UTMR 100 Special Edition

Je utorok rano, iba vcera vecer sme pricestovali do Grächenu a v ramci aklimatizacie sa ideme s Katkou vyklusat. Nic dlhe, maximalne tak 90 minut, mozno 10km. Znova ma vsak boli clenok a ani nie po kilometri prechadzam do chodze. Teda skor do krivania, toto ani chodza neni. Ten clenok ma takto obcas pobolieva, vzdy 1-2 dni, ako pride, tak aj odide. Ale teraz to boli uz takmer tyzden. Navyse ma boli aj koleno, v ktorom som si nieco natiahol pred 2 tyzdnami na ture na Rohacoch. Je to v prdeli, vravim si. V piatok rano sa mam postavit na start jednej z najnarocnejsich stoviek - 106km technicka trat s celkovym prevysenim takmer 7000m. Je mi jasne, ze na takej trati musi vsetko 100% fungovat, inak nemam sancu ju dokoncit. Kazde aj drobne zranenie sa tam ukaze a da mi to pekne vyzrat. Sanca, ze budem do piatku OK, je v podstate nulova. Skusam masaz clenku, iny styl behu, ale nic nepomaha a vyklus skracujeme na minimum. Cez bolest a v zufalej snahe to nejako rozchodit davame slimacim tempom 7km.

Katka (fyzioterapeutka) slubuje, ze sa mi na to vecer pozrie. Idealne by som si mal dat najblizsie 3 dni klud a cely ten cas presediet na gauci s knihou v ruke. Takto by asi mal travit ten zvysny cas kazdy pred takymto behom, ale najma niekto, kto sa snazi si na poslednu chvilu nieco doliecit. My sme sa vsak Lizzy slubili, ze jej dnes pomozeme na registracii a dalsie dva dni som pisany na obcerstvovacku v Zermatte (okrem nasho sa tu bezi aj 4-dnova varianta, ktora zacina uz v stredu a tiez aj 175km beh od stvrtka). Nie uplne idealny program...sprvoti mi prisiel ako prijemne vyplnenie casu, ale teraz zvazujem, ze to mozno nebol najlepsi napad. Ale nic s tym uz nespravim, snad to bude OK a vlastne sa na tieto tri dni aj tesim. Urcite to bude zabava a zaujimava skusenost. A beh uz dopadne ako dopadne...

Vecer mi Katka diagnostikuje nefunkcny flexor na palci lavej nohy (alebo nieco take) a hned mi aj ukazuje nejaky cvik, ktory tomu moze pomoct. Alebo aj nie. Ale nic lepsie aj tak nemam, tak ju poslucham a dalsie dva dni na obcerstvovacke poctivo cvicim. Ked mam teda cas. Uz registracia v utorok poobede mi celkom dala zabrat - kontrolovali sme povinnu vybavu, co obnasalo 4h postavania a drepovania k veciam, ktore si bezi mali porozkladat na zem. Koleno som citil. Nasledne dva dni na obcerstvovacke su samozrejme este narocnejsie - cely tento pretek je robeny tak trocha na kolene a tak to aj vyzera. Na obcerstvovackach nikto presne nevie, co robi, resp. vsetci robia vsetko a skace sa, kde to najviac hori. Ale velmi ma to bavi, panuje tu skvela atmosfera a ako bonus mame cely ten cas uzasny vyhlad na Matterhorn! Len s tazkym srdcom sa preto vo stvrtok po obede ospravedlnujem a odchadzam na hotel skor, aby som sa stihol pobalit a aspon chvilu si oddychnut. 

(Veronika mala rozum a zostala na chate uz cely stvrtok. Je nas tu viac - Majo s Katkou dokonca bezia tu dlhsiu 175km variantu so startom uz vo stvrtok rano. Chudak Majo ale vlastne tiez zostal cely stvrtok na chate, lebo 2km po starte si vyvrtol clenok a pretek tym prenho skoncil. Vlastne najma kvoli nim dvom som chcel byt este vo stvrtok na obcerstvovacke, stretnut ich tam pocas behu a aspon trocha ich tak podporit. Co sa nakoniec teda podarilo iba s Katkou.)

Z oddychu nakoniec nic nebolo - balenie vaku, registracia, chystanie dropbagu, vecera, prebalovanie dropbagu, prebalovanie vaku, druha vecera...do postele sa dostavam az pred 23:00, budik davam na 4:20. Startujeme 6:30.

