Prazska stovka (61km)

Po niekolkych neuspesnych pokusoch sa konecne tento rok hviezdy spravne zoradili a s Petou sa nam podarilo zladit nase kalendare navzajom; a tiez aj s Olafovym kalendarom (Olaf Cihak je organizator Prazskej stovky). Navyse sme obaja zdravi, mame aj nieco natrenovane a tak vybavujem doma priepustku a v piatok sadam do auta smer Luxembourg -> Praha. Predpoved pocasia hlasi mrazive teploty (-6) a obcasne snezenie, tak pre istotu balim vsetko zimne, co doma mam, ze ved vecer spravime brainstorming a nieco z toho si obleciem. Ziadne dropbagy tam nebudu, takze musim mat so sebou vsetko, co potrebujem. Ale zase idealne nic navyse. Na studovanie trate neni cas (zverejnena bola len par dni vopred) a tak to vobec neriesim, ved nejak bude. Okolo Prahy necakam ziadne zaludnosti. Akurat ju loadujem do garminov, ze to musi stacit.

Peta si na piatok zobrala volno, aby kvoli mne upratala, navarila....este sa ma aj vopred pytala, ze co budem chciet na veceru. Zlate dievca, taky servis :) Vecer teda dostavam gulas s knedlikom (dvojita porcia, 8 knedli), k tomu dve Plzne...proste energia musi byt, zajtra nas caka narocny den. Nasledne riesime oblecenie, predpoved pocasia, vybavu so sebou...trat takticky vynechavame, lebo sa nam ju nechce studovat. Peta mala tendenciu si ju prichystat do Excelu, kazdu odbocku, vzdialenosti, ale nastastie to vzdava, lebo presne taky vypis z Excelu dostaneme aj na starte (ale to este teraz netusime) a tak by ju tam asi drblo, keby s tym doma zabila 2h :)

V sobotu rano davame budicek o 4:20. Peta rychlo chysta lahke ranajky (po vecernom gulasi aj tak nie som velmi hladny) a o 5:00 uz cupitame v mrazivom rane na metro. Moja predstava, ze o tomto nekrestanskom case budu hore iba ultraci, sa ukazuje ako hodne naivna. V Prahe to zije celu noc. Aj metro je slusne obsadene. Pohladom skenujem osadenstvo nasho vozna, ze ci su tu s nami aj nejaki ini bezci a vsimam si znamu tvar...Leona Pulec (!), clenka IThinkBeer bezeckej skupiny. Ale videli sme sa iba raz, aj to pred 5 rokmi, tak vaham...zoznam registrovanych na P100 som kontroloval, specialne na ITB clenov a ona tam urcite nebola. Tak nic, to asi nebude ona. Ked ju vsak stretavam znova v motoraciku do Kamenneho Privozu, uz niet pochyb. Moje ITB tricko a jej ITB ciapka rychlo rozplyva akekolvek vzajomne pochybnosti. Ja som vedel, preco si to tricko obliekam :) Peta spala, tak som stravil zvysok cesty s Leonou, velmi prijemne stretnutie. Skoda, ze isla len tu turisticku 40km trasu, mohli sme spolu chvilu pobehnut.

Registracia v Kamennom Privoze mi hned na uvod velmi jasne ukazuje charakter dnesneho zavodu. Vlakova zastavka "in the middle of nowhere", na perone rozlozeny kempovaci stolik, 200+ bezcov zoradenych do dlheho hada, v tme vyplnam registracny formular na chrbte bezca stojaceho predo mnou...darmo sme my s Petou vcera riesili, ze o kolkej vlastne startujeme. Startuje sa predsa vtedy, ked sa vsetci zaregistruju. Hodku cakania v minus neviemkolko si vyplname konzumaciou chleba so sunkou, ved po ceste si niekde dame polievku a aspon budeme mat viac miesta v batohu. Peta sa totiz na poslednu chvilu rozhodla, ze si do vaku vezme aj moju paperku (keby jej bola zima). Ale inac s vynimkou povinneho fotenia sa snazim vacsinu casu tvarit, ze toho bezdomovca v manzelovej o 5 cisel vacsej vetrovke, co popri mne postava, vobec nepoznam :)))

