Thursday, September 6, 2018

Velkogrobsky triatlon

Ja a triatlon??? Ved ja vobec neviem plavat...
Toto som si vzdy hovoril, ked nahodou na to prisla rec. Triatlonisti su borci a to bohuzial nie je nic pre mna. Beh sice nie je problem, na bicykli som kedysi tiez hodne jazdil, ale to plavanie...to ja nemam sancu dat, by som sa urcite utopil. No ale ako moje decka zacali minuly skolsky rok chodit na plavanie, nejak som tu hodinu musel vyuzit a ked uz som bol na plavarni, tak som zacal plavat. Dokonca mi Eva nasla aj obcasnu trenerku plavania, ked som zavital do Levic! Nooo, tak asi sa teda naucim konecne plavat, ze? Ono to vsetko aj znie strasne nadejne a optimisticky, ale vysledok po 8 mesiacoch plavania je ten, ze stale plavam nahovno...Ale trenerka ma chlacholi, ze nech sa tym vobec netrapim, ze ved ja nie som sportovec :) Zlata baba :) Ale uz sa aspon nebojim pustit sa aj na vacsie vzdialenosti (akoze nie La Manche, ale napr 1000m). Otazka triatlona sa tym padom prehupla z CI VOBEC na uroven ze KEDY. Long story short, nasa triatlonova nadej Eva ma zlomila s tym, ze najde nejaky dedinsky triatlon, kde si to budeme moct bez stresu vyskusat. Volba padla na sprint triatlon vo Velkom Grobe pri Senci. Parametre idealne - 750m plavanie, 20km bike a este 5km beh. Aj fotky z minulych rocnikov vyzerali tak, ze tam nebudeme uplni exoti. No nedaj to! Vdaka malej lesti sa nam podarilo nablaznit este aj dalsich clenov, ale nakoniec sa z nich na start postavila s nami iba Danika, lebo Peta riesila byvanie, Endzi krcnu chrbticu a Lenka soplik.

*****
Este mala vsuvka k priprave. Zobrali sme to velmi seriozne, dvojfazove treningy boli akoze minimalny standard a nezriedka sa to zvrtlo aj na 3-4 fazove blbnutie (rano bike, hned za tym beh, vecer znova bike a nakoniec este aj plavanie). Ja som sice vnutorne bojoval s tym, ze bicyklujem na ukor behania a ze to su neodbehnute km, ktore uz nikdy nedozeniem, ale zase musim uznat, ze to bolo velmi prijemne spestrenie bezeckeho zivota. V ramci pripravy som si dokonca odskocil aj na cross-quadratlon na Krpacovo (plavanie, bike, kanoe, beh), ale to bola v podstate iba taka sranda akcia s kamosmi. Na vykon sa malo ist az v Grobe. Ale ako uvodna skusenost to bolo super a najma som si uvedomil, ze v mori v Chorvatsku sa plava vyrazne lepsie nez na nejakom jazere a ze v tom Grobe mozem mat vazny problem....v mutnej vode som totiz chytal paniku a moj plavecky vysledok bol katastrofalny.

Sumar dvojmesacnej pripravy:
🏊‍♂️ 16km (19x)
🚴‍♂️ 332km (15x)
🏃‍♂️ 434km (39x)

*****


Posledny augustovy piatok sa teda aj s Danicou stretavame v BA u Jedlickovcov. Za normalnych okolnosti by nasledoval klasicky predpretekovy vecer, ked sa doladuje strategia a ide sa skoro spat. Ale kedze o triatlone toho vela nevieme, tak na strategiu prdime. A venujeme sa iba pocasiu, lebo v sobotu poobede ma prsat, ma fukat, ma byt zima a my netusime, ze ako sa obliect. Cely vecer a potom aj sobotu neriesime prakticky nic ine. No a kedze sa startuje az v sobotu poobede, nemusime ani skoro do postele a tak nervozitu z preteku zapijame pivom a Becherom...uff, rano sa tazko vstavalo :) Ale tak predsalen nieco k tej strategii - po tom plaveckom fiasku na quadratlone mi moja trenerka poradila, aby som sa vykaslal na kraula a plaval cely cas iba prsia. Ze rozdiel v rychlosti nepatrny, ale vyrazne menej sa unavim. A navyse mozem davat hlavu nad vodu podla potreby. Tak fajn :)

V sobotu po rychlom obede (cestoviny, ja inak...dovezene z restiky) nas Marcel presuva na registraciu do Grobu a potom nasledne na start do Senca. Studovali sme si aj itinerar, ale nie velmi mu rozumieme a dufame, ze ved nejak bude a snad nas usmernia, ze kade a kedy mame ist. Pred startom pozorujeme ostatnych ucastnikov a teda neviem, ci sme si vybrali ten spravny dedinsky triatlon :)))) Musime tam posobit jak sedlaci v meste. Ale uz sa neda cuvat a berieme to s humorom...





Je odstartovane. Chrti sa rychlo deru dopredu, kym ja len opatrne vchadzam do vody. Strategia je ist si zozadu svoje tempo a prilis sa nestresovat s tym, kto ako plava. Vdaka nej mam hned od zaciatku dostatok priestoru a mozem si ist svoje prsia. V hlave prazdno a sustredim sa iba na techniku - ci davam spravne nohy, ci ruky, ci nejdem prilis rychlo, ani pomaly. Pri kazdom vynoreni si kontrolujem smer. Vacsina plavcov mi hned uteka, ale podari sa mi jedneho aj predbehnut, co je pre mna velke povzbudenie. Vidim aj Danicu, aj ked sa mi postupne straca. Zrazu ma niekto krizuje a musim spomalit. Magor plava kraula a stratil smer. Netusim, ako mi to ide, lebo pri prsiach nejdem s rukami nad vodu a GPS je tym padom stratene. S potesenim ale zistujem, ze prva bojka sa blizi a ani to nebolelo. Je pri nej pochopitelne trocha husto a prechadzam preto radsej do kraula. Styl najhorsi na svete, hlava nad vodou, nohy ruky totalne nesynchronizovane, ale tak ciel je zaberat co najmensi priestor a prejst okolo bojky bez utrzenych kopancov. Vdaka kraulu sa na chvilku chytia aj hodiny a vidim na nich cas okolo 7:00. Co je asi fajn, lebo som priblizne v tretine a plan bol dat to za 22:00.
Za bojkou znova prechadzam na prsia. Ide sa mi skvele, mam okolo seba dostatok miesta a prvykrat mam v jazere dobry pocit z plavania. Druha bojka sa blizi a ja znova prechadzam na kraul, ale tuto druhu zakrutu som nejako nezvladol a idem ju prilis velkym oblukom. Uz ked som mal pocit, ze dobieham nejakych ludi, tak po zakrute su zase daleko. Nevadi, neriesim, v dialke uz vidim koberec, ktorym pobezime z vody do depa. Hoci sa mi stale ide velmi dobre, zacinam sa tesit, ze o chvilku som z vody von a pridu uz len tie lahsie discipliny. Ak dam plavanie, zvysok bude pohoda. Este posledne metre, vybieham z vody a neveriacky pozeram na hodiny - 18:28!!! Kokos, to ako sa podarilo? V bazene predsa plavam prsia ovela pomalsie.