Vstavam nakoniec az o 5:00 a hned prvu vec vidim spravu od Katky, ze si narazila palec na nohe, bolia ju obe kolena a ze uz nema silu ist cez bolest dalsich takmer 80km. Konci na 98.km :( Ani treti pokus jej teda nevysiel a zufalstvo, ktore prave zaziva si dokazem len predstavit, ale pre mna to znamena asi najhorsi mozny zaciatok dna. Vcera na obcerstvovacke v Zermatte si omylom zobrala niekoho ineho palicky (o 20cm dlhsie), co ju najprv dost rozhodilo a nakoniec musela pokracovat bez palic, lebo s tymi dlhymi sa nedalo. A ja som bol asi tym clovekom, ktory jej tie dlhsie palicky strcil do ruky alebo ju minimalne neskontroloval pri odchode, ci ma vsetko v poriadku pred dalsim usekom. Nasa uloha tam bola jej zabezpecit plny support, co zahrna aj to, ze odtial odide na 100% pripravena na trat pred sebou, co sa bohuzial nestalo. Katka je vsak dobra dusa a nikdy by mi to nevycitala, ale ten pocit, ze so svojimi palickami by si mozno nenakopla palec a mohla by pokracovat dalej, tam uz zostane. Strasne si to cele vycitam a rano to s Veronikou riesim. Hned ma vsak zvozi, ze to mam pustit z hlavy, lebo Katke to uz dnes nepomoze a ja mam mat na takyto pretek cistu a pozitivne naladenu mysel. Co sa vsak lahsie povie, nez spravi a ja s tym bezim cele doobedie, kym nezacnem riesit moje vlastne utrpenie...

Na starte davame s Veronikou este spolocnu fotku a uz sa lucime. Ona ma dnes sportove ciele a stavia sa viac dopredu. Ja idem "iba" dokoncit a staviam sa na koniec asi 100 clenneho balika bezcov. Vybiehame na svitani s uderom kostolnych hodin presne o 6:30. Este je sero, ale prvy kilometer bezime dedinou a kym vstupujeme do lesa, je uz vidno. Celovku ani nezapinam. Najprv nas caka prijemny traverzovy trailik, aby sme nasledne zbehli asi 600 vyskovych metrov dole do St. Niklaus, odkial nas caka prvy zahul dnesneho dna - 4km/+900m vystup pod lanovkou. Celkovo ma tento prvy usek 13km (+1100/-747). S potesenim zistujem, ze ma zatial nic neboli. Katka ma zlate ruky! Po uvodnych 9km teda zaciname stupat na prvu kontrolu v Jungene (vo vyske 1975mnm) a ja davam maly kufrik. Musim sa zacat viac sustredit na trat a oranzove faborky, dnes sa mi nechce zbierat zbytocne kilometre. Ide sa mi dobre, stupania mi vzdy vyhovovali viac nez klesania a postupne predbieham niekolko bezcov. Stretavam tu aj Tommyho z Britanie*, budeme sa spolu minat cely den. Za nieco vyse hodinky som hore a kontrolujem medzicas (2:25h) - oproti planu pripraveneho na cas 24h mam 20 minut naskok. Super! Hore ma vita vysmiata Sheila (velmi mila a zabavna starsia dama, s ktorou sme sa stretli uz v utorok pri dobrovolniceni), ponuka colu alebo nieco teple a som velmi rad, ze sa nehrame na nejake Covid restrikcie (povodne sme tam mali pouzivat ruska a dezinfikovat si ruky).

Po tejto kratkej pauze vybehiam na dalsi 13km (+561/-1047) usek. Katka mi pisala, ze je dost neprijemny a mame ist opatrne. Mne sa vsak bezi velmi dobre, tento usek sa odohrava vacsinou vo vyske 2000+, mame luxusne vyhlady a aj pocasie je velmi prijemne. Predpoved pocasia hlasila oblacnost a poobede dazd, obloha je vsak modra a na dazd to nevyzera. Mal som sa asi aj natriet, rozmyslam. No co, v najhorsom sa spalim. Po chvilke vsak stretavam turistov, co sa prave natieraju a pytam si od nich trochu kremu. Som zachraneny! Snazim sa bezat vsetko, co sa da, zbehy tu nie su prudke, dokonca aj prechod kamennou lavinou je v pohode. Obcas ideme jemne exponovanymi usekmi, ale nic nebezpecne to nie je. Pomaly sa blizime k dalsej kontrole v dedinke Törbel (1497mnm). S Tommym dobiehame stado krav kracajuce po tom istom chodniku ako aj my a chvilu vahame, ci je bezpecne ho predbehnut. Niektore maju celkom slusne rohy, ale prepinam na rychlejsi prevod a snazim sa co najskor cez ne dostat. Nastastie sa ziadna za mnou nevybrala. Uz zbiehame do Törbelu, cesticka nas vedie lukami cez nejake lazy a cez udolie oproti nam mame krasny vyhlady na 3500m+ kopce. Nadherny usek! Do dediny vbiehame zhora a hned nas tam caka tabulka, ze trat sice pokracuje po vrstevnici dalej, ale kontrola je az dole naspodu dediny. Musime do nej zbehnut dobrych 100 vyskovych metrov a myslienka, ze to o chvilu musime aj vyjst naspat, by normalne bola ubijajuca. Ale ja som tento Lizzyn chytak prekukol - je to pasca na bezcov, aby ich zlomila a slabsie povahy to pred nasledujucimi tazkymi usekmi radsej vzdali. Snazim sa sam sebe nahovorit, ze mi to pride velmi zabavne a vlastne sa mi to paci. Na obcerstvovacku vbieham s usmevom, veselo vsetkych zdravim a kontrole oznamujem, ze to bol skvely napad, umiestnit kontrolu az takto dole a ze teraz si to mozme vsetko znova vyslapat. Nechapavo na mna pozeraju, ze asi upal :)