A ako tak riesime, ze ako natlacit moju XL paperku do asi 0.5 litroveho objemu Petinho batoha, si vsimneme, ze na stanici sme uz takmer sami...bolo odstartovane a my sme zaspali. Teda, odstartovane...sice som ten moment nezachytil, ale predpokladam, ze po poslednom zaregistrovanom bezcovi Olaf iba zahlasil, ze no tak bezte a bolo :) Tak sme sa teda aj my rozbehli. Taktika je ist od zaciatku pomaly s tym, ze casom sa rozhodneme, ci este viacej nespomalime. Bezime krasnym udolim Sazavy a som rad, ze pri nasom tempe mam more casu sa kochat okolim. Akoze ale az tak uplne sa neflakame, lebo okrem kopcov bezime vsetko. Prvy taky vaznejsi kopec (Mednik) dobiehame na 8.km a vytahujem aj palicky, ale skor len tak z povinnosti, ked ich uz nesiem so sebou. Petu som vcera presviedcal, ze okolo Prahy ziadne kopce nie su a ze slapat 200m prevysenie je vzdy otazka max par minut. A tak aj bolo, ono by sa tieto kopce asi dali rovno aj bezat pri tejto vzdialenosti. Ale nestresujeme a ideme na pohodu. Pri naslednom zbehu narazame na prvy problem - vsetko je zladovatele a musime ist velmi opatrne. Prakticky ideme dole pomalsie nez hore, pricom to neni nijak vyrazne klesanie a v lete by sa to tam dalo krasne rozbehnut. Ale zatial sa nam dari nepadat.

Stretavame aj prvu tajnu kontrolu, kde za odmenu dostavame napit a nieco male aj najest. Kusok dalej prebiehame "minovym polom" - vsade rozostavani polovnici, a ja rozmyslam, ze ktora varianta  je lepsia. Ci stretnut nasrateho diviaka alebo sa dostat do krizovej palby. Obcas nam niekto bezi naproti a hovorim si, ze kto nema v hlave (ociach), ma v nohach. Ale bol by som frustrovany na ich mieste. Kazdy km navyse, ked sa musia vracat na zabudnutu kontrolu, musi velmi boliet (najprv v mysli, casom aj v nohach). Dobiehaju nas aj prvi stovkari (okrem nasej sa bezi aj 125km varianta so startom uz o polnoci) a s Petou sa vsimame zaujimavy pattern. Stovkari neodkladaju celovku ani cez den a bezia zasadne bez ciapky, aj ti bez vlasov. Brrrrr, je mi z nich zima.

Vo vybornej nalade dobiehame na prvu velku obcerstvovacku do Davle - dedinka leziaca na sutoku Vltavy a Sazavy. Caka nas luxusne menu v miestnej hasicarni - mastny chlieb, syr, salam, kolace, ovocie, oriesky, pivko. Vyborne tam je, hoci Peta neskor prizna, ze tam bol smrad jak v Carihrade (ale ja som to nebol!), ale za danych okolnosti som ja nic take nevnimal. Zdrziavame sa tam vsak asi dlhsie, nez by sa patrilo, co sa neskor ukazuje ako takmer fatalna chyba. Vonku nam je zima a nasleduje dlhe stupanie, ktore iba kracame. Peta dostava zajacie umysly a vobec sa tym netaji. Riesenim by asi bolo ten kopec vybehnut, pri tom by sme sa urcite zohriali, ale radsej jej to ani nenavrhujem (slubil som jej, ze kopce bezat nemusi), lebo sa realne obavam, ze sa otoci rovno na vlak. Ale ako chapem ju, zacina byt fakt zima, fuka vietor, do toho jemne snezi, do ciela 40+ km. Nevyzera to dobre a tak som rad, ze stupanie nas zaviedlo do lesa a tam sa to ukoncit neda. Ci vsak ale zvladneme prejst popri dalsej vlakovej stanici bez straty kyticky, to zacinam vazne pochybovat. Akonahle nam to profil dovoluje, prechadzam hned do behu, aby nebol cas nasu situaciu prediskutovavat a tiez aj preto, aby sme sa zohriali. S potesenim zistujem, ze to zlyhavala iba moralka, lebo inak Peta vladze a poslusne za mnou cupita. Len nech nejdeme okolo stanice...