Bezim rychlo do depa, baby su este tam. Nastava trocha chaos, neviem, co mam skor robit. Dat si helmu alebo vestu alebo sa obuvat. Jak male dieta....skusenosti nulove, stracam cas blbostami. Nakoniec opustam depo po necelych 3 minutach, co je strasne vela, ale tak co uz. Casom sa to vyladi. Na Evu stracam minutu, Danica sa este stale prezlieka.



Letmy pohlad na oblohu nevesti nic dobre a ja len dufam, ze stihnem co najviac odjazdit, kym pride lejak. Sadam na pozicany cestak a zistujem, ze oproti mojmu crossovemu to su nebe a dudy. Ved to ide uplne same! Ak neratam kratku jazdu okolo cinzaku u Evy, ked som si skusal, ako sa naraba s tymto brzdovym prehadzovacom, sedim na "favorite" prvykrat v zivote. Hned od zaciatku na to dupem a GPS na garmine mi vravi, ze idem vyse 40kmh. Fantazia! Ono to fakt ide takmer same a este k tomu aj rychlo! Po necelych 3km prichadzaju prve kvapky, ale zatial mi nevadia a uzivam si jazdu. Po 5km mi pipa garmin, ze zatial idem nieco malo cez 8 minut (36.6kmh priemer). Cista radost toto! Ideme za plnej premavky, ale auta su ohladuplne. Dokonca az tak, ze ma v Grobe kusok brzdia, lebo cakaju, kym budu moct bezpecne predbehnut cyklistu vpredu. Eva je uz vsak na dohlad, co ma motivuje na to znova dupnut. Mam pocit, ze sa nam podarilo predbehnut aj dazd, lebo aktualne neprsi. Cesta je trochu zvlnena, ale jazdu si uzivam. Idem naplno, hoci zacinam citit stehna a trocha sa obavam, ci to neskor pri behu neolutujem. Ale sme na sprint triatlone a tu nie je priestor na oddych. Druhu patku davam za necelych 9 minut (stale krasny priemer 33.7). Ale to odsypa. Konecne predbieham aj Evu a ponukam jej, nech sa za mna zahakne. Zakratko nasleduje obratka a az tam vidim, ze Eva zaostava. Ale nie je cas sa tym zaoberat, lebo hned ma ovali protivietor. To nam museli taky ventilator pustit do ksichtu? Uz chapem, preco sa mi doteraz islo tak dobre. Jak sme isli smerom od burky, vietor sme mali do chrbta. Ale teraz, smerom naspat do Grobu ideme priamo do burky. Moja rychlost vyrazne klesa a len horko tazko dosahujem rychlosti cez 30kmh. Nasledujucich niekolko km sa predbieham s chalanom na crossovom bicykli a tam zistujem, ze to asi nebude o bicykli, ale o nohach. Aj ta vesta mi vo vetre zacina vadit, asi som si ju vobec nemal davat. Treti 5km usek davam za 10:30, co je hned horsi priemer (28.5). Pomaly mi dochadzaju sily, dviha sa vietor, navyse zacina seriozne prsat....nastastie je uz za chvilu koniec. Este jedna obratka a sme naspat v Grobe. Posledny usek za 10 minut, celkovo davam bike za nejakych 38:30 (priemerka 31.8kmh), co je zhruba 90s nad ocakavanie! Parada!



Od samej radosti zabudam prepnut garmin na depo, co zistujem az po chvili a za behu este s bicyklom v rukach sa to snazit napravit. Samozrejme sa potkynam o bicykel a len tak tak, ze nepadnem. Neviem, ci mam vacsi problem drzat bike alebo seba na nohach. Pre tu hrstku divakov to musel byt fakt zabavny pohlad. Odkladam bicykel, zhadzujem helmu, vestu, okuliare, z vacku taham tabletku hroznoveho cukru, trham pripravenu igelitku, kde mam siltovku....ale vsetko mi to trva strasne dlho a v depe, kde som sa mal zdrzat max 20s, travim vyse minutu.

Konecne vybieham na posledny usek a snazim sa presvedcit sam seba, ze voooooobec nemam tazke nohy. Mam pocit, ze pomalsie sa uz snad ani neda bezat, ale pohlad na hodinky mi vravi, ze idem tempo 4:50! OK, tak to su asi fakt len pocity, tie tazke nohy. Tak uz len nepolavit a drzat tempo. Velmi vitam prvu obcerstvovacku a davam v nej pohar vody. Inak to som tiez mal mat na biku radsej flasku a nemusel som sa teraz zdrzovat s pitim. Ale sere pes, ved sa iba zaucam...Pozeram na ostatnych bezcov a vela z nich ma rozopnuty overal, tak si ho rozopinam aj ja. Napriek dazdu je vonku teplo a hned sa mi lepsie dycha. Kusok za obratkou stretavam Evu, je asi 2 minuty za mnou. Ak sa dievca hecne, este ma mozno aj da. Skusam pridat do kroku, ale uz to velmi rychlejsie nejde. Navyse nam uz seriozne leje a v jednej zakrute skoro davam maslo. Aj tak idem lepsie, nez som cakal - prve 4km davam tempa medzi 4:40-4:50. Pocas druheho kola stretavam aj Danicu a nadsene si spolu tapneme, dievca ma dobru ranu! Posledny km uz nie je dovod setrit sily, ideme jemne z kopca a tak to pustam, co to da (v mojom pripade je to "zavratne" tempo 4:24, hehe). Tento 5km usek davam za 24:12.


Do ciela vbieham v case 1:25:08, co je sice o 5 minut lepsie, nez som cakal, ale v prvom momente citim sklamanie, ze som to neskresal este o tych 8s. No co uz, vobec som netusil, ze na aky cas idem. Garmin bol prepnuty do bezeckeho modu a primarne mi ukazoval iba bezecky segment. Je to ale skusenost do buducnosti, ze v zavere je lepsie si sledovat celkovy cas nez iba ciste bezecke statistiky. Ale dlho to neriesim, chvilu za mnou dobieha Eva, o par minut neskor este Danica. Nadsene sa objimame a vsetkym nam je jasne, ze si toto niekedy este urcite zopakujeme. 




Pred odchodom este davame cigansku pecienku, pivko a pri aute nas Lenka s Ronym ponukaju Becherovkou. No nepovieme nie :)))) Vecer vsak este nekonci a presuvame sa k Endzi na after-party, kde nam spolu s manzelom pripravili full-service. No nemozme sa mat lepsie.




