Preniesť sa cez minuloročné DNF na Monte Rose nebolo jednoduché, najmä keď nebolo isté, či ešte niekedy dostanem druhú šancu. UTMR nie je zabehnutý business, Lizzy každý ročník bojuje s množstvom organizačných problémov a my každý rok čakáme, že si povie, že v Nepále alebo Indii jej bude lepšie. Ale minulý rok prekvapila a registráciu na ročník 2024 spustila už v októbri. Neváhal som a hneď prvý deň som jej vypĺňal prihlášku. Moje prosby boli vyslyšané, dostal som druhú šancu!
Teraz som už vedel, do čoho idem a podľa toho som aj nastavil tréningový plán. Dlhé behy po luxemburských lesoch som vymenil za opakované stúpania "lanovkového" kopca v Kautenbachu (tzv. skladané kopce), raz týždenne som behal intervaly do kopca a celkovo som sa zameral na technickejšie úseky. Zároveň som si povedal, že menej je viac a radšej odbehám menej km, ale kvalitnejšie a hlavne chcem zvládnuť celú prípravu bez zranenia. V apríli som potom odkrúžil 100km na Ultralanovke v Bratislave a v júni som bez väčších ťažkostí dokončil 115km náročný Trail 100 v Andorre. Tam som začal veriť, že som tento rok na Monte Rosu lepšie pripravený. V júli som strávil ešte niekoľko tréningových dní v Tatrách a s Katkou a Danicou sme vybehli na týždeň aj do Álp (okolie Innsbrucku).
Celkovo to za 8 mesiacov prípravy vydalo na približne 2500km a takmer +100.000m. Všetko ideálne, až teda na malý detail - niekedy v júli ma začalo pobolievať ľavé koleno. To, ktoré ma nikdy doteraz nebolelo. A posledný deň v Innsbrucku som zle stúpil a sekol sa mi nejaký nerv na pravej nohe, z čoho mi tŕpli prsty. Až do Monte Rosy sa mi to nepodarilo vyriešiť a do Švajčiarska som preto cestoval síce s vedomím, že fyzicky som dobre pripravený, ale inak s malou dušičkou, že koľko ma tie zranenia pustia. Presne ako píše Lizzy vo svojej knihe:
This sounds like driving Paris-Dakar when you're OK with the engine but not entirely sure of the suspension.
V pondelok po príchode do Grächenu som to však pustil za hlavu, lebo jednak sme hneď začali s Katkou piť a zároveň predpoveď počasia neveštila na koniec týždňa nič dobré. Akože, bežci nie sú z cukru a dážď nás neodradí, ale ten dážď v údolí znamená sneženie na ľadovci, čo sa už nepáči horským záchranárom a tí majú zvyčajne posledné slovo. Navyše celá táto oblasť je náchylná na skalné zosuvy, ktorým dážď len napomáha. Večer dorazili z Blavy Seko s Braníkom (Seko išiel Stage race - UTMR na 4 etapy, Braník pôvodne tiež, ale seknutý chrbát ho odstavil do role supportu), pivo a jácher tiekli potokom a verili sme, že to nakoniec nebude až také zlé. Ešte v utorok ráno sme dostali email, že všetko je OK, akurát budeme na trati obchádzať nejaké kamenné lavíny, ale už večer sa k nám cez Katku dostala interná správa, že to s nami vyzerá zle. Sen obehnúť celú Monte Rosu sa definitívne rozpadá v stredu ráno, kedy dostávame ďalší email, že kvôli sneženiu nás vo štvrtok nepustia cez ľadovec a ako alternatívu pobežíme od piatku 140km pretek do Zermattu a späť a potom do Saas Fee a späť.
To sklamanie je neopísateľné. Rok sa mentálne pripravujem na tento 60h pretek, každý beh som išiel s myšlienkou na Monte Rosu, 8 mesiacov fyzickej prípravy, vyše 350h čistého času, celú jar a leto som okolo domu nespravil takmer nič, lebo všetky práce som odkladal na potom...a úplne zbytočne. Bude ešte nejaká ďalšia šanca? Spraví Lizzy ďalší ročník? Nájdem ešte energiu na ďalšiu takúto prípravu? Neviem...neviem...neviem...množstvo otázok, na ktoré neviem odpovedať a jedna obrovská frustrácia. Snažím sa nahovoriť si, že toto patrí k horám. A toto nie sú už len také chichi chacha kopce, ale drsné Alpy. Nie je sa ani s kým z tohto vyrozprávať, Seko s Braníkom už odštartovali etapu do Zermattu (etapu cez ľadovec obídu autobusom) a na apartmáne som úplne sám. Katka, ako dobrovoľník, má kopec inej roboty. Idem sa aspoň prebehnúť na Hannigalp, už sa nie je veľmi na čo šetriť.
