zostáva reálny. Píšem, že toto je dôležitá stanica, lebo najbližšie jedlo bude až za ďalších 25km a medzitým musíme ešte vystúpať do takmer 2500mnm. Treba sa preto teraz najesť, veď napokon je práve aj čas raňajok, potom až do obeda budem len na vlastných Chimpanzee tyčinkách alebo Pastee. Pohľad na stoly s jedlom ma však znova veľmi neteší a radšej sa vyberiem hľadať WC. Organizátori v rámci gender-equality dali na každú stanicu len 1 búdku pre chlapov a druhú pre ženy, ale nejak im nedocvaklo, že pomer chlapi-ženy je tu približne 6:1. No nič, ešte ich čaká v tomto zmysle dlhá cesta, nás zatiaľ každá takáto pauza stojí more zbytočného času. WC síce pomohlo, ale žalúdok sa po prebdenej noci len pomaly dostáva do prevádzkového stavu a stále na nič nemám chuť. V tom mi však zrak padne na ovocný kompót a dávam si nabrať plnú misku (z hygienických dôvodov je self-service zakázaný, všetko nám musí niekto podať, aj keď len kúsok banánu). Ešte za hrsť arašidov, trochu syru a na tomto budem musieť vydržať ďalších 5h.
Takto posilnený vybieham na ďalší úsek. Najprv obiehame jazero a následne sa stáčame smerom k masívu Tre Cime, highlightu celého preteku, ku ktorému musíme prekonať 6km/+600m. Stále sa mi ide dobre, ani toto stúpanie mi nevadí a skôr sa musím strážiť, aby som ho nešiel príliš rýchlo. Sme už vo výške 2000+ a na všetky strany sa nám otvárajú nádherné výhľady. Neviem, čo skôr fotiť - toto sú Dolomity v celej svojej kráse. Rifugio Auronzo (49.8km/+2740m, 2308mnm) dosahujem v čase 9:50h. Je tu len kontrolný bod so základnou ponukou nápojov, tak si dávam teplý čaj a kochám sa výhľadmi. Zároveň sa tu však človek cíti ako na hrebeni Chopku cez víkend. Nejde sem síce lanovka, ale dá sa sem dostať autom alebo busom a krátka traverzová 3km túra na vyhliadku pri Tre Cime je vhodná snáď aj pre matky s kočíkmi. Korzuje tu naozaj množstvo ľudí. Po predošlom stúpaní je tento príjemný traverz vítaná zmena a vytešujem sa z toho, že o chvíľku sme na najvyššom dnešnom bode. Zakrátko míňam Rifugio Lavaredo a kúsok za ním prichádzam k ďalšiemu kontrolnému bodu do sedla Forcella Lavaredo (52.5km/+2901m, 2456mnm), odtiaľto nasleduje 15km/-1060m zbeh. Ani sa tu však nezastavujem, cvak cvak cvak na všetky strany spravím za chôdze a poberám sa ďalej.
Nohy mám stále v pohode, nič ma nebolí a sám som prekvapený, ako hladko mi to zatiaľ ide. Už som dokonca schopný aj jesť vlastné zásoby jedla, takže aj žalúdok sa zobudil. Ja snáď do Cimabanche naozaj dorazím úplne v pohode! Následný dlhý zbeh ma však ničí. Nie je síce veľmi prudký, ale je na môj vkus dosť technický a rýchlo začínam cítiť stehná. Zbehy proste neviem a som v nich pomalý. Obieha ma množstvo rýchlejších bežcov, čo samo o sebe nie je úplne povzbudzujúce, ale najmä je to dosť únavné, ako sa im snažím vždy uvoľniť ideálnu stopu, nech ich veľmi nebrzdím. Čím som vlastne ja nútený na zbeh vynakladať extra energiu a trpia tým aj chodidlá. Až po chvíli si uvedomujem, že to množstvo bežcov, čo ma začalo náhle obiehať, sú z 80km varianty, ktorá štartovala iba dnes ráno a sú úplne čerství. OK, to beriem. Ale aj tak ma tento beh ubíja, do toho začína pražiť slnko a ubieha to len veľmi pozvoľna. Celé toto utrpenie trvá tak 90 minút, kým pribieham k Lago di Landro, odkiaľ je to do Cimabanche už len nejakých 5-6km. Stehná bolia, nálada a baterky takmer na nule, k tomu to slnko...pred behom som si sľúbil, že tento rovný úsek ku dropbagom budem celý bežať (lebo nič behateľnejšie tu dnes nebude), ale neviem sa k tomu donútiť. Každý pokus po pár metroch vykape a ani tie krátke bežecké úseky za veľa nestoja, resp. stoja príliš veľa energie. Časom to vzdávam a zmierujem sa s chôdzou v tempe 5-6km/h. Na Cimabanche (67.5km/+3038m, 1532mnm) prichádzam v čase 12:45h, čo už je mimo plánu A, ale aktuálne to neriešim. Som zničený viac, než som čakal a nutne sa potrebujem reštartnúť, lebo v tomto stave hrozí, že ani do cieľa nedôjdem. Beriem si dropbag, prezliekam tričko, do vaku si dávam suché ponožky (všetko podľa plánu), dopĺňam novú zásobu jedla, dávam magnézium + soľ a idem sa pozrieť, čo je na stoloch k jedlu. Z bohatej ponuky si vyberám rezancovú polievku so strúhaným syrom (!) a zisťujem, že mi celkom chutí aj chlieb s nahrubo nakrájanou salámou a syrom. Strkám ešte do vaku kúsok banánu a po 25 minútach sa poberám ďalej (to je neskutočné, ako letí ten čas na občerstvovačkách).