Velka VDAKA vsetkym za podporu pred, pocas aj po preteku!!! :***

nth

Friday, April 21, 2017

Ultralanovka 2017 (24h)



Ultralanovka je skvela akcia, ktora popri velkom charitativnom rozmere, a samozrejme aj sportovom, ma pre mna extra caro v tom, ze mozem na jednom mieste a v jeden den stretnut vacsinu bezeckych kamosov, ktorych cez rok "vidim" iba na Facebooku. Prvy rocnik sa vydaril a preto som teraz vobec nevahal a par minut po otvoreni registracie sa na nu zapisal. Nie uplne najlepsi timing som vobec neriesil. Jesen minuleho roka som totiz laboroval so zranenim nejakeho stehenneho uponu a mal som dokonca niekolko tyzdnove obdobie, kedy som vobec nebehal. Naslednu rehabilitaciu a fyzio som koncil az v januari tohto roku a to som si uz knihoval 300+ km mesiac (lekar sa tvaril, ze behat mozem...). Za normalnych okolnosti by som to nehrotil, ale ked uz som prihlaseny na lanovku, tak nieco tam treba mat nabehane, hoci ona sa da cela aj odkracat a v podstate kedykolvek ukoncit. Isiel som do toho s tym, ze ak sa mi to zranenie obnovi, pojdem aspon dobrovolnicit na obcerstvovacku, ked uz mam aj letenku kupenu. V tomto zmysle som na to zacal vo februari dupat (415 km a takmer +10.000m), ale nebolo to ono. Stehenny upon som stale citil, radsej som preto nedaval nic dlhsie. Iba jeden beh nad 30km. Navyse ma zacalo pobolievat v stupaniach lave koleno...no proste idealna priprava. 

Tolko uvod a kratke zhrnutie poslednych mesiacov.

Profil trate

Cesta z LUXu cez Mnichov do Viedne a nasledne BA je strastiplna. V piatok doobeda som este v praci, letim az 13:30. Let do Mnichova je kratky, ani nestiham zaspat. Tam potom cakam 4h na pripoj do Viedne a tiez sa prd vyspim. Let do Viedne rovnako kratky. Do BA prichadzam az vecer 21:30, totalne unaveny a zniceny z cesty. Asi som nemal brat tu najlacnejsiu letenku. V BA na autobuske ma nastastie caka Marcel Jedlicka, lebo ani netusim, kde presne je ten Kamzik a ktorym spojom sa tam mam dopravit. Na hornej stanici lanovky davame kavu, registrujeme sa a uz len cakame na polnoc. Ako prichadzaju ludia, tak sa s niekym vitam, s niekym zoznamujem, taka prijemna atmosfera.

Odbila polnoc a my vybiehame do prveho 3km kola. Oproti minulemu roku je nas vyse dvojnasobok, ale rychlo sa to trha a nikto nikomu nezavadzia. Nakoniec, co to je, 50 ludi v lese? Akurat tie kamery chybaju, telka tento rok neprisla. Asi ani rozhovory nebudu. No co uz...Prve kolo je tradicne zoznamovacie a s Marcelom bezime vsetko, vratane mensich stupani, ktore neskor budeme uz len kracat. Prvykrat zastavujeme az dole pod lanovkou. Tu nebezime ani v prvom kole, nie sme magori, den je predsa dlhy.



Z minuleho roka si pamatam iba zopar orientacnych casovych udajov (10.-20.-30. kolo), ale aj tak mam pocit, ze na uvod ideme nejak rychlo. Vela sa s tym vsak ale robit neda, ved iba tak klusame, kazde stupanie uz kracame, lanovku stupame rozvazne, v podstate pomalsie sa snad uz asi ani neda ist. Piate kolo davame v case pod 2:30h, co je samozrejme samovrazda, nemozme predsa davat kola pod 30 minut. Dlhodobe optimum v nasej vykonnostnej kategorii je tak 35-40 minut na kolo.

Vonku zacina byt hnusne, zima a poprcha. Ten dazd je tak na hrane - na goracovu bundu to asi nie je, ale zaroven postupne premokam a zacina mi byt zima. Do toho sada hmla, co je fantasticka kombinacia. Hmla, dazd, tma - to mozem rovno aj tu celovku vypnut, lebo aj tak budem za chvilu prd vidiet.



Co je vsak horsie, vobec sa mi nejde dobre. Idem este cez nedoliecene zranenie a rychlejsie, nez by sa patrilo. Atakujem hranicu komfort zony, z ktorej prakticky nevyliezam pri ziadnom behu. Zacina ma boliet bedrovy klb. Presne ten, ktory ma bolel minuly rok na Stefanikovi a stazoval mi kazdy krok pri nejakom klesani. A tu na lanovke sa klesa 2/3 casu. Sme na trati iba par hodin, ale ak to neprejde, je mi jasne, ze do rana koncim. 20h cez bolavy klb nema zmysel ist. Skusam menit tempo a styl doslapu a po asi 3 kolach (cize 2h behu) bolest pomaly ustupuje. Vyhoda je, ze nas to donutilo spomalit.



Desiate kolo davame v case 5:47, co je takmer 20 minut strata oproti minulemu roku. Nemam sice nejaky pevny ciel na dnes, ale bol by som rad, keby som dal aspon o kolo viac nez pred rokom, cize 34, co by znamenalo 102km a takmer 7000 vystupanych metrov. Zatial vsak nepanikarim - minuly rok som mal poobede velku krizu a vacsinu casu potom som sa trapil, takze ak sa tomu dnes vyhnem, stale mi zostava velka rezerva. Na trati sa teraz takmer nic nedeje, malokedy niekoho stretneme a mam realne pochybnosti, ze nas tu kruzi naozaj az 50. Kde su vsetci? Niektori asi zalomili v krcme na lavici alebo v aute, ze casom sa vratia. Oproti minulemu roku je tu naozaj teraz vyrazne komornejsie prostredie. Na trati nie su televizni reporteri s kamerami a zatial som nezaregistroval ani ziadneho extra bezca, ktory by si prisiel odkruzit iba par kol (maju povolenych max 5). Minuly rok, kedze sa islo v piatok cez pracovny den, viacero ludi dorazilo este pred pracou. Teraz nikto. Jedine spestrenie je obcerstvovacka, kde to vsak tiez velmi nezije, lebo kazdemu je zima a zufalo sa zhlukuju okolo jedineho ohrievaca, ktory ma dosah asi 20cm. Ale ludi je tam jak hadov, kazdy bezec by mohol mat vlastneho obcerstvovaca (ok, nie kazdy, ale tak dvaja hej). Troska je to s tou obsluhou predimenzovane. Ale zase je fajn, ze netreba ani nic povedat a hned sa trhaju, aby podali bezcovi pohar s jeho cislom, ktory sme tam mali kazdy odlozeny celych 24h (aby sa neplytvalo). Rozmyslame, ze v ramci zahriatia sa by mohli skusit rozlozit ohen, co by ocenili baby neskor cez, lebo sa chystaju s deckami opekat spekacky, ako nas dojdu pozriet. Ak prestane prsat...



S Marcelom dalej kruzime a nudu na trati zabijame kecanim o vsetkom moznom. Co v zasade nie je problem, lebo sa vidime tak 2-3x za rok. V jednom bode dokonca detailne riesime reformu zdravotneho poistenia. Tych zaujimavych napadov este bude...Uz sa nikam nezenieme, lebo jednak mme to velmi nebezi a Marcel sa nechce uplne rozbit, lebo o dva tyzdne ho caka 100 milovka. Co vo vysledku znamena, ze mame vela prestojov, ale zase vo dvojici sa ide lepsie nez samemu a uz ani velmi neriesim, ci tych 34 kol dam alebo nie. Skor si myslim, ze nie. Cez obed (po 12h) mam oproti minulemu roku stratu uz cele kolo (~45 minut). Ak nepride kriza, este to nemusi byt stratene...