Na tejto kontrole po 26km mame konecne aj nejake jedlo a prekvapeny zistujem, ze vyber je viac nez bohaty. Predosle skusenosti s behmi v zapadnej Europe ma naucili, ze bezec casto dostava iba susienky, obcas cestoviny alebo polievku. Velmi sa z toho tesim a hned tlacim pizzu, syr, salamu, cestovinovy salat a ovocie. Na trati som uz takmer 5h a stale si drzim 20 minutovy naskok oproti planu. Na tomto mieste to dnes skoro rano zabalila Katka, ale teraz tu uz nie je. Trochu som dufal, ze ju tu mozno este najdem niekde spat a pripadne zlomim na aspon jeden dalsi usek.

No nic, pustam sa do uvodneho vyslapu naspat na povodnu trat, kde nas caka najprv nejaka rovinka a potom dlhy a narocny -1000m zostup dole do doliny, po ktorom bude nasledovat +700m 4km vystup do dalsej kontroly v dedinke Visperterminen (1340mnm). Prichadza na mna prva kriza. Ta asi 5km rovinka je krasne behatelna, ale nejde mi to a iba s velkym usilim zo seba dostavam indiansky beh. Je poludnie a slnko uz celkom slusne pecie. Na dazd to dnes naozaj nevyzera. Konecne zaciname klesat a pomaham si gravitaciou. Striedam beh a chodzu, podla terenu. Bezime celkom zaujimavou krajinou, casto medzi domcekami, niekedy mam dokonca pocit, ze urcite ideme niekomu cez dvor, ale tu je to asi normalne a akceptovane. Ako vsak klesame, krajina prestava byt zaujimava, v lepsom pripade je nudna, v horsom miestami aj hnusna. Uz sme naozaj dost nizko a chcem byt odtialto co najskor prec. Klesanie sa zastavuje az niekde pod nadmorskou vyskou 700mnm, podbehneme cestu so zeleznicou a hned zaciname najvacsie stupanie dnesneho dna - takmer +1700m rozlozenych na 12km. Vlastne tymto zaciname stupat na dalsi horsky masiv a po 35km na nom dosiahneme nase dnesne maximum - Weissmieshütte (2724mnm). Ak to tam zvladnem, tak verim, ze tento beh dokoncim. Ale najprv musim zvladnut nasledujuce 4km do dalsej kontroly. Je to asi +700m a tusim, ze to bude peklo. Hned na jeho uvode stretavam upeceneho bezca, ktory odignoroval kontrolu v Törbeli, lebo sa mu asi nechcelo do nej zbiehat a cely ten nasledujuci usek bezal iba na vyparoch. Az tuto niekde dole si konecne nabral vodu. Vyzera stastne, ale inak nic moc. Z dalsej kontroly uz nevybehne a na dnes konci...Tento 4km usek je ako za trest. Slnko pecie, v nohach uz mame takmer 40km a trat nas vedie kolmo na vrstevnice. Aj keby sa dalo ist jemnejsim stupanim, Lizzy si tam vzdy nasla nejaky zastrceny chodnik a posiela nas cezen. Urcite by si rozumela s Olafom z Prazskej stovky. Niekolkokrat si musim sadnut a nabrat energiu na dalsie stupanie. Ideme nejakym hnusnym usekom, ono to ani neni les, skor nejake hustiny, poza domy, fakt strasne. Aspon ze tu domaci maju valovy s vodou (zrejme aj pitnou) a pravidelne si do nich namacam ciapku a tym si chladim hlavu. Pijem vsetku vodu, co mam, davam aj gely, ale vobec mi to nejde. Som vystaveny a len tazko nachadzam energiu na akykolvek pohyb nahor. Realnu zvazujem, ze to zabalim. Pokracovat dalsich takmer 70km v tomto stave nema velky zmysel. Nic ma sice neboli, dokonca ani stehna som si tym dlhym zostupom nerozslahal, ale som K.O. Len s velkym usilim sa pomaly posuvam hore, vchadzam do dedinky a je mi jasne, ze obcerstvovacka bude urcite az na jej hornom konci, ved ako inak. Konecne ju nachadzam, zhadzujem vak a sadam si na zem. Stav bateriek je na nule a nemam silu si zajst ani po vodu. Tento 4km usek som isiel asi 90 minut. Zapinam data v mobile a preberam s Katkou, co dalej. Nechapem, preco na taketo akcie vlastne chodim. Nemam najmensiu chut ist dalej, ale zaroven mi je trapne to tu teraz zabalit a vlastne zabit tyzden kvoli 40km behu. Katka to vidi rovnako, vraj mam buchnut aspon stovku, nech toto utrpenie ma zmysel. Idem sa aspon napit a skusam aj nieco zjest. Sedim v tieni a pocuvam, ako viaceri bezci okolo mna oznamuju koniec. Chlapik z Holandska trenoval iba rovinky, potom skusil vybehnut zopar kopcov az tuto po prichode, co ho samozrejme znicilo a v podstate ani nemohol inak skoncit. Ten si DNF vyslovene pytal. Pomaly sa zotavujem a priznavam si bolestivu pravdu - IDEM DALEJ! Aspon do Saas Fee to skusim, co je dalsich 45km, lebo medzitym sa skoncit neda, resp. da, ale musel by som sa sam dopravit do civilizacie. Na 24h plan uz stracam takmer 30 minut, vsetok predosly naskok som stratil, ale neriesim. 