Snažím sa preladiť na ten 140km pretek, ale nie je to jednoduché. Väčšinu tej trate som si už prebehol v predošlých ročníkoch. Ale tak dobre, no, bude to aspoň tréning, zase sa posuniem niekde ďalej. V tomto teréne to vidím tak na 40-45h, čo je fajn medziskok z môjho predošlého maxima 29h na plánovaných 55-60h Monte Rosy (ak nejaká ešte niekedy bude). Bude však náročné nájsť motiváciu to celé prejsť, najmä keď nie kvôli tomuto sme sem prišli a v polovici trate pôjdeme iba pár metrov od ubytka.
Ďalšie ráno prichádza nový email, už je to len 132km. Predošlé limity neboli zasadené do reálneho rámca, tak to Lizzy trochu upravila. OK, za daných okolností beriem aj tých 132km. To vyzerá len na jednu noc strávenú behom, ďalší deň večer si už môžem dať pivko na izbe. Vonku navyše aktuálne strašne leje, čistý fekál, dnes sme mali štartovať hlavný pretek a asi sme všetci radi, že nás do tohto počasia nepustili. Ani si nechcem predstaviť, ako to aktuálne vyzerá hore v 3300m na ľadovci. V rádiu počúvam, že vedľajšie Saas údolie je odrezané od sveta, potoky sa im vyliali a cestu zasypali skaly. V sobotu sme tade mali bežať. Cez obed prichádza email, že sa všetko ruší, v tomto počasí nám nedokážu zabezpečiť trať a vlastne ani našu bezpečnosť. Ak sa počasie vylepší, možno nám na sobotu pripravia niečo kratšie. Už mi je to jedno, ani prekvapený nie som, ani som si vlastne na ďalšie ráno ešte nič nechystal. Stále som sám a idem radšej spať.
Keď sa poobede zobúdzam, dážď už pomaly slabne. Idem si frustráciu vybehať zase hore na Hannigalp. Hore je krásne, aj slniečko sa derie spoza oblaky. Presne podľa predpovede - štvrtok malo byť hnusne, ale potom piatok/sobota znova azúro. Ale nemám z toho žiadne očakávania, škody sú už napáchané a viem, že ani druhý deň by sa nedalo odštartovať. Cestou dole stretávam babu a ukazuje mi videá zo Saas Fee - rozvodnené potoky, popadané skaly, tam človek naozaj nechce byť (celé Saas údolie zostalo odrezané od sveta po zvyšok týždňa). Večer dostávame email, že v sobotu o 4:00 pôjdeme 52km pretek (Mattertal 50). Nejak ma to necháva chladným, aj tak to ďalší deň zmenia. Ak bude ráno pekne, pôjdem si na pár hodín niekam zabehať, nech len tak zbytočne nesedím na izbe, nejaký možný pretek ďalší deň vôbec neriešim.
Piatok ráno sa zobúdzam do nádherného rána. Žiadny nový email zatiaľ neprišiel. Idem teda behať, ale pôvodne zamýšľaných 35km/+2000m sa mi zdá byť predsa len veľa a tak si z bohatej ponuky vyberám neďaleký ľadovec Riedgletscher. To bude len nejakých +1000m. Veď zajtra možno máme pretek...cestou stretávam chlapíka z Peru (žijúceho v USA), ktorý je rovnako sklamaný ako ja. OK, nie som na tom najhoršie, sú tu ľudia z celého sveta a ja som ešte dobre dopadol, keď som sem prišiel iba z Luxemburska. Stúpame k ľadovcu, riešime bežecké veci a zisťujem, že Michael pracuje v mojom najoblúbenejšom bežeckom obchode (Running Warehouse). Ach, koľko peňazí som tam ja už nechal...vraj aj on :) Z družného rozhovoru nás vytrháva obrovský rachot - nad ľadovcom práve padá veľká kamenná lavína. Pozorovať ju takto z diaľky je impozantné, ale nechcel by som byť v jej okolí. Sme naspäť v realite a začíname podozrievavo skúmať všetky okolité bralá. Michael sa radšej otáča a ide naspäť, mne sa to ešte zdá v pohode a pokračujem až úplne k ľadovcu. Ten výstup stál za to, je tu fakt nádherne, ale neustále jedným okom sledujem okolité svahy a druhým prípadné únikové cesty. Idem už tiež radšej dole. Na konci výletu cinká ďalší email, už dostávame aj gpx zajtrajšieho behu (54km/+4800m - taká ťažšia Ultra Fatra), tak možno naozaj pôjdeme. Že budem mať po dnešných 16km zajtra asi ťažké nohy, veľmi neriešim, veď je to len nejakých 50km a aj tak to pôjdem iba rekreačne.