No, ale prisla. Zacina ma boliet chrbat. Sice mam palicky, ktore na Stefanikovi skvele fungovali, teraz sa opakuje scenar minuleho roka. Vtedy som sa to snazil par kol rozchodit, cim som stratil dost casu, lebo som musel vyrazne spomalit a aj tak som skoncil s kratkou pauzou, lebo inak to neslo. Teraz si rovno liham na lavicu, na bolavy chrbat sa musim trochu vystriet. Driemem mozno 15 minut, ale velmi mi to nejde, lebo jednak je vsade hluk a navyse som si buchol pred chvilou redbulla. 



Tak to kaslem a vybieham znova na trat. Obcas bezim, obcas kracam, ale vobec mi to nejde. Oficialne uz kruzim sam, ale nastastie sa vycasilo a pocet bezcov na trati vyrazne stupol. Najma ti zopar-kolovi cerstvi bezci su teraz fajn, troska ma potiahnu, chvilu pokecame, spoznavam zase zopar novych ludi. Asi vyzeram znicene, lebo vsetci sa ma pytaju, ze ako sa citim. No nahovno, ale jak mi uz po 15h na trati zacina asi drbat, v zufalstve s Drobcom vymyslame, ze mozno by sa dala niekedy spravit aj 48h lanovka, pripadne 72, keby bol predlzeny vikend. Hm, teraz cez Velku Noc mam z prace dokonca 5 dni volna...to by bolo!




Ale vazne mi to nejde. Prehodnocujem dnesny plan. Bude mi stacit k spokojnosti 80km? Alebo skusim aspon 30 kol? Ved v podstate o nic nejde. Na lanovke sa ziadne DNF neudeluju. Problem vsak je, ze co robit do polnoci? Vyse 8h cakania. Sadnut na pivo a halusky? Sedim chvilu s babami pri ohni a v podstate uz len cakam na posledny impulz, aby som to mohol zabalit. Keby sa nasiel niekto, kto by ma kopol, ze serme na to, tak ma hned zlomi. Nastastie je tam tolko dymu, ze kym sa nasiel nejaky dobrak, radsej sa dviham a idem dalej kruzit.

Na jedno kolo beriem aj Petu, nech trocha pokecame. Prenasam na nu vsetku negativnu energiu a uspesne ju odhovaram od toho, aby si toto cele vyskusala o rok aj ona. Si normalna? Cely den tu kruzit??? Do toho kopca??? Ale predpokladam, ze v decembri na Prazskej 100 ju zase nahovorim, aby sa sem prihlasila. Tuto akciu treba zazit "zvnutra" :)



Vyhoda behu na okruhu je, ze mozem stretnut aj bezcov, ktori vacsinou koncia na bedni a pri normalnych behoch ich mozem vidim iba na starte (ja dobieham casto este az po tej "korunovacii"). Ja sice takmer nikoho z nich nepoznam, lebo na Slovensku prakticky nebeham a nasa bezecka spicka ide mimo mojej pozornosti, ale napriklad z minuleho roka si pamatam prveho vitaza Ultralanovky, Patrika Hroteka. Dnes mu to bezi zase skvele, ale casom mu vypoveda sluzbu zaludok a predcasne to bali. Ale aspon chvilu si to spolu slapeme do kopca - to ked je on na dnes sil, tak spomali na moju normalnu uroven. Parkrat sa stretavam na trati aj s nejakou holkou, ktoru obdivujem, ze bezi iba v tielku (lebo mne je kosa). Ona zase vzdy precita z tricka moje meno, tak sa zoznamujeme a prehodime par slov. Vobec netusim, kto to je a az v cieli zistujem, ze vitazka zenskej kategorie Silvia Petrjanosova (38 kol dala!). Casto sa minam aj s dalsou babou (Zuzka Kmetova), ktora vyzera, ako by bola iba na prechadzke, lebo ide cely cas v kapsacoch. Ale bezi jej to skvele a nakoniec dava 30 kol.



Na chvilku ma znova kopla muza a napadlo ma skvele vylepsenie tej Marcelovej 100 milovky Kroky na hrane. On si totiz ide aj s dalsimi 5 kamosmi prebehnut trasu, ktoru cez vojnu absolvovali dvaja slovenski vezni zidovskeho povodu, ktorym sa podarilo ujst z koncentraku v Osviencime. Pri vsetkej ucte k silnemu pribehu s velmi tragickym pozadim, to vylepsenie spociva v tom, ze par hodin po starte by sa za nimi vybralo akoze nemecke komando a koho by dobehlo, ten by skoncil. Pripadne, keby sa mu uspesne vyhli (schovali), mohli by pokracovat dalej az do ciela. Predpokladam, ze tak nejak to pred tymi vyse 70 rokmi aj realne bolo... No jasne, blbost, sorry - takto by z toho vznikla nocna hra, co asi nie je uplne ciel tej akcie. Drobec to zhodnotil, ze som uz asi prilis dlho na trati...

Ale aj taketo blbosti pomahaju, aby som sa nejak zabavil a nemyslel na beh. Ono to asi nejak pojde, ale bude to porod. Mam za sebou 24 kol a asi 16h behu. Zvysnych 8h si v mysli delim na dve 4h okna, v ramci ktorych musim dat vzdy po 5 kol. Je to sice realny plan, ktory sa da zvladnut aj rychlejsou chodzou, ale byt na trati este 8h je strasne vela. A stat sa moze cokolvek. Vytahujem poslednu barlicku a pustam si hudbu - 15 pesniciek, shuffle & repeat all. 






Pohyb dole uz boli, rovinky sa ako tak daju a jedine stupanie ma zacina bavit, coraz viac. To je divne, minuly rok ma to stupanie ubijalo. Asi tie palicky pomahaju. Cele sa to lame okolo 18:00. Mam chut to zabalit a vybieham do mozno posledneho kola, ale niekde pocas neho si zacinam opakovat Stinovu mantru, ze ultra nie je o vyhravani, ani prehravani, ale o tom, ze sa nevzdavame. Dokola si to v hlave opakujem a zrazu mi je jasne, ze nekoncim. Ak dodrzim plan (co v podstate znamena pokracovat v rychlejsej chodzi), tych 34 dam.

Kriza zazehnana! Znova ma to zacina bavit. Je to zvlastny pocit, ze po takmer 20h na trati mam zrazu pocit, ze tu mozem kruzit vecne. Jasne, v kazdom stupani dufam, ze uz bude koncit, ale zaroven chcem, aby to cele hned len tak neskoncilo. Naramne si uzivam najma stupanie pod lanovkou. Sklonim hlavu, chytim tempo a idem bez zastavenia az do konca. To su tie euforicke stavy, ktore su jeden z hlavnych benefitov ultra behu. Ultra je zvycajne tak dlhe, ze na kazdeho ta kriza pride, ale zaroven ma dostatok casu sa s nou popasovat. A to cele kludne niekolkokrat.