Doplnam vodu, lucim sa s obsluhou, dostavam instrukcie ako ist dalej (viaceri bezci vraj nasledne zle odbocili, cim si skratili trat o 5km, ale dostali penalizaciu) a pomalym krokom sa pustam do zvysneho 8km/+1000m useku na vrchol Gibidum (2317mnm). Krajina sa tu vyrazne zmenila, hnusne krovinate listnate useky vystriedal krasny ihlicnaty les a horske chodniky. Samozrejme toto stupanie nebezim, ale idem aspon sviznou chodzou. Rychlo dobieham dvoch bezcov, co mi dodava energiu, aj nalada sa zlepsuje a znova si opakujem Stinovu mantru, ze ultra nie je o vyhravani alebo prehravani, ale o tom, ze sa nevzdavame. Niekde tu si uvedomujem, ze ak sa nezranim, tak pojdem az do ciela. Preto som sem prisiel, preto som pol roka tvrdo trenoval. Je to vlastne dost oslobodzujuci pocit, tuto otazku uz mam vyriesenu. Postupne sa dostavame nad hranicu lesa a znova mame uzasne vyhlady na vsetky kopce okolo nas. Fotenie vyuzivam ako vitane prestavky, dva v jednom - budem mat pekne spomienky, aj si pritom oddychnem. Tesne pod vrcholom Gibidum je v tieni hojdacka, tak si na nu sadam a kocham sa vyhladom. Tu by som chcel zostat! Nebezpecna myslienka a radsej sa rychlo poberam dalej. O chvilu som hore a naskytuje sa mi este krajsi pohlad. Otvara sa pred nami hreben, po ktorom pobezime dalsich 8km. Ziadne stromy, iba planina, vyhlad na kazdu stranu, vidim cely chodnik niekolko kilometrov pred sebou. Toto bude uzasne, tadeto bezat! Po +1700m stupani sa mi vsak rozbieha iba tazko, nohy su uz unavene, ale predsa len davam tempo okolo 7kmh. Fakt nadherny usek! Musim si to uzit, lebo toto je posledny usek, ktory dnes pobezim. Dobieham jednu dievcinu z Brazilie a nieco mi tu nesedi. Uz som ju raz dnes predbehol, v stupani na Jungen a nie som si vedomy, ze by sa medzitym dostala predo mna. Ale jej zlto-zeleny outfit je nezamenitelny, urcite je to ona. Davame sa do reci, po anglicky sice nevie, ale ked na nu hovorim po spanielsky a ona odpoveda portugalsky, tak si celkom rozumieme. Ide vsak pomalsie, tak sa lucime a ja sa dalej veziem na euforickej vlne, kym trva. Blizi sa dalsia obcerstvovacka (Gspon, 1941mnm), kde ma caka dropbag a v nom pivo. Sice nealko a teple, ale pivo. Idem za nim ako kon, ked zaciti vodu.