Nasleduje 30km, kedy sa bude lámať chlieb – najprv 10km prechod cez sedlo Forcella de Lerosa vo výške 2020mnm a potom 20km “údolie smrti” Val Travenanzes, na slnku a veľmi pravdepodobne bez vody. Ak toto zvládnem, tak verím, že dôjdem do cieľa.
Z Cimabanche vybieham (!) ako znovuzrodený. Stehná ma prestali bolieť a znova som schopný kontinuálneho behu. Áno, keby som teraz stretol maratónske tempo, ani by ma neodzdravilo, ale bežím a to je hlavné. Zakrátko vbiehame znova do lesa a zahajujeme 5km/+500m stúpanie po širokej lesnej cestičke. Už len kráčam, ale ide sa mi dobre a zopár bežcov aj predbieham. Väčšinou sa držíme v tieni, čo je vítaná zmena, lebo poobedňajšie slnko už nekompromisne pečie. Po hodine dobieham do sedla, z ktorého to sú už len asi 3km na ďalšiu stanicu. Na rovinke sa znova rozbieham, ale tempo nič moc, je to skôr také šuchtanie sa a viacero bežcov, ktorých som v kopci prácne obiehal, ma znova upratalo za seba. To sú tie vynechané dlhé tréningové behy tento rok. V čase 15:00h dobieham na chatu Malga Ra Stua (77.1km/+3571m, 1705mnm). Táto občerstvovačka má v ponuke rôzne nové jedlá a hneď si dávam chlieb s paradajkami a varené vajce k tomu, hoci po chvíli váham, či to bol v tomto teple dobrý nápad. Ale tak prípadnú salmonelu budem riešiť až doma, teraz mi to vajce veľmi chutí. Dokonca tu majú aj varené zemiaky, ale nechcem sa úplne prepchať a radšej volím istotu vo forme saláma + syr.
Pomaly máme v nohách už aj druhý horský maratón a je to cítiť. Nasledujúci úsek bude naozaj náročný, do Col Gallina na nás čaká vyše 20km (+1300m/-900m). Plán A je už pasé, strácam naň 90 minút, ale stále je o čo bojovať a tak znova vybieham na trať. Najbližšie 4km máme klesať, aspoň ma to nakopne, vravím si. Ale prd, chodník je plný kameňov a koreňov, občas preliezame alebo podliezame padnutý strom. No, to tento úsek naozaj pekne začína. Aspoň že už neriešim čas a tak sa pomerne odovzdane suniem dopredu. Trať sa časom vyrovnáva, znova bežíme širokou lesnou cestičkou a na moje prekvapenie to tu v údolí celkom žije. Stretávame množstvo turistov a ešte viac cyklistov, čo prináša viacero nepríjemných a potenciálne kolíznych situácií. S 80+ km v nohách, na slnku a v stúpaní má totiž väčšina z nás hlavu dole. Z myšlienok ma vytrháva Katka s Erikou, ktoré tu neďaleko na moje veľké prekvapenie lezú nejakú ferratku a tak nejak tušili, že asi pôjdem okolo, tak ma vyzerajú. Všetci vraj vyzeráme ako zombíci (a minimálne ja sa tak aj aktuálne cítim), ale toto krátke stretnutie má na mňa veľmi povzbudivý efekt a sľubujem, že sa o pár hodín vidíme v cieli. Kilometre však pribúdajú len veľmi pomaly a čím sme hlbšie v tomto údolí, tým je užšie a chodník strmší. Na beh tu samozrejme nikto ani nepomyslí, ja osobne som rád, že sa posúvam dopredu. Asi by mi nevadilo si na chvíľu sadnúť, ale v podstate mi nič nie je, len som unavený a nejak sa odtiaľto aj tak musím dostať, tak na čo si to zbytočne predlžovať. Ale inak je tu naozaj krásne, ideme v podstate roklinou medzi 2500+ kopcami, vedľa nás hučí potok, výdatne zásobený množstvom menších prameňov, z ktorých sa občas aj napijem. Je tu fakt teplo, zásoba vody sa znižuje a na ďalšiu stanicu je to ešte ďaleko.