Ten beh na nu zjavne funguje, lebo postupne sa jej vracia dobra nalada. Z rovnovahy ju nevyvedie ani strata rukavice, ktoru chvilu hlada, kym zisti, ze na nej cely cas stoji :) Spolocne sa zabavame na tom, ake domy si niektori ludia dokazu postavit. Cesky vidiek, pri vsetkej laske, ktoru k nemu prechovavam, je v tomto naozaj vdacny objekt :) Chvilu bezime s jednym stovkarom, ktoremu sa prekvapivo rychlo vybili jeho Fenixy - v ramci 60h ultratrac modu mu dochadza baterka po necelych 12h. Bohuzial nemam so sebou nabijaci kabel, takze sa po par minutach kecania lucime. Nasleduje najvyssi bod dnesneho dna, stupanie az na Cernolicke skaly. Ide nam to vsak prekvapujuco dobre, comu zrejme napomohla aj obcerstvovacka tesne pod vrcholom, kde sa podaval teply caj. Hore mame pocit, ze uz je vlastne hotovo. Taka klasika, ked clovek zdola najvacsie stupanie. Nasleduje dlhy zbeh do Dobrichovic a odtial uz len zopar mensich stupani do Prahy. Nic tazke. Preco ja vlastne so sebou vlacim tie palicky? Dole v udoli nas caka dlhsia rovinka cez spominane Dobrichovice smerom na Cernosice. Peta znova znova straca rukavicu, aby jej ju po chvilke doniesol bezec za nami. Cely ten usek bezime, ale po 30km sa uz do toho musim silit. Psychike nepomaha, ze to cele ideme po asfalte.

Nastastie po par km zase vchadzame do lesa a prichadza stupanie na Karasovu vyhlidku, v ktorom si mozme oddychnut. Vzdy si pri tomto spomeniem na Honzu, ako vravel dcere pri jednom ultra zavode, ze "rovinky bezime, ale o chvilu pride kopec, tam si oddychnes", ze to je take na "pres hubu" :) Ale je to proste tak, pri ultra su kopce spasa. Peta je uz znova plna energie a sniva o tom, ako sa na lazoch nauci zbiehat kopce, aby mohla davat bomby. Je jasne, ze by do toho isla uz aj teraz, ale nastastie je vsade lad a dievca ma rozum (napriek pokrocilej vzdialenosti). Takze opatrne kracame aj nasledny zbeh.

Uz sme blizko Cernosic, tam nas caka hospoda, polievka a tiez aj kamos Michal na povzbudenie. Ja zase podla profilu trate na hodinkach uz cakam len rovinku, ked nas to zrazu stoci do nejakeho prudkeho nekonecneho stupania, vyslapat asi 5000 nepravidelnych schodov. Pocas stupania Peta znova straca rukavicu, nastastie sa vcas zbada. Len pred chvilou sme sa spolu bavili, ze podla hodin nam zostava do ciela este 1000 vyskovych metrov, ale ze to bude nejaka chyba, lebo ved profil trate uz nic narocne neukazuje a sme uz len kusok od Prahy. No, ked sa mi podarilo toto pidi stupanie lokalizovat na mojej profilovej mapke a porovnat ho este s tymi, co nas cakaju, tak mi dochadza, ze to chyba asi nebude...Snazime si to ale velmi nepripustat, sil este mame dost a tesime sa na polievku. Peta sa velmi chysta, ze si ju da len na stojaka vonku, lebo po skusenosti z hasicarny sa uz nechce znova zohriat a potom vybehnut do zimy. Ta predstava dialogu s casnikom pri teplote -3: "Dobry den, obsluhujete aj na zahradke?" nas naplna dobrou naladou :)