Radsej sa vsak uz nezastavujem pri babach, lebo keby som si sadol, uz mozno nevstanem. Jest mi vobec nechuti, z povinnosti si davam iba oriesky a syr. Uz neviem, co s cim miesat, ani nutela so slaninou a cibulou mi uz nejde. Dodrzujem aspon pitny rezim - 1 redbull na dva okruhy, k tomu caj, tretie kolo iba caj a znova dokola. Skusal som aj pivo, ale neslo mi. Obcas este dam nejaky kolac, tie postupne pribudaju, ako ludia prichadzaju. Zotmelo sa a uz si iba idem svoje. Dokonca ani hudbu nevypinam, co je pre mna uplne nova skusenost - ist tmavym lesom vo svetle celovky a nepocut ziadne okolite zvuky. Moje vnimanie sveta sa zuzilo iba na uzky svetelny kuzel celovky. Veeeeeelmi sa mi to paci! Mam vyse 4h na to, aby som dal 5 kol. To by uz dal kazdy, aj clovek o barlach. Dve kola kruzim s Katkou Markovou a skvele si pokecame. V druhom kole ju vsak stracam, lebo najprv skusam davat kratke pauzy v stupani, cim ju uplne rozhodim z rytmu, ale rychlo zistujem, ze mi to nevyhovuje a vraciam sa ku kontinualnemu pohybu, byt co najskor hore. Katka moj nastup nazachytava a stretavame sa az hore.




Dalsie kolo ma dobieha nejaky borec, co ide iba zopar kol a chvilu bezime (rozumej: suchtame sa) spolu. Ale zakratko sa ospravedlnuje, ze sa nechce so mnou zdrziavat, lebo chce stihnut dalsie kolo a rychlo mizne v tme. Kym dobieham k dolnej stanici lanovky, ma uz aspon dva stlpy naskok. Ale stupania mi momentalne idu, niekde v polke ho dobieham a do hornej stanice ho potom davam asi o 5 minut (stupanie ~ 15 minut). Ze vraj sa ponahla, hehe :) Obdivujem sam seba, ze stupanie pod lanovkou po 20+ hodinach behu davam rovnako rychlo ako na zaciatku.

Kratko po 23:00 koncim 34. kolo a plnim tym dnesny plan na 100%. Ist dalej este jedno kolo? Asi by som ho stihol cele dat, ale nema to zmysel. Motivacia mi dosla, v krcme ma cakaju kamosi a ved sa tu bezi aj o rok. Odovzdavam cip a koncim na 102km/+6842m. Az teraz zistujem, aka mi je vlastne zima. Sadam do krcmy a niekto mi dava paralen, lebo sa cely trasiem zimou. Ale tie endorfiny to cele prebijaju. Citim sa skvele! :) Hadzem oko na online vysledky a vyzera to, ze sa zmestim do Top 10 (z 50 bezcov)!!!! No nadhera!

Fotka tesne pred startom a potom po 24h behu


O rok teda znova a snad zase o kolo lepsie :)

nth


PS - Za fotky velka vdaka Michalovi Kostkovi a Romanovi Minarovicovi!


Wednesday, June 15, 2016

Stefanik trail (#zaziultra)


Tento rok je pre mna v znameni novych vyziev. V aprili som vyskusal prvu 24h (Ultralanovku) a teraz v juni idem posunut svoje kilometrove maximum na znacku 144. Volba je uplne prirodzena - nasa bezecka skupina zije Stefanikom :) Cely beh sa nesie v znameni M.R.Stefanika. Startuje sa pri Stefanikovej mohyle v Brezovej pod Bradlom. Pokracuje sa Stefanikovou magistralou az do Bratislavy, kde sa konci pri soche M.R.Stefanika. A cele je to motivovane Stefanikovym dialkovym 120km pochodom v prvej svetovej vojne. A aby toho nebolo malo, vytazok z tohto preteku ide zase na detsky hospic Plamienok (treba si precitat blog z Ultralanovky). No nebez to! :) Cele to vymyslel a kazdorocne organizuje kamos z bezeckej skupiny, Martin Urbanik a je to pre mna vynimocna prilezitost zase stretnut bezeckych kamosov zo Slovenska. 


Vyse 140km nie je ziadna prdel a pred tymto cislom mam obrovsky respekt. Moje doterajsie maximum je o 40km a asi 15h menej. V treningu nemam cas na nejake sialenosti a v podstate nikdy nejdem cez 40km. Vsetky moje pochybnosti a obavy sa vsak rozplyvaju po aprilovej Ultralanovke. Ked som schopny na nej 24h kruzik a dat vyse 7000m vyskovych, tak musim byt schopny dat aj Stefanika, ktory by nemal byt viac ako 30h a vyskovo iba nieco malo cez 5300m. Riesim uz preto iba logistiku a strategiu. Pred pretekmi si studujem vysledky z minuleho roku, spolu s priebeznymi casmi na obcerstvovackach a usudzujem, ze 29h by mohla byt zvladnutelna meta. Cize dokoncit beh este v sobotu pred polnocou (startuje sa v piatok o 19:00). Kreslim si v Exceli aj plan na jednotlive stanice:




Vecer pred odletom sa balim a motivacne si pustam DVD Unbreakable: The Western States 100. Volba nie je vobec nahodna. Profil aj dlzka trate tohto slavneho zavodu je velmi podobna prave Stefanikovi. Stefanik je sice o 10mil kratsi a o 190m sa menej vystupa, ale to uz su rozdiely na hrane chyby merania :) Co je vsak podstatne, je pomer vyskovych metrov na dlzku trate, kde vyhrava Stefanik trail (370m/10km). Western States ma "iba" 340m/10km.


Paradoxne, v ramci pripravy mi dava najviac zabrat logistika s presunom na start. Nakoniec odlietam z Luxemburska uz vo stvrtok rano, vo Viedni chytam autobus do Blavy, odtial bus do Nitry a na zaver bus do Levic. Plan je navstivit doma moju mamu, poriadne sa vyspat (10+ hodin) a v piatok rano naspat vlakom do Blavy, kde nas caka o 13:00 hromadny odchod busom na start do Brezovej. Znie to unavnejsie, ako to nakoniec bolo, ale aj tak sa mi v tom poslednom buse uz zatvaraju oci. Aspon na chvilu by som si chcel zdriemnut. Ale neda sa, Martin do nas tlaci pokyny a nedovolim si ich uplne odignorovat, idem pre mna uplne neznamu trat. Na webe nam radil, ze je dobre si ten a ten usek vopred prejst a poriadne nastudovat, ale pre mna a mnoho dalsich cezpolnych je to nemozny ukol. Spolieham sa na Marcela, ze ma povedie. A tiez aj na povestne vyborne znacenie trate.




Do Brezovej prichadzame takmer 4h pred startom, co nam dava dostatok casu si dat pivko, polievku, pirohy, postretat kamosov a pokecat. Totalna pohoda, ziadny stres. Doladujeme este strategiu, oblecenie a zasoby jedla/pitia.

pred startom na mohyle
par sekund pred startom (zlava Ales, Marek, Dano, Duri a Marcel)
Presne o 19:00 vyrazame na trat - 160 bezcov, z ktorych vyse tretina do ciela nedorazi. Po takmer 4h cakania na starte sme nedockavi, nadseni a plni energie. Nevadi nam ani prudke stupanie hned od prvych metrov. Stupame po pas vysokou travou a asi nikto nemysli na to, ze nas caka 144km. Symbolicky prebehneme okolo Stefanikovej mohyli a zatocime do lesa, smer Brezova pod Bradlom. Po uvodnom chaose a stupani sa konecne davam dokopy s Marcelom. Dole v dedine nas zdravia domaci, priroda naokolo malebna - fakt radost bezat. Ale ideme rychlo. To ta euforia. Casy pod 6:00min/km su cista sebevrazda. Snazim sa spomalit, ale velmi to nejde. Dalsi km pod 6:00. Nastastie za dedinou zacina stupanie a to nas bezpecne spomali. Kecame o vsetkom moznom, taka turisticka pohoda. Slnko pomaly zapada a ja mam chut zastat a spravit nejaku fotku, ale nepride mi to ako uplne vhodny napad. Sme tu predsalen kvoli behaniu. Do prvej obcerstvovacky (Dobra voda, 15.2km) pribiehame v case 1:52h, co je v zasade podla planu. 