Dobieham do Gsponu, beriem dropbag a kompletne sa prezliekam do teplejsich veci. Slnko uz pomaly zapada, co v tychto nadmorskych vyskach bude znamenat vyrazne ochladenie. Najma v 2700mnm cakam dost kosu. Obcerstvovacka je iba light, Lizzy to naplanovala tak, aby si ludia zobrali do dropbagu vlastne jedlo. Davam preto chlieb so syrom a domacou slaninou, plus to pivko k tomu. Naberam energiu na narocny nocny vystup, ktory ma caka. Z myslienok ma prebera pristavajuci vrtulnik iba par metrov od nas. Sedi tu s nami aj jeden bezec s obviazanou hlavou, urcite niekde padol a obsluha mu zavolala vrtulnik, ze si to ma nechat skontrolovat v nemocnici. Vidiet vrtulnik takto z blizka je sice zazitok, ale chlapika mi je luto. Tiez dufam, ze ma pripoistenie aj na vrtulnik. A musim si drzat vsetky veci okolo mna, lebo inak ich budem mat rozmetane po okoli. Fakt sila takyto vrtulnik, este aj pivo z plechovky mi vypenilo von. Doplnam vodu, z dropbagu beriem novu zasobu gelov a pomaly sa chystam dalej. Prave sem dobehol sweeper aj s poslednymi bezcami a hned zistuje, kto tu zostava a kto pobezi dalej. Nepriatelsky nanho zazeram, vobec sa mi nepaci, ze mi je v patach. Z mojej predoslej straty na 24h som kusok zosekal a hoci je to skor uz len utopia, stale by to malo znamenat, ze mam na celkovy limit mozno 3h naskok. Pytam sa ho na Saas Fee a cutoff o 4:00 rano tam, ale ubezpecuje ma, ze ak sa budem hybat dopredu, v pohode to dam. 

Vybieham teda dalej, este stale za svetla a dufam, ze z tohto useku odkrojim co najviac, kym budem musiet zapnut celovku. Na Weissmieshütte to je asi 17km (+1267/-496). Chodnik nas vedie prijemnym traverzom, snazim sa svizne kracat, na beh uz nemam velmi energiu a ideme predsa len v stupani. Prichadza noc, zapinam lampu a pohladom cez dolinu sa snazim spozorovat celovky rychlejsich bezcov na naprotivnom svahu - niekedy nad ranom tade pobezim aj ja. Ideme uz dlho a niekolkokrat sa musim zastavit, aby som nabral energiu. V mobile cez mapy.cz vyratuvam, kolko km nam zostava, kym zacne prve mensie stupanie do 2400mnm a kolko, kym sa dostaneme pod zaverecny vystup na hutte. Vzdialenost a vyskove metre vzdy preratuvam na ultralanovku, ktoru mam dost nabehanu a odskusanu - 1km/+200m/0:15h. Ak je to mensie stupanie, je to v pohode. Ak je to stupanie prudsie, mam problem :) Vystup do 2400mnm nie je sice prudky, ale vedie nas cez kamennu lavinu, cez ktoru sa ide len velmi tazko. Je to ako chodnik SNP v okoli Chopku, akurat ze teraz tie kamene nie su krasne poukladane, ale iba nahodne rozhodene, idealne hranou hore. Palicky mi len zavadzaju a miestami musim pouzit obe ruky, aby som sa cez niektore kamene dostal. Berie mi to vela energie, najma tej psychickej. Nastastie to netrva dlho a uz stojim pred 3km/+300m stupanim na hutte. Jej svetlo uz aj v dialke vidim, ale priblizuje sa len velmi pomaly. Stupanie pod lanovkou je narocne, po 70km mam uz velmi tazke nohy. Na hutte prichadzam asi 15 minut pred polnocou a slubujem si, ze najneskor o polnoci sa poberiem dalej. Citim, ze cas je uz pokrocily. Obsluha hore je uzasna, rovnako ako aj kosa o polnoci vo vyske 2724mnm. Ponukaju mi teplu miestnost vnutri chaty, ale obavam sa, ze by som z nej uz nemusel vyliezt a zostavam radsej vonku. Tetuska ma hned aspon bali do teplej deky a prinasa mi horuci caj a polievku s cestovinami. Dalsia dobrovolnicka mi ponuka masaz, ale v tejto kose mam pocit, ze by bola skor kontraproduktivna. Prichadza aj chlapik-sweeper, vo vybornej nalade, z mobilu si pusta Queen a tancuje. Zvazujem, ci ho mam poslat do prdele alebo sa k nemu pridat, ale nemam energiu na nic z toho. On nerobi v podstate nic zle, ale velmi ma irituje. Prehodim s Katkou par povzbudivych slov, napisem jej, ako ju neznasam, ze ma na toto nahovorila a poberam sa radsej do tmy dalej.