 

Neviem, kde sa to v nej berie, ale nastastie pred restikou znova dostava rozum a suhlasi, ze na chvilu si sadneme dovnutra. Teply vyvar, chlebik so sunkou, horalka, pivo, kofolka...z kratkej planovanej zastavky bolo 20 minut, ale nelutujeme, lebo do ciela zostava este vyse 20km, pomaly sada tma a do ciela uz ziadnu dalsiu obcerstvovacku necakame. Pre istotu si vo vaku nesieme rozne pohotovostne zasoby jedla, ale okrem obcasneho cucnutia si z camelbagu a toho chlebika nic ine netreba, lebo krmia nas vyborne a obcas sa zjavi aj nejaka tajna kontrola, ktora vzdy ma nieco pod zub. Znova teda vybiehame do zimy a obliekam si aj sustacku, lebo nejak sa tam ochladilo. Uz s nami ide aj Michal (ako cyklo doprovod), co je velmi prijemne spestrenie. Mame to ako stretavku z 3.ZS Levice, lebo vsetci traja sme tam spolu chodili. Teda, ani ja ani Michal si stade Petu nepamatame, ale verime jej, ze tam s nami chodila, ked to vravi.

Cernosice nam znova ponukaju moznost obdivovat ceske podnikatelske baroko, fakt zazrak niekedy, co sa tam da vidiet :) Radsej som to ani nefotil...cas vyplname tym, ze sa snazime Michalovi vysvetlit, ze ultra bezec sa pozna uz z dialky a podla kroku sa da krasne vidiet, ze kto ide aku dlhu trat. Pred nami ma jeden borec velmi nepravidelny krok a s istotou prehlasujeme, ze hento je napr typicky priklad stovkara na prave prebiehajucom 100.km. S uctou a respektom ho predbiehame, ukazujeme palec, pridame teple slovo, ale chlapik zahlasi, ze on ide iba 60km trat. No, este sa mame co ucit a bude treba viac tych stoviek odbehat. Je pravda, ze nemal na hlave celovku a aj ciapku mal, takze ano, asi to stovkar naozaj nebol. My bad :)

Michal sa tvari trocha nespokojne nad nasim tempom, ze celo pretekov je daleko vpredu a nas cakaju drsne stupania, ale nerobime si z toho tazku hlavu. Ja pocuvam volanie prirody (zabudol som si odskocit v hospode) a posielam Petu dopredu. Ze ved v tom stupani mi daleko neujde. No, asi 10 minut som ju potom nevidel, ona fakt bezi vsetko, co sa da. Dobre som ju naucil :) Medzitym prichadzam na luxusnu vyhliadku (Cernosice ako na dlani), nachadzame aj dalsi kontrolny bod s chybajucou fixkou (takze len fotim - ako sa toto riesilo v casoch, ked este neboli bezne fotaky v mobiloch?) a ponahlam sa hladat Petu. Dobieham ju az v tiahlom klesani do Radotina. 

Stale cakam, kedy zacne protestovat, ze az prilis vela usekov bezime, ale nic take neprichadza. Co je fajn, lebo nam zostava este necelych 20km a cele to kracat je predsa len dlho. Nasledne stupanie do Chuchle sa vsak bezat neda, ba dokonca som rad, ze mam aj tie palicky. Neviem, ci to je tou vzdialenostou uz, ale mame pocit, ze tie stupania su coraz prudsie a coraz frekventovanejsie. Doteraz to bola taka prijemne behatelna trat, ale zaciname mat podozrenie, ze Olaf sa pri planovani trate v zavere naozaj vyblaznil. A to este netusime, co nas caka...