Zatial som nic nepil. V camelbagu mam sice liter pampelisky, ale vak je tak napchaty vecami, ze sa bojim, ze by som do vyprazdneneho camelbagu nevedel znova nic naliat. Ale na behy do 2h aj tak nenosim pitie, takze mi to nechyba. O chvilu sa zotmie, nahodim celovku, na ruky dam rukavniky a vo vaku sa hned spravi miesto. A budem moct zacat pit aj pocas behu. Ani palicky som zatial nevybral. Teren je jednoduchy, iba by ma brzdili. 

V Dobrej vode nas vita Tina a Peto, ale nechceme sa tu velmi zdrzovat, takze prehodime iba par slov. Snazim sa nieco zjest a aj sa dobre napit, cakaju nas narocne 4h nocnym lesom do Bukovej. Tohto sa bojim najviac. Medzi stanicami stravim vzdy tak 4-5h a musim mat vo vaku dost jedla aj pitia. Camelbag mam iba 1.5 litrovy. V noci to problem nie je, ale cez den v teple mi 1.5 litra stacit nemusi. Beriem preto pre istotu este 0.5 litrovy flask od Salomonu. Zatial je prazdny, ale rano ho planujem naplnit. Na Pezinsku babu som si poslal este dalsie 2 flasky, pre istotu, keby som videl, ze bude fakt hic a ja budem mat potrebu vela pit. Prvu hodku-dve po obcerstvovacke by som mal zvladnut vzdy bez pitia, pripadne iba obcas copnut; potom s postupujucou unavou a bliziacou sa stanicou planujem pit viac a castejsie.


prichod na Dobru vodu
Z Dobrej vody vyrazame zase spolu a po chvilke narazame na prvy problem, ktory nas bude sprevadzat niekolko hodin. Blato. Fakt slusne blato. Na tento teren by boli idealne Roclite od Inov8, v ktorych som isiel v januari Trevire Night Trail v Belgicku, ale v nich by som nebol schopny dat viac nez 50km. Takze si musim vystacit s Hokami, ktore su sice v blate ako na lade, ale zase na sucho su skvele a verim, ze ich dvojite tlmenie este ocenim. Obcas je to fakt o hubu, ale zatial nepadam. Narozdiel od Marcela, ktoremu nepomahaju ani palicky a hadze prve maslo :)))) Ideme uz s celovkami, stupame do rozbahneneho kopca, zufalo sa snazime najst suchu stopu, ale je to marny boj. Marcel hadze druhe maslo, uz je od blata spredu aj zozadu. Vobec mu nezavidim, nahradne oblecenie ma asi az na Pezinskej babe.


Blato vystriedala asfaltka, co je sice vseobecne menej oblubeny usek, ale v tejto chvili ho asi vsetci ocenuju. Bezim stale s Marcelom, ale v stupaniach citit, ze nie sme dnes nastaveni na rovnake tempo. Sam vravi, ze mu to nejak nejde, mna to zase taha dopredu, citim sa v pohode. Pomaly ale isto sa rozdelujeme. Tak nejak neurcito. Nasleduje stupanie na Zaruby, najvyssi vrch na trati a preto ratam s tym, ze sa zrejme coskoro znova stretneme. Vybalujem palicky a sviznym krokom stupam nahor. V nocnom lese sa vyborne orientuje, Pali znackar odviedol skvelu pracu. Na stromoch su nabite reflexky, ktore celovka chyta uz v dialke a ideme od svetla ku svetlu. Stratit sa alebo zabludit je prakticky nemozne. Na vrchole dobieham vlacik bezcov a prisposobujem sa ich tempu. Aspon si trochu oddychnem. Stretavam Dana, ktory uz tiez stihol padnut a zlomil palicku. To naserie...

Vchadzame na extremne nebezpecny usek, asi 800m beh na okraji strmeho zrazu, vraj priepast, ale nastastie v tme nie je nic vidno a radsej sa pozeram po reflexkach a pod nohy. Sme vsak "isteni" - pri vstupe na tento usek nas vitaju zachranari a pisu si nase cisla. Po par minutach nas caka dalsia kontrola cisiel a na konci useku znova. V pripade, ze nejake cislo sa dlhsie neodpise, ze uspesne zvladlo tento narocny usek, vyhlasi sa patracia akcia. Je to o hubu, ideme velmi opatrne, kazdy krok vaham, ako dat nohu. Po dazdi je vsetko mokre - trava, skaly, blato. Jeden zly krok a koncim. Nikto sa nesnazi nikoho predbehnut, kazdy trpezlivo caka. Tych par minut zdrzania nehra v konecnom case ziadnu rolu. To sa hravo dobehne v nasledujucom klesani k Bukovej.

Na Bukovu (38.6km) pribieham v case 5:45h. Je hlboka noc, tesne po polnoci, ale na obcerstvovacke panuje vyborna nalada. Stretavam dalsich Irunistov (Romana a Ronyho), doplnam zasoby a tlacim do seba chlieb s mastou, cibulou a slaninou, ktory zapijam redbullom. Idealny zdroj energie :) Citim sa v pohode, nic ma neboli, nechce sa mi spat, aj energie mam dost. Vyrazam preto bez zbytocneho zdrziavania sa smer Solosnica. Caka nas kratky, ale zato narocny usek - vystup na Vapennu. Nikdy som na nej nebol, ale z briefingu mi utkvela v pamati poznamka, ze Vapenna lame nohy a clenky. Pobezime uzkym chodnikom, v hlbokej trave, kde je vela "neviditelnych" skal a kamenov. Mam pred tymto kopcom fakt respekt.

Na odchode z Bukovej minam bezcov, co este len prichadzaju zo Zarub, stretavam aj Marcela. Je asi tak 20 minut za mnou. Vravi, ze mu to dnes vobec nebezi a obom nam je jasne, ze sa najblizsie uvidime az v cieli. Vyrazam do nocneho lesa, od reflexky k reflexke, od svetielka ku svetielku. Co sa da, to bezim, a kopce sa snazim aspon svizne kracat. Na bezcov uz zjavne dolieha unava a noc, lebo postupne dobieham rozne skupinky a nikto sa mnou nenechava tahat. Ja si idem svoje a psychicky mi pomaha, ze predbieham ja inych, nie oni mna. Zacinaju ma vsak pobolievat stehenne svaly, co je mozno dosledok mojho rychlejsieho tempa. Ale tento usek si naozaj uzivam a svaly zatial neriesim. Obzriem sa dozadu, ziadne svetlo. Predo mnou tiez nikto. Iba ja, tmavy les a reflexky. Presne ako v treningu. Iba ja a les. A to sa mi paci :)

Vapennu davam v pohode, idem na istotu, opatrne. Zbieham do Solosnice (56.2km) a tesim sa na jedlo. Nocna obloha uz nie je taka tmava, hoci nie su ani 4h rano. O chvilu zacne svitat a mne je normalne luto, ze noc je uz za nami. Po tme sa mi dobre beha. Dedina Solosnica mi pride nekonecna, obcerstvovacka je az niekde na jej konci. Pribieham tam v case 8:47h, vo vybornej nalade, nabudeny skvelym usekom z Bukovej. Obsluha sa az cuduje, ze po 9h nocneho behu som nejak velmi vesely a ze kde beriem energiu s nimi este vtipkovat? Prehodim poznamku, ze Martin nam asi chcel ukazat tuto dedinu, preto sme po nej tolko bezali a ze dufam, ze nam nebude chciet ukazat aj Bratislavu, lebo este len to bude nekonecne...obsluha sa rehoce...v tej chvili ani netusim, ze som to mozno privolal.