Úzky horský chodník sa však zrazu mení na rozľahlú kamenistú planinu, popretkávanú potokmi. Kopce okolo nás už dosahujú výšku takmer 3000mnm a celá táto scenéria je veľmi impozantná. Chodník sa tu však dá skôr len tušiť než vidieť a bežať po kamennej drti nie je nič príjemné. Občas preskakujem nejaký ten potok, občas do nejakého aj hupnem, ale viem, že už to dlho nepotrvá a čoskoro začneme záverečný strmý výstup do sedla, ktoré nás odtiaľto definitívne dostane preč. Predtým ešte možno bude aj jedna light občerstvovačka, v propozíciách ju sľubovali, ale na poslednej stanici o nej nebola žiadna zmienka, tak neviem. Začínajú mi však haprovať hodinky, nevedia chytiť polohu a prakticky sa (podľa nich) takmer vôbec neposúvam dopredu (čo nie je ďaleko od pravdy, ale predsa...). Skúšam ich reštartovať, ale nepomáha to. Medzitým naozaj prichádzame na Malga Travenanzes (90.5km/+4373m, 1985mnm), dopĺňam vodu a majú tu dokonca aj PIVO! Už len keby tie hodiny znova fungovali. Na štvrtý reštart som pochopil, že Garmin aktivitu za predošlých 90km budem musieť ukončiť a spustiť odtiaľto úplne novú, čo ma absolútne neteší, ale iné riešenie nevidím. Hodiny sa konečne chytili, znova viem, kde som, koľko mi kam zostáva, akurát že som úplne stratil prehľad o mojom tempe. Všetko sa znova meria od tohto bodu.
Ako som však takmer 15 minút riešil hodiny, neuvedomil som si, že idem v premočených ponožkách a už sa mi naspodku ľavej nohy začína robiť pľuzgier (presne podľa plánu, presne po týchto prejdených potokoch). Chvíľu zvažujem, či to takto zvládnem až do cieľa, ale je to ešte vyše 6h a tak sa rozhodnem radšej teraz obetovať 10 minút, než časom musieť riešiť oveľa väčší problém. Akurát dosahujeme Forcellu Col dei Bos (2332mnm), čím definitívne opúšťame toto “údolie smrti”. Prvýkrát si dnes sadám mimo nejakej občerstvovačky a zisťujem škody. Pľuzgier je len v zárodku, tak naň dávam náplasť, fixujem ju niekoľkými vrstvami tejpu a na to dávam suchú ponožku (Laci, vďaka za túto radu!). Nič lepšie s tým teraz spraviť neviem. Takto prezutý sa poberám ďalej, začíname pozvoľna klesať a otvárajú sa nám nové nádherné scenérie. Podvečerné Dolomity sú nádherné!
Opatrne pozriem na čas, vonku je 18:40, čiže som na trati už 19:30h (tieto prepočty ma nasledujúce hodiny budú dosť ubíjať). Snažím sa prepočítať to na tempo, ale IQ po 20h a prebdenej noci mi už na to nestačí. Ale mám pocit, že ak si tento zbeh švihnem a do Col Gallina prídem okolo 19:15 (v čase približne 20:00h), limit 26h sa možno ešte dá stihnúť. Trať je znova široká, jemne klesajúca, beží sa mi skvele, až som sám prekvapený. Zrazu z nej však stáčame a začíname stúpať. Áno, matne si pamätám, že na profile bol naznačený ešte nejaký malý kopček, tak snáď ho rýchlo zvládneme. Takmer bez zmeny rýchlosti naň nabehnem, nabudený predošlým tempom a vidinou, že plán A ešte nemusí byť úplne stratený, ale po chvíli mi docvakne, že toto bude na dlhšie a poslušne prechádzam do chôdze, až kým asi po 2km nezačneme znova klesať.