Teraz by mal nasledovat asi 15km (+316/-1225) zostup do Saas Fee, rozdeleny malou obcerstvovackou iba s napojmi. Do Saas Fee musim prist najneskor o 4:00 rano, teraz je polnoc. Predpokladam, ze mam pohodlny naskok a zatial sa tym nestresujem. V tomto zbehu este nieco osekam a okolo 2:30 by som tam mohol byt. Vonku je vsak hmla, co vyrazne stazuje orientaciu a musim ist opatrne, aby som nezabludil. Teren tiez nie je uplne najlahsi a miesto behu casto len kracam. Lizzy nas posiela urcite zaujimavym krajom a po lavej strane v tme iba tusim nejaky prudky zraz. Preliezame rozbureny potok, cez ktory je len tak polozena doska a natiahnute jedno lano. Chvilu na to neveriacky pozeram, ze tam by som v tomto prudkom svahu naozaj nechcel padnut, ale nemam velmi na vyber, musim ist dalej. Stale cakam, kedy uz konecne zacne ten behatelny zbeh, ktory som si naivne vysnival. Ale my maximalne tak traverzujeme, miestami ideme cez dost exponovane useky, kde sa musim pridrzat lan a dufat, ze nezakopnem alebo rovno stupame. So stupanim som vobec neratal. Dost ma to ubija a casto kontrolujem mobil, ci vobec idem spravne. Tu malo byt predsa klesanie! Az po 6km tohto trapenia prichadza 2km klesanie a na jeho konci ma caka teply caj. Nadsene sa rozbieham a v prachu sa niekolkokrat nebezpecne smyknem, ale nastastie to vzdy s pomocom paliciek ustojim. Iba raz to nedavam a padam na zadok a lakte. Som cely od prachu, ale nic nemam zlomene, tak sa poberam dalej, hoci uz opatrnejsie. Do ciela mame este asi 30km, nerad by som to isiel so zlomenou rukou. Na obcerstvovacke davam ten teply caj a vyzvedam, ako je to s tym cutoff dole v Saas Fee. Dozvedam sa, ze odtial musim ODIST do 4:00, nielen prist. Su 2:00 rano, z hutte som presiel zatial iba 8km, do Saas Fee mi zostava 7km a budem mat teda co robit. Prvykrat si uvedomujem tarchu casoveho limitu a tvrdej reality, ze ak nezrychlim, nemusim dojst do ciela vcas. 

Po kratkej prestavke sa preto poberam dalej, ani vodu nedoplnam. Zase naivne planujem, ze tu nieco pobehnem, ale zbeh je na mna dost technicky a idem ho radsej iba opatrne. Dole uz vidim svetla, ale trva to takmer hodinu, kym prejdem 4km usek dole do Saas Almagell, odkial ma caka este 3km vystup do Saas Fee (1796mnm). Ten vsak nie je velmi prudky, je to skor taka vychadzkova prepajacia cesta a normalne by sa dala krasne vybehnut, ale na 85.km som schopny zo seba dostat iba velmi sviznu chodzu, ktora vsak aj tak staci na kazdeho bezca, ktoreho stretavam. V ramci tejto skupiny zombie bezcov, ktori sa tu so mnou v tuto neskoru nocnu hodinu pohybuju, som suverenne najrychlejsi. Taka Veronika by ma vsak urcite vysmiala :) Dopredu ma tlaci cas a tuzba si na obcerstvovacke v Saas Fee aspon chvilu posediet, plus aj nieco teple zjest, kym ma odtial pred 4:00 vykopnu. Stale ma nic neboli, ani stehna, je to teda len o energii a voli ist dalej. Bezim/kracam uz cez nocno-prazdne Saas Fee a zufalo hladam obcerstvovacku. Po x tej ulici uz zacinam nahlas nadavat na Lizzy, nechapajuc, preco nas taha okolo celej dediny, ked na mape vidim, ze sa to dalo strihnut krizom. Vyskove nula a zbierat navyse kilometre tu naozaj nepotrebujeme. Stovka by to bola aj bez tohto okruhu. Najviac sa obavam, ze miniem obcerstvovacku, dedina zrazu skonci a ja sa budem musiet vracat a zbytocne stracat cas.

Saas Fee fotene az dalsi den, ked sme tam zasli na vylet

Konecne ju nachadzam! K dobru mam asi 30 minut, cize som tu o hodinu neskor, nez som si naivne naplanoval na hutte. Doplnam vodu, rychlo nieco jem a pozeram na bezcov okolo mna. Sef obcerstvovacky nam velmi zretelne oznamuje, ze o 4:00 na nej zamkne dvere a kto nebude vonku, konci. Jeden domaci bezec (zo Svajciarska) mu hned oznamuje, ze on tu konci, ze on po tme na ten posledny usek naozaj nejde. Nechapem, co tym mysli a az o niekolko hodin si uvedomujem, preco sa tak rozhodol. Lucim sa a 5 minut pred limitom vybieham na posledny narocny 17km (+1516/-1184) usek k lanovke Hannigalp (2124mnm). Tie parametre su brutalne. Odtial nas caka uz len 4km zbeh do ciela v Grächene (1624mnm). Pri dverach stretavam znova Brazilcanku a kladiem jej na srdce, ze ma iba 5 minut, ak chce pokracovat dalej**.