Vybieham na posledny narocny usek. Od Pezinskej baby to uz bude lahsie, bez vyraznych stupani. Predtym ma vsak este cakaju Taricove skaly a Vysoka. Na uvod bezim po asfaltke do mierneho stupania a prvykrat mam chut prejst do chodze. Stehna bolia a s nimi aj kazdy krok. Su to len svaly a preto to velmi neriesim, nic vazne to nebude. Klby, otlaky alebo chrbat by bolo horsie. Najma toho chrbatu sa obavam. Od ultralanovky ma pobolieva. Cakam, ze to znova pride. Zatial vsak len tie stehna, a tak bezim dalej. Aj ked, ako beh to uz asi ani nevyzera. Nohy dviham co najmenej, krok upravujem aktualnemu stavu mojich stehien. S ulavou vitam stupanie na Taricove skaly, prepinam do turistickeho modu. Dobieha ma prvy stafetar - sakra, ale to tym stafetarom bezi. Vzdy sa zlaknem, ze ako ma nejaky ultrak dava, az kym sa neuistim podla cisla, ze ten bezi iba 20km. Dobieham nejaku holku (Julia sa vola), ale nema velky zaujem konverzovat a tak idem dalej.

Stupanie na Taricove skaly

Takmer na konci stupania zastanem a neveriacky pozeram na skalnaty usek predo mnou. Strmy jak svina a nebyt faboriek, ani by som nevedel, kade nim prejst. To fakt do tohto ideme? Nejak to nakoniec davam a hore sa nadsene zdravim s dobrovolnikom (mrtvou zivou kontrolou). Naslednemu klesaniu by som sa aj potesil, ale bolia ma stehna a najradsej by som iba kracal. To vsak nepripada v uvahu, nie som este ani v polke. Co sa da, to treba bezat. Energie mam dost, hlava funguje, len tie stehna. Bezim, ale nie je to ono. V hlave zacinam prvykrat kalkulovat, ze na co dnes mam a vyzera to celkom pozitivne, najhorsie useky uz mam za sebou a o chvilu dorazim na Pezinsku babu. Ked vydrzim bezat, mohlo by to vydat na plus minus 24h, co by bol pre mna neskutocny cas. Parada! V tom ma vsak prekvapuje odbocka na Vysoku. Vedel som, ze na ten kopec musime ist, ale nejak som to na zabudol. A tiez som neratal s tym, ze to bude iba taka slepa odbocka - vybehnut kopec, zbehnut naspat dole a pokracovat dalej. Naivne dufam, ze to bude iba par minutova odbocka, ale trva mi to takmer hodinu. Stupanie je nekonecne. Aspon, ze ten vyhlad zhora za to stoji! Dole stretavam Dana, ktory ma Vysoku este len pred sebou, je asi 45min za mnou. Som naspat na tej istej odbocke ako pred hodinou. Kilometrovo som sa takmer nikam neposunul, iba na hodinkach mam o hodinu viac. Fasa. Dobra nalada je v prdeli a bude dlho trvat, kym sa mi vrati. Aspon ze ma prestali boliet stehna (na chvilu), to stupanie im spravilo dobre. Zase sa rozbieham a tesim sa, ze o chvilu uz budeme na Babe. Ta chvila je vsak relativna, lebo musime zvladnut este asi 20 kratsich aj dlhsich stupani a klesani, o ktorych som vobec netusil, lebo ich v profile trate nemame zaznacene. Po kazdom stupani si hovorim, ze tam dole uz musi byt baba. Kontroly sa pytam, ze ako daleko este a dozvedam sa, ze "priblizne 2-3km". Co to je k***a za odpoved? 2720m by bola odpoved, ale nie 2-3km!!!. Tieto kontroly by mohli spravit aspon to minimum, ze by si odmerali, ako daleko su od najblizsej obcerstvovacky.

Aspon ze na staniciach su skvele informacne tabule. Kolko za sebou, kolko pred sebou, aky bude najblizsi usek. Nadhera!

Konecne prichadzam na Pezinsku babu (79.3km), hodinky ukazaju 13:15h. Oproti planu mam naskok asi 1.5h. Davam si tu dlhsiu pauzu - treba sa lepsie najest (davam aj polievku) a aj sa kompletne prezliekam. Som uplne zmateny, neviem si uvedomit, kolko je hodin. Mam pocit, ze je uz aspon obed a ono je iba 8h rano. Prebdena noc sa zacina prejavovat.

Jeden z organizatorov hlasi: "odstupeni ultra bezci sa mozu odviest do ciela autom, o chvilu vyraza".
Ja mu kricim: "to nie je vhodne, taketo veci nam hlasit...z psychologickeho hladiska".
A on mi kontruje: "aha, sorry. Tych, co zatial neodstupili, caka do ciela este 65km!"
Co mu na to povedat? Proste zabil :)))))))))))))))))))

Na obcerstvovacke je chaos najvacsi, miesa sa tu vela stafetakov a ludi z ich sprievodu a radsej sa poberam prec. Jeden borec sa ku mne pripaja, ze pobezime na Kamzik spolu, ale dava si hudbu, ja tiez a je mi jasne, ze nam to dlho nevydrzi. Vydrzalo nam to asi 500m. Je rychlejsi a ja nemam chut sa stresovat. Do ciela zostava este 65km, stale treba ist s rozumom. Ale ma moj obdiv chlapec, ze kde berie energiu, lebo kvoli zabudnutemu chipu na Soloske sa musel vracat 7km - to by ma psychicky odrovnalo, dat si navyse 14km. Vracia sa mi dobra nalada, hudba pomaha. V tejto chvili uz viem, ze to dnes dokoncim. Energie mam dost a na bolave stehna som si uz zvykol. Zaludok funguje, chodidla tiez, v podstate ma nic netrapi. Na Kamziku nas cakaju kamosky, ktore slubili, ze u nich nikto neskonci a kazdeho vypravia na dalsi usek. Za nimi je uz iba posledna stanica (Devin) a tam sa predsa nekonci. Takze vlastne kto vystartuje z Baby, ma to iste az do ciela :)