Je sobota ráno, krátko pred 4:00 a deje sa neuveriteľná vec - stojíme na štarte!!! Síce nie kvôli tomuto sme sem prišli, ale to je jedno, už žiadne emaily, ideme konečne behať! Čakal som tlačenku, lebo s nami spojili aj pôvodne plánovaný "Michabel 60" pretek. Ale je nás len nejakých 200, takže asi polovica ľudí to už medzitým vzdala. S úderom 4:00 vybiehame a ako inak, znova mám pocit, že všetci sem prišli na nejakú dedinskú desiatku a iba ja som na ultra preteku. Nemám rád tieto prepálené štarty. Aj to ľavé koleno ma bolí, ale viem, že po 15-20 minutách sa zohreje a už dá pokoj zvyšok dňa (tak aj bolo). Prvých 20km ideme pôvodnú UTMR trať, už to tu poznám, prvé km som išiel už niekoľkokrát. Prekvapuje ma však, že pomerne rýchlo sa trháme a začínam bežať sám. Minulý rok to trvalo možno 3h. Bežíme taký lesný traverz, hore dolu, miestami dosť technické úseky. Idem určite rýchlejšie, než by som išiel 170km trať, ale vládzem a najmä sa teším z toho, kde som. Podbiehame vodopád, ale iba si povzdychnem, že v tejto tme nemá zmysel vyťahovať foťák (presne ako pred rokom). Okolo 8.km strácam GPS signál, ale už z toho nerobím paniku, viem, že hodiny sa znova chytia, keď sa dostaneme z týchto úžin. No proste je fajn poznať trať a vedieť, čo ma kedy čaká. Veľká škoda, že tadeto nejdeme o 2 dni skorej, ale v rovnakom počasí ako dnes a celých 170km.
Po 11km začíname konečne stúpať na Europahutte (2265mnm) - je to teraz asi 1000 výškových na 6km. Minulý rok som sa tu trápil, dnes sa mi však ide dobre. To je asi ten rozdiel, keď človek nie je tesne po chorobe a tiež má viac nastúpaných metrov v príprave. Teraz zvládam ešte aj konverzáciu s okolím. Na návlekoch mám z výroby malú dánsku vlajku a hneď sa mi prihovára jeden Dán - musel som ho však sklamať, po dánsky neviem. Pred siedmou výchadza slnko a poskytuje nám nádherný pohľad na náprotivný Weisshorn (4500mnm). Stále sa mi ide dobre, stúpame už nad lesom a pomaly sa blížime k prvej občerstvovačke na 18.km (Europahutte). Som tu takmer o 20 minút skôr než minulý rok a to sa nepretekám. Z vačku vaku vyhadzujem odpadky použitých gelov a jedla, keď si v tom uvedomujem, že som siahol do zlého vačku a vyhodil som nové gely. To bude tým skorým vstávaním dnes. No nič, mám toho v zásobe ešte dosť a dnes ideme iba krátky beh.
Nasleduje asi 8km relatívne ľahký úsek - asi 3km traverz a potom 5km prudký zbeh dole do kempu Attermenzen (1430mnm). Na úvod musíme prejsť tretím najdlhším vysutým mostom na svete. Minulý rok som z neho mal bobky, ale dnes už naň v pohode nabieham. Akurát so mnou beží jedna mladá Američanka Jen, ktorá sa dosť bojí výšok, tak nasledujem príklad z minulého roka, kedy mňa týmto mostom sprevádzala jedna baba a zahŕňala ma množstvom otázok, len aby som sa nesústredil na most, a teraz ja spovedám Jen. Myslím, že ešte jeden ročník a už sa na ten most budem aj tešiť. Kúsok za mostom dobiehame chlapíka, leží na chrtbe na zemi a drží si obe stehná. Vyzerá až komicky, ako taký chrobáčik. Ale do smiechu mu veľmi nie je, má vraj silné kŕče. Je z Brazílie, po anglicky vie len trochu, tak znova zapájam španielčinu a posúvame sa v konverzácii ďalej. Núkam mu magnézium a soľné tablety, berie si iba soľ. Vraví, že ďalej nepokračuje a že si zavolá horskú službu. No dobre, ale neviem, ako sem do lesa po neho prídu. V každom prípade, spravili sme, čo sa dalo, život ohrozujúce to nie je, príde mi trošku ako drama queen, naspäť na chatu je to len pár minút a chodník je v tejto oblasti dosť frekventovaný, určite to zvládne aj sám. Limity sú neúprosné, tak sa lúčime a bežíme aj s Jen ďalej. Chvíľu ešte ideme krásnym traverzom - treba si však dávať pozor na každý krok, chodník je miestami robený iba doskami a na skalách sú laná, aby sme sa pridŕžali. Nad nami skalné bralá, pod nami asi 200m hĺbka. V diaľke sa nám zjaví aj Matterhorn, ale to už odbáčame z UTMR chodníka a začíname zbiehať dole do kempu. Jen sa mi stráca, zbehy jej idú lepšie, lúčime sa ale s tým, že v najbližšom stúpaní ju dobehnem, tie jej zase vôbec nejdú.