...Peta ZNOVA straca rukavicu (dnes uz asi 10. raz), ZNOVA na nej stoji a uz sa jej vyhrazam, ze jej ich prisijem k bunde, ako zvyknu nosit male deti :)...

Nasledne pribiehame k poslednej zivej kontrole, na ktoru som uplne zabudol. Clovek si len tak bezi nejakou zastavbou v Chuchli, ked ho to zrazu posle do nejakej garaze. OK, nechce sa im mrznut vonku, mozme ist na chvilku dnu. Peta hned, ze nestojime, iba sa odchipovat a hned bezime dalej. Ale ked vidime, co nam tam za jedlo pripravili (karlovarsky knedlik, divinovy gulas, bocik, pecene kare, utopence, skvarky...pivko capuju...v bednicke kosti s masom pripravene na dalsie varenie...), tak hadzem na nu psie oci, ze aspon 1 knedlik mozem? Davam dva, k tomu gulas, troska kare...rychlo mi vsak dochadza, ze to bude asi chytak na bezcov, posledna skuska mentalnej sily. Verim, ze slabsi jedinci to tu mozu zabalit, proste sa na poslednych 8km vybodnut a zostat tu hodovat. Nic, ideme dalej. Chudak Michal stale caka vonku, ani caj sme mu nedoniesli, jak sme osprosteni z behu a tiez aj tej hostiny. Ale teda ako palec hore Cahojovcom za tuto obcerstvovacku. Uz som zazil rozne, ale toto je uplne iny level, ina liga :)

(tieto 4 fotky su pozicane z Facebooku)

Michal zjavne premrzol, navyse doma slubil, ze za hodku bude naspat, takze sa luci a berie sa domov.  Trochu vyzera sklamane, ze sme nedosli az do Modran, ale neviem, kde nabral tu predstavu, ze my dame tych 20km z Cernosic do ciela za hodku? A k tomu aj 1000m+. Ani vsak netusi, ako dobre robi, ze sa oddeluje, lebo co nasleduje teraz, by nedal ani jeho suprovy horsky bicykel. Stupanie na namrznutu Homolku, kde ma clovek pocit, ze robi 1 krok hore a nasledne sa suchne 2 dole. Zlate palicky. Toto nie ze sa neda bezat, to sa da ledva kracat. Nasledne bezime chvilku dole, aby nas to znova poslalo odbockou do niecoho, co podla mna ani nikdy chodnik nebol. Olaf len asi videl kolmu stenu a napadlo ho, ze nas tade posle. Chytame sa cohokolvek, konarov, stromov, korenov, kamenov, lebo to sa neda ani stvornozky ist. Keby toto spravil na uvod, tak mu polovica ludi rovno zahlasi DNF a sadne na vlak do Prahy. Ale mudry chlapec je to. Najprv nas 40km vodi po prijemnych lesnych cestickach a na zaver nam supne lezecke vlozky, ked uz vie, ze je do ciela len kusok a nikto to uz nebude chciet zabalit.

Aj napriek tymto mimozam vsak stale mame nejaku energiu a rovinky/klesania bezime. Ja by som obcas aj rad presiel do chodze, ale pri Peti sa neda. Zahlasi, ze "sorry Duri, ale ja musim bezat" a ja nemam na vyber, ak ju nechcem stratit. Pri kostole sv. Jana Nepomuckeho nas trat posle ten kostol takmer cely obehnut, miesto toho, ze by sme ho len tak jemne "suchli". Je nam jasne, ze tuto sa nam Olaf doslova vysmieva. Toto normalny clovek nevymysli. Ale pride nam to vtipne a drzime si vybornu naladu. Aj nasledny prudky zbeh...ok, to nie je zbeh, asi ani zlez, to je nieco nedefinovatelne. Zase nas posiela niekadial, kade nikto nikdy nesiel. Peta to ide po zadku, ja sa chytam, coho mozem. Si pripadame ako male deti na ihrisku s preliezkami.  Je to narocne, stoji to vela casu, vela energie, ale paci sa nam to. A koho stretneme, ten sa na tom len rehoce. To jak nejake masove pomatenie zmysle alebo co...fakt divna komunita, tito ultra bezci :))))) S jednym bezcom chvilu riesim, ci je Olaf sadista alebo by sa mal dat vysetrit, ale vo vysledku prichadzame k tomu, ze na to vysetrenie by sme asi mali ist aj my s nim :)))))