Beh stale boli, ale rovinky a zbehy davam. Zacina ma vsak boliet bedrovy klb a to je problem. Tym padom zbehy zacinaju byt problem. V podstate sa tesim na kazde stupanie, lebo tam mozem bez hanby prejst do chodze. Obcas uz kracam aj rovinky a zbehy, inak sa neda. Stafetarov sa snazim nevnimat, bezi im to fakt skvele. Ako sa blizime k BA, na trase pribudaju turisti a cyklisti a prestava sa mi tu pacit. Prilis vela ludi a pripadam si ako v mestskom parku (co vlastne aj som). Byt sam niekde v lese je prijemnejsie. Skoda, ze mi robi beh problem, lebo je to fakt krasne behatelny usek. Stupania su iba kratke. Zacinam mat toho plne zuby a aktualne ani neviem, kolko mam do ciela. Po 16h som prepol Garmin na nabijanie (mam powerbank so sebou) a displej mi ukazuje iba cas. Aj hranicu 100km som tak prekrocil - bez toho, ze by som o tom vedel. Tesim sa na stupanie pod lanovkou, hore je obcerstvovacka. Nikdy by som si nepomyslel, ze po 100km behu sa budem tesit na 18% stupanie v dlzke 1km :)))) Na kontrole sa pytam, ako daleko este - dostava sa mi opat nejasna, ale uspokojiva odpoved, ze maximalne 6km. To beriem, podla hodiniek to malo byt este 8km, ale verim obsluhe a tesim sa. Su vsak mimo ako takmer vsetky kontroly, bolo to nakoniec naozaj tych 8km. Keby radsej nic nepovedali, ked nevedia...Bezim lesom a za kazdou zakrutou cakam lanovku. Nemam predstavu, kde som, vobec to tu nepoznam. Do toho mi este pipaju SMSky od kamosa, co to sleduje na nete - "Zaber! Kde tolko trcis! Uz som z toho unaveny viac nez ty! Hadam ma nechces sklamat!"....na zabitie...Konecne prichadza lanovka a ja mam nutkanie na nu nasadnut a nechat sa vyviest hore. Obavam sa vsak, ze Martin umiestnil kontrolu niekde doprostred a jej minutie by znamenalo nekompromisnu diskvalifikaciu. No, neumiestnil...


obcerstvovacka Kamzik

Konecne Kamzik (107.6km), v case 18:35h. Vitaju ma baby z bezeckej skupiny (Eva, Peta, Danica, Katka, Tina), aj "doktor" tu je. Jaaaaj, tak rad ich vidim, velmi sa mi paci, ze na staniciach stretavam znamych ludi, psychicky to dost pomaha. Eva upiekla makovu a kakaovu strudlu, iba pre zopar vyvolenych. Je mi vsak luto, ze nie som schopny si dat viac. Za odmenu jej davam spravy o jej muzovi (Marcelovi) - ze naposledy som ho videl na Bukovej, ako sa isiel v noci rozhoruceny kupat do priehrady. Ale ze sa nema obavat, ze potapaci ho uz hladaju a urcite ho casom najdu...Vaham, ci sa prezut, v dropbagu mam cestne adidasy, caka nas mestska dzungla. Hoky su sice vdaka tlmeniu vhodne aj do mesta, ale nemaju dobru oporu proti mojmu captaniu a tak sa radsej prezuvam. Vyrazam na trat - ak mi to dobre pojde, okolo 25h by sa mohlo podarit. Ale kufrujem hned za stanicou (menila sa farba faboriek). Nastastie ma dobra dusa fotograf dobieha a nasmeruje spat na znacku. Vobec mi to nebezi, uz som unaveny. Stehna bolia coraz viac, klb tiez, vsetko okrem chodze je utrpenie. Do toho to hnusne mesto, navyse zacina prsat, no radost...Nedokazem pochopit, preco nas trat vedie po meste. Takych krasnych lesnych 100km mame za sebou a teraz mesto. Bludime ulickami na Horsky park, faborky strhal vietor s burkou a orientacia v meste je coraz narocnejsia. Hladat cervenu znacku v lese sa da, ale mesto je multifarebne a znacky sa lahko prehliadaju. V jednom bode dokonca narazam na dve protisebe smerujuce cervene sipky. WTF?!? Zase kufrujem - asi 700m, ktore mi uz nikto nevrati :( Uz som nasraty. Stretnut Martina, dostane vynadane, hoci to myslel s nami dobre. Trat musi mat iste parametre (dlzku a prevysenie), aby sme mohli pripadne dostat UTMB kvalifikacne body. Ale preco to musime naberat v meste a nie niekde v lese, to nikdy nepochopim...Bedrovy klb na asfalte boli este viac a vsetko okrem roviniek kracam. Nie je to uplne ze kriza - posuvam sa dopredu a nemam ziadne pochybnosti, ze to dokoncim - ale aktualne ma to vobec nebavi. Naladu mi trocha zdvihne prebeh Mlynskou dolinou; bezime pod oknami intraku, kde som 5 rokov byval. Same pekne spomienky...


nase kocky (zlava Peta, Danica, Eva a Katka)
Nasleduje prebeh Karlovkou a lesopark Devinska Kobyla. Oproti mestu je to vyrazny pokrok, ale uz som tak otraveny, ze nadavam aj na tento park. Som zhyckany luxemburskymi lesmi a tento les je nejaky taky divny. Mam strasnu chut si sadnut, ale nie je kam. Nakoniec stravim par sekund na pniku, ale nema zmysel tam zostavat dlhsie, iba stracam cas. Chcem bezat vsetko, co sa da, ale uz to nejde, stehna to zabalili. Volim aspon rychlu chodzu. Chvalabohu, aspon bedrovy klb ma tu prestava boliet. Ako pocas celeho dna, v polke useku hadzem do seba magnezium a sol (rovnako aj na obcerstvovackach). Odporucanu maximalnu dennu davku prekracujem niekolkonasobne, ale neriesim. Na krabicke chybalo odporucanie pre 140km behy...

Konecne sa dostavam na Kobylu, posledne vaznejsie stupanie na dnes. Na kontrole ma vitaju Katka s Yorgem a ponukaju mi pivo. Nadsene ho do seba kopnem, ked si vsimnem Katkin smutny pohlad, ze jej trvalo polhodinu, kym ho nacapovala a ja som ho stiahol za 2s. Sorry...:) Nemam energiu sa tam dalej zdrziavat, hoci by bolo prijemne s nimi pokecat. Skusam sa pytat, ze kolko zostava na Devin a dozvedam sa, ze 3km. Po minulych skusenostiach tomu velmi neverim, ale je to naozaj tak. Tu sa ukazuje, ked su na kontrole bezci a nie iba dobrovolnici. Vdaka Katka!

Do Devina (127.9km) dobieham v case 23:05h. Uz je dobre. Do ciela zostava iba 16km. Doplnam zasoby (miesto iontaku sa podava uz iba zlta voda - holt pokrocila doba, mal som bezat rychlejsie) a po kratkej pauze vybieham na posledny usek. Velmi to chcem dat pod 26h, ale na to budem potrebovat bezat. Snazim sa presvedcit stehna, ze ma vlastne nebolia a s velkou namahou dosahujem na rovinke rychlost pod 8min/km. Fantazia, pojde to! Cakaju ma este sice nejake kopce, ale tie bude stacit odkracat, ak nasledne poslednych 7-8km pobezim. Krajina je nudna, bezime v nejakych viniciach, zase usek len na nabratie vyskovych metrov. Neskutocne sa tesim na Karlovku a Dlhe diely, odtial to