Do kempu na 26.km dobieham v čase 5:50, na jediný cutoff čas mám náskok 40 minút. Pohoda, celkový limit na pretek nebol stanovený, odteraz môžem ísť aj pomaly a stále budem finisher. Dopĺňam energiu, konečne je na občerstvovačke aj nejaký normálny výber jedla. Teraz nás čaká super jednoduchý úsek, asi 6km po asfaltke/šotoline jemne z kopca. Vôbec sa mi nepáči (asi nikomu, veď nie kvôli asfaltu tu sme), ale dávam tempá pod 6 min/km, tak je fajn, že to aspoň odsýpa. Akurát mi ale po 6h začínajú tŕpnúť tie prsty, ako mám seknutý nerv na pravej nohe, čo neni dobre. Aj sa na chvíľu vyzúvam a trocha to masírujem. Nie je to síce niečo, čo by ma donútilo predčasne ukončiť pretek, ale ani nič príjemné. Na moje obrovské prekvapenie ma predbieha Brazílčan, ktorý pred 2h vyzeral na DNF. Ďakuje mi za tabletky, že mu veľmi pomohli. No super, tak čau v nasledujúcom stúpaní, vravím si. Ten dnes podľa mňa nekŕčoval naposledy. Ale teraz mu to beží pekne.
Po 6km asfalt konečne končí a my znova vbiehame do lesa v mieste, kde sme na 11.km začínali stúpanie na Europahutte. OK, Lizzy si s traťou veľmi hlavu nelámala, posiela nás teraz 7km rovnakým úsekom, ako sme bežali ráno ešte po tme, akurát opačne. Nevadí mi to, aspoň uvidím za svetla miesta, kade som už dvakrát išiel po tme. Najmä sa teším na ten vodopád, možno bude aj fotka. V prvom kopci znova stretávam Brazílčana, drží si stehná a tak mu rovno podávam dve soľné tabletky. Ďakuje a ja rozmýšľam, či bude dnes aj tretíkrát...Chvíľu tu idem s babou z Južnej Afriky - ide to bez paličiek, ale vytešuje sa, aká je eko a používa papeky, ktoré nachádza popri chodníku. Inak mi ale príde normálna a dá sa s ňou pokecať. Čo je fajn, lebo sa mi práve nejde úplne ľahko, zase mi tŕpnu prsty, tak aspoň mi čas lepšie ubieha. Konečne dobiehame na občerstvovačku Ried Bridge (1660mnm) na 40.km. Sme iba kúsok od Grächenu, ale trať nás teraz povedie obkľukou smerom na ľadovec, ako som išiel včera a potom ďalej hore niekam na zjazdovku nad dedinou až do výšky 2600mnm.
Chvíľu sa tu zdržiavam, riešim tú nohu a lejem do seba Colu. Je tesne po obede a slnko už dosť praží. Čaká nás už len asi 7km/+1000m stúpanie a potom 7km zbeh dole. Celkom to odsýpa, vravím si. Uvodný úsek je dosť prudký, takmer 30%, ale nie je dlhý. Stále vládzem a aj by sa mi išlo dobre, ale za mnou sa drží partia Nórov a celý čas im huba nezastane. Tá nórčina, to je taký hnusný jazyk. Mňa asi drbne, ale neviem sa ich striasť. A zase sadnúť si na pník na 15 minút mi príde ako strata času, keď už sme na tom preteku. Prebiehame potok a naskytuje sa mi nádherný pohľad na Riedgletscher (ľadovec zo včera). Veľmi sa tu však nezdržujem, lebo práve som sa vzdialil od Nórov a nehodlám o tento náskok len tak prísť. Kúsok ešte ideme po rovinke, ale už nabiehame na posledné dnešné stúpanie - hodiny mi ukazujú 3km/+560m. Paráda, o chvíľu som hore. Ale je to južný svah a teraz po obede sa doňho pekne opiera slniečko. Moje tempo nie je nič moc, lebo bežci predo mnou sa mi vzdiaľujú a Nóri ma pomaly dobiehajú. Ale inak je to vcelku pekné cik cak stúpanie príjemným chodníkom, eliťáci by ho určite celý vybehli. Snažím sa aspoň plynule stúpať, iba občas na krátko zastanem, obzrieť sa na ľadovec za mnou. Dávam si postupne 2 gely a s vypätím všetkých síl držím pozíciu až na vrchol.