Na občerstvovačku Col Gallina (97.7km/+4868m, 2058mnm) dobieham v bežeckom čase 20:30h (vravel som, je to komplikované), presne 2h za plánom A. Do cieľa zostáva ešte 25km (+1000m/-1900m). Ale ak sa nebudem veľmi zdržiavať na občerstvovačkách a pôjdem aspoň 5km/h, tak možno ešte nemusí byť všetko stratené (plán A som zjavne na posledné úseky robil dosť konzervatívne). Keby to aj nevyšlo, na celkový limit mám ešte luxusných 8:30h, cítim sa relatívne dobre, tak aspoň ten FINISHER budem. Ale treba skúsiť ešte aj tých 26h, čaká nás teraz najkrajší úsek, všetko pekne behateľné.
Nabudený vybieham smerom k Rifugio Averau, je to tam len 4km, ale zato +480 výškových. Tých +480m nevnímam, na satelitnej mape som videl peknú širokú cestičku, na ňu sa teším. Ale z nejakého dôvodu nás najprv posielajú do lesa na nejakú kolmú stenu. OK, toto snáď nebude na dlho. Po 2km pomalého stúpania to vzdávam a zmierujem sa s tým, že takto to bude pokračovať až do sedla. Všetko je to tu síce krásne a tempo 20min/km zodpovedá terénu, ale ja by som potreboval ísť výrazne rýchlejšie. A to ma frustruje. Na Rifugio Averau (101.9km/+5348m, 2413mnm) si dávam len čaj, vodu nedopĺňam, mám jej ešte dosť a možno mi vydrží až do cieľa, lebo veď občerstvovačky sú už teraz každú hodinu. Na hodiny radšej ani nepozerám. Viem, že idem pomaly. Ale nevadí, teraz nasleduje príjemný 3km trail, väčšinou dole kopcom, tam dobehnem stratené. Na úvod je síce na môj vkus trochu strmý a kamenistý, ale to sa časom určite vyrovná. Po chvíli však znova nabiehame na singláč, ktorý nás vedie ku skalám a je to také hore dole, občas sa predierame skalami, no ťažko sa tu drží nejaké tempo. Moja frustrácia dosahuje dnešné maximum, tu som si predsa vysníval bežeckú diaľnicu! Cez Passo Giau (105.3km/+5456m, 2243mnm) prechádzam už takmer za tmy a aj bez pohľadu na hodiny viem, že idem pomaly. Chcel som tu byť ešte za svetla. Zastavujem sa tu len na pár sekúnd, vypiť trochu coly, zobnúť banán a ponáhľam sa ďalej. Passo Giau je vyhľadávaný turistický spot, ponúka výhľady na všetky strany a je to aj vhodný východzí bod na ďalšiu turistiku, ale nič z toho nevnímam. Jediné, čo vidím, je dlhý had čeloviek predo mnou, ktorý sa v diaľke driape na vysokú kolmú stenu. Terén je miestami znova dosť technický, niektoré úseky schádzam aj po zadku, o tempe 5km/h môžem len snívať. Tá kolmá stena do sedla Forcella di Giau (2370mnm) nakoniec merala len asi 600m a vyšiel som ju bez reptania, ale nálada je na nule. Nasleduje síce už len posledné sedlo, odkiaľ začneme klesať do Cortiny, ale som sklamaný, ako pomaly mi to ide. Tieto dlhé behy nie sú pre mňa a mal by som na ne prestať chodiť. Veď ani limit na WSER neviem zabehnúť. Toto je určite moja posledná stovka (táto klasická depresia z ultra dnes prišla na 108.km po 23h behu).