Nastup na tento usek je len velmi pozvolny, tak sa snazim ist co najrychlejsie, ako vladzem. Uvedomujem si, ze sa zacinam pretekat s casom a obycajna chodza mi uz stacit nebude. Podla tabuliek je Grächen vzdialeny 7h a ja don musim prist najneskor za 6:30h. Mam v plane vynechat kratke zastavania, co by mi malo usetrit nejaky cas a snad ma to velmi nespomali na naslednom tempe. Idem proste, co to da (v ramci mojich aktualnych moznosti a schopnosti). Som pozitivne naladeny, ze to dnes dokoncim, ale inak som frustrovany z celeho toho "zbehu" z hutte a aj tej kamennej laviny, cez ktoru sme tam museli preliezat. Slubujem si, ak sa do tejto oblasti niekedy este vratim, ci ako bezec alebo turista, na ten kopec uz nikdy nepojdem! Neznasam ho! (on ten kopec mozno za to ani nemoze)

Chodnik nas vedie zase az do vysok okolo 2400mnm, miestami ideme okolo strmych roklin a chytam sa lan, ked sa da. Prichadzame k dalsej kamennej lavine, ktora mi zase robi velke problemy. Idem od faborky ku faborke a casto len zufalo hladam schodnu cestu medzi skalami. Vystrazne tabulky nas varuju, ze do tejto oblasti moze kedykolvek spadnut dalsia hromada skal a ze by sme ju mali co najskor opustit. ALE AKO?!? Moja frustracia prerasta do rezignacie a uz sa len suniem dopredu. Na tomto preteku nemam co robit a je dobre, ze som isiel len na jeho 100km variantu. Toto dnes uz nejako dokopem a NIKDY sa sem uz nevratim! Maximalne tak ako dobrovolnik. Lavinu striedaju zase nejake exponovane useky, zase nejake lana, obcas rebrik hore/dole, mozno zase lavina,....uz sa mi to vsetko zlieva dokopy. Nic technickejsie som nikdy nesiel. Myslim na bezca, co sa minuly tyzden na UTMB zabil, ked padol do rokliny. Teraz vidim, ze vobec nemusel riskovat a ani nemusel spravit nejaku vyraznu chybu. Naozaj stacilo, ze niekde iba zakopol o skalu alebo sa smykol na prachu. Ked aj clovek pozera pod nohy, nemusi si vsimnut nejaky skalny previs, ktory ho moze lahko rozhodit. Proste staci mala blbost a je koniec. Idem preto velmi opatrne, ale zaroven viem, ze ma tlaci cas. Uz sa rozvidnelo, zase mame luxusne vyhlady, ale vidime aj hlbku tych roklin povedla chodnika. Turisticke tabulky mi ukazuju, ze napriek mojmu usiliu idem iba turisticke tempo. Ale to by som chcel vidiet tych turistov, co sa takto pachtia v tychto kopcoch. To neviem, kto tie tabulky robil. 

Som asi v polovici tohto dlheho useku a do ciela mi zostava asi 11km. Podla garminu to pojdem este asi 3h. To je neskutocne, ako sa toto vlecie. Raz krajiny sa trochu zmenil, uz je tu menej skal v ceste, iba rokliny zostali. Naskytuje sa nam krasny vyhlad na asi 3700m vysoky ladovcovy kopec nad nami. Nadhera! Posuvam sa dalej dopredu a niekedy nechapem, ake kolme steny pred nas postavili. To kde ma clovek na toto teraz brat energiu? Znova sa stveram do nejakych 2450mnm, pozeram hlboko do roklin, jednou rukou sa drzim lan, v druhej mam palicky a striedavo myslim na to, ake je to tu krasne a nebezpecne zaroven. Na niektorych velmi exponovanych miestach vsak obcas chybaju lana, najma ked musim bokom zchadzat jeden strmy zraz bez akychkolvek zachytnych kamenov, a vtedy je to len nebezpecne. Vedla stojaci zachranar mi na istote nepridava. Niekolkokrat meriam cez mobil, kolko mi este zostava do posledneho stupania, do zaciatku klesania, k lanovke...proste snazim sa tu trat rozmenit na drobne, lebo uz aj 2km usek mi je vela. Stretavam nejakeho Poliaka, ktory na mna nieco melie po polsky. Nic mu nerozumiem a ignorujem ho. Ale stale ho dobieham a on neunavne hadze nejake poznamky, az ho nakoniec jemne posielam do prdele a az vtedy mu dochadza, ze ja Poliak nie som a ani nanho nemam naladu. 