Hore však zrada - červené vlajočky sa odkláňajú od trati v hodinách a posielajú nás ešte asi o 200 výškových vyššie. Toto ma dostáva do kolien a postupne ma predbiehajú aj všetci Nóri. Nech si idú, najmä čo najďalej odo mňa. Nemám aktuálne najlepšiu náladu a ako ma dobieha jedna Nemka, prehodím jej pár slov, niečo v zmysle, že na tomto slnku to nie je nič moc a že tohto kopca už mám plné zuby. Pozrie na mňa a že čo iné som akože čakal, veď toto je berglauf (beh do kopca)! Sťahujem chvost, prepínam na rýchlejší stupeň a radšej sa poberám od nej preč. Najvyšší dnešný bod (2750mnm) máme za sebou, odtiaľto to bude už len z kopca. V zbehu po kamenistej zjazdovke si však musím dávať pozor, aby som sa nešmykol. Po asi 3km dobieham na Hannigalp (2120mnm), kde som už bol tento týždeň dvakrát. Do cieľa zostávajú už len 4km celkom príjemného zbehu lesom. Na občerstvovačke sa ešte nalievam Colou a z ponuky hranolky alebo gumené macíky si beriem zopár macíkov. Dlho za mnou nikto a zároveň viem, že bežcov predo mnou už nedám. A teda tých Nórov ani netúžim dobehnúť. Tak už len taký pohodový výklus dole bez stresu.
Do Grächenu dobieham v čase 12:01h, hodiny mi ukazujú 55km/+4700m. Zo 199 bežcov som 151. Not bad, naposledy som na UTMR skončil posledný (OK, takmer 40 zo 100 ich vtedy nedokončilo, ja som bol ten 60.). Objímam sa s Katkou, dostávam tibetský šál, vo vrecúšku do zbierky ďalší UTMR švajčiarsky nožík a dokonca aj UTMR 170 drevenú medailu. O 10 rokov si už nikto nespomenie, že to bol zrušený pretek a keď raz budem vnukom ukazovať zbierku medailí, možno už ani ja nebudem pochybovať, že som dal Monte Rosu a pred deckami budem určite za hrdinu. Chlapík s mikrofónom ma hneď spovedá, že aké mám dojmy a vravím mu, že som sem prišiel s tým, že v sobotu chcem dobiehať do cieľa v Grächene, čo sa mi práve splnilo, takže som nadšený! Vraj quote of the day.
V cieli potom stretávam znova tú Nemku, Billi sa volá, inak strašne milá pani už teraz. Braník vyťahuje z vaku slivovicu a hneď si všetci dávame. Spomínam jej, že som hore od nej radšej ušiel, lebo nemala pochopenie pre moje fňukanie, tak sa na tom teraz zabávame. Vraví, že žije v Nepále, lozí po kopcoch, vyliezla už na 6 zo 14 osemtisícoviek , 3x bez kyslíka, aj na Evereste bola. Kokso, a ja na ňu idem s trápnym 2700m kopcom, že mi je strmý...
nth
**********
PS1) Stage race dal ešte celý 3. deň, ale posledný mali skrátený, lebo do Saas údolia sa nedalo ísť. Naspäť prišli autobusmi. Tak aj oni to mali dosť pokazené. Seko sa umiestnil okolo 40.miesta a Katka Sulíková vyhrala ženskú kategóriu VET1.
PS2) Brazílčan ma potom ešte predbehol na nejakej občerstvovačke a znova som ho stretol až v cieli. Už viac nekŕčoval a dobehol 15 minút predo mnou. Veľmi mi ďakoval, že som ho zachránil. Asi by som mohol nejakú cenu fair play dostať, nie? By som skončil 150., keby som ho nechal za sebou, nech si ďalej kŕčuje...