Konečne prebiehame cez Forcella Ambrizzola (2277mnm), 2km pred nami už vidím svetlá poslednej dnešnej občerstvovačky a o ďalších 10km aj svetlá Cortiny. Už dlho som nepozrel na hodiny a netuším, ako na tom som. Posúvam sa dopredu bez zbytočných zastávok tak rýchlo, ako mi to terén a nohy dovolia, ale cítim, že je to pomalé. Až na Rifugio Croda da Lago (112.9km/+5773m, 2051mnm) nesmelo kontrolujem čas a na moje obrovské prekvapenie je presne 23:30. Aj s úvodnou 9 min rezervou som na trati zhruba 24:20h. Zostáva mi teda presne 100 minút na necelých 10km, kedy musíme zbehnúť takmer 1000 výškových. Z tabuliek si pamätám, že rekord na tomto úseku je asi 35 minút, tak asi je to celkom behateľné. Zdržiavam sa tu len pár sekúnd a povzbudený vidinou, že ešte nie je všetko stratené vybieham do tmy. Chodník je dosť strmý, plný kameňov a koreňov, ale idem, čo to dá. Ak padnem, padnem, limit je potom v prdeli, ale to by bol, aj keby som išiel na istotu. Tak s tým aspoň bojujem. Čas po 1.km tohto zbehu je povzbudivý, ale zároveň si neviem predstaviť, že takto poletím ešte ďalších 6 (posledné 2km je už len asfalt v rámci Cortiny). Borec predo mnou padá, ale je OK, tak ho len obieham. Pripomína mi to, že idem na môj vkus a schopnosti úplne na hrane, ale chcem sa o to aspoň pokúsiť. Kilometre ubúdajú, rovnako ako aj sily a na ľavom palci cítim, že sa mi tam tvorí pľuzgier. Chcelo by to zmeniť štýl behu, možno zastať, skontrolovať ponožku, ale nemám čas to riešiť. Tú hodinu to nejak vydržím. Obe nohy mám však ako v ohni. Obieham ďalších a ďalších bežcov, všetci toho už majú plné zuby. Konečne vybiehame z lesa, prechádzame posledným kontrolným bodom Mortisa (120.4km/+5861m, 1254mnm) a ja viem, že mám vyhraté. Na limit mám ešte 30 minút! Bežím prázdnymi ulicami nočnej Cortiny, do cieľa zostávajú už len stovky metrov. Nechápem, ako sa mi to podarilo. Cieľová rovinka je aj po polnoci ešte plná ľudí, všetci povzbudzujú a ja mám na tvári široký úsmev. Bránou prebieham v čistom čase 25:45:32, hlboko pod limitom 26h! 122.3km/+5932m. Na krk mi vešajú medailu, vítam sa s babami a som úplne zničený. Ale aj šťastný - cieľ splnený, odbehol som Lavaredo, mám aj kvalifikáciu na WSER, celý beh bol nádherný, počasie vyšlo úplne úžasne, nohy fungovali, hlava fungovala, koleno ma ani raz nezabolelo, ešte aj tá náplasť s tejpom zafungovala. Mne viac netreba 😊
- Z 1632 bežcov dokončilo len 1188, ja som vraj číslo 929, čo je pre mňa jeden z tých lepších výsledkov.
- Stratégia ísť prvú polku pomaly fungovala, aj v závere som ešte mal dosť síl. Od Rifugio Auronzo na 50.km až do cieľa som predbehol 450 bežcov (!), vyše štvrtinu všetkých štartujúcich. A to som mal pocit, že sa šuchcem.
- Inak je to podľa mňa naozaj rýchly pretek, stúpania sú vždy len pár sto výškových metrov a väčšinou ani nie veľmi strmé. Keby som nebol úplný slimák (čo teda ja som), asi sa to dá aj na našej hobby úrovni ísť za 20-22h.
- Finisherská vestička sa nakoniec nekonala, tento rok sme dostali bundičky. Troška sklamanie (naozaj som chcel tú vestičku), ale OK, aj bunda je fajn.
- Pre veľký úspech som si druhý deň poobede znovu vyšľapal na Rifugio Averau (2413mnm), síce dôchodcovským tempom, ale s veľkým pôžitkom. Na chate výborne varia, určite odporúčam!
- Na tej chate som pochopil, prečo už Katka nebehá ultra. S jej orientačnými schopnosťami by Lavaredo išla tak 150km a to je už fakt pálka...dvakrát zablúdiť na kopci, kde je vidno široko ďaleko na všetky strany, to je umenie 😊
- Talianska barmanka v kempe úplne na všetko odpovedala “No worries!” (ďakujem..., chceli by sme..., dá sa..., doniesla by si nám..., ...). Tak nejak nám to zostalo ako hláška víkendu 😊
nth