Konecne prichadza vytuzeny zostup, odtialto uz pojdeme iba dole. Po asi 2km prichadzam do Hannigalpu, davam caj, banan, prehodim zopar slov s obsluhou, spravia mi par fotiek...uz viem, ze je dobre. Posledne 4km prijemnym zbehom do dediny a som v cieli. Nemam uz v plane tento usek bezat, podla Garminu pridem do ciela asi 10 minut pred limitom, to mi uplne staci. Ale obzeram sa a vidim, ze sa ku mne klusom blizi ten iritujuci Poliak a nieco sa vo mne lame. Prilis ma sral na trati, aby som ho teraz nechal dobehnut do ciela skor. Rozbieham sa a na moje vlastne prekvapenie, mi to celkom ide. Telo ani velmi neprotestuje, ved som ho vlastne predoslych 50km setril. Hadzem tempa okolo 7:00min/km a v dialke uz vidim Grächen. Uz vidim aj kostol v centre, z reprakov pocujem vitanie bezcov predo mnou. Posledny lesny usek, prebieham nejakymi ulickami, posledna zakruta a ocitam sa na namesti, odkial sme vcera rano vystartovali. Milujem ten pocit, ked sa prebieha cielovou rovinkou! Vidim uz Katku, Sarah, Maja, s mikrofonom ma vita dobrovolnicka Maria z Francuzska (Veronika prisla do ciela o 3h predo mnou a teraz uz dospavala). Navonok nie som schopny nijakych vyraznejsich emocii, ale vnutorne som velmi nadseny. Ze je uz koniec, ze som to zvladol, ze ma nic nebolelo cely ten cas, ze ma v cieli cakaju kamosi, ze to bolo take narocne, ze to bolo take krasne....

Hodiny vypinam v case 27:24h, ukazuju mi 109km a nastupanych takmer +6000m (oficialne to malo byt 106km/+6800m). Na celkovy limit mam rezervu 36 minut! Po mne uz do ciela v limite nikto neprichadza (Poliak a niektori dalsi isli Ultra 170 trat), takze obsadzujem posledne ale krasne 63. miesto z celkovych 91 bezcov. Takmer 30 bezcov to teda vzdalo.

Uzasny pretek to bol! Nic narocnejsie ale ani krajsie som nikdy predtym nesiel. Myslim, ze som bol nan dobre pripraveny, za posledny rok som nabehal 3500km, od aprila som daval kazdy mesiac 10-15000 vyskovych metrov v treningu. Ale aj tak mi to stacilo len na tesne podstrelenie limitu. A to mi vsetko na 100% fungovalo, nic ma ani raz nezabolelo, jediny otlak som nemal, zaludok fungoval, aj hlava v podstate. Clovek tu fakt nachadza vlastne limity.

A nikdy by som tu nebol, nebyt Katky. A to myslim v dobrom :) Jej drsne zazitky z tohto behu z predoslych rokov ma sem zlakali. Asi nejaka zvlastna forma masochizmu. Od aprila so mnou trpezlivo konzultovala vsetky aspekty tohto behu. A nebyt jej a toho, ako ma dala dokopy 3 dni pred behom, asi by som sa ani na start nepostavil. A neviem, ci by som to dokoncil bez jej virtualnej podpory cely beh. Kazdu obcerstvovacku, ked som zapol data, ci bol den alebo noc a ci prave dospavala svoju vlastnu prebehanu noc, bola na druhej strane linky, vzdy pripravena ma povzbudit a zaroven akceptovat vsetky obvinenia, ktore som jej posielal, ze tu trpim len kvoli nej! 💖

* s Tommym z Britanie som sa naozaj niekolkokrat este stretol, zopar usekov sme spolu presli, spolu si zanadavali, chvilu som mal pocit, ze to zabali, ked mu bolo na vracanie, ale nakoniec to dokopal do ciela asi o 30 min skorej nez ja.

** Brazilcanka stihla vybehnut zo Saas Fee v casovom limite, ale pri naslednom vystupe do posledneho useku zle odbocila a dalsie vyse 4h bludila v lesoch nad Saas Fee. Raz sa dokonca aj vratila do dediny, aby sa nasledne znova pobrala uplne zlym smerom. Do ciela uz nedorazila. Ale je to sila, cim si presla! (tolko som vycital z jej GPS zaznamu) A tiez som tam zistil, ze v stupani na Gibidum zle odbocila, cim si skratila trat asi o 5km a dostala sa predo mna, preto som ju predbiehal dvakrat.