Do ciela nam zostava uz len kusok, mozno 4km a Peti konecne dochadza gumy dzus. Aj na rovinkach uz davame skor indiansky beh, co vsak vobec nevadi. Dava nam to cas a priestor pomaly rekapitulovat dnesny beh. Pocity su zvlastne. Od rana sme na trati, vonku je fakt kosa, trat najma v zavere bola narocna, ale tie typicke pocity, ze "uz nikdy nechcem bezat, uz nikdy nie tuto trat a podobne", sa vobec nedostavuju. Miesto toho nadsene spominame na rozne useky z dneska a velmi sa tesime, ze o rok sme tu znova. Mozno dokonca aj na nejakej dlhsej variante. OK, Peta vyslovene nevravi, ze by chcela ist 125km, ale keby nebola tma a nemala reflektor na cele, urcite by tu myslienku v ociach mala. Ja ju troska brzdim, ze v tejto zime aj tych 60km staci, mozno 80 by bolo idealne, ale ze teda urcite musime buduci rok znova dat. Idealne aj v nejakej vacsej zostave, ze by sa k nam pridal niekto dalsi z Family, to by sme kludne aj tych 60km znova takto pohodovo dali. Dobre sa najest, pokecat si, pokochat sa prirodou...

Prebiehame vlakovy most "inteligentov" (neviem, preco sa tak vola) a uz sme v Modranoch, kde ma byt ciel. Drzim si teraz od Peti radsej par metrov odstup, aby mala motivaciu utekat a nezacala drankat o chodzu. Cely den cakam, kedy sa popri nas prezenie kamos Honza (co bezi 125km trat), ale stale nic. Viem, ze nie je pred nami, lebo som sa nanho pytal na kontrole, takze musi byt za nami, ale snad uz iba kusok. Bolo by fajn si s nim kusok pobehnut a teraz na zaver jeho dlhsej trate by som mu mozno aj stacil. 

Nasleduje este posledne vyraznejsie stupanie, posledne nezmyselne prudke klesanie (klasika, nic ine sme ani necakali) a uz sa iba suchtame mestom do ciela. Peta este v sebe nachadza posledne kvapky energie a nechava sa prehovorit na beh, ale uz to nema zmysel hrotit. Este sa suchneme nejakym briezkom, preskocime potok (na 60.km idealne zabavky) a zostava nam uz len asi 1km do ciela. Na beh uz nemyslime, ani indiansky, uz iba kracame. Hoci velmi sa premaham, aby som sa nerozbehol, lebo cas neuprosne bezi a bolo by pekne to dokoncit pod 12h....nakoniec dobiehame (dokracame) do ciela v case 11:59h, no krasa!!! (63.8km/+1834m) Zo 160 bezcov koncime v prvej stovke, takze absolutna spokojnost! V cieli nas caka ako obcerstvenie suche musli, takze zvazujeme, ze sa tam ani nezdrzime a vratime sa do Chuchle k Cahojovcom, ti tam urcite budu celu noc :) Nastastie Peta nasla rohliky a tak sa na nich pasieme.

PS: v utorok rano mi Peta pise, ze ake garminy to mam, ze si chce kupit nieco s dlhsou vydrzou baterky a ze teda by buduci rok isla aj tu stovku. Totalne sa namotala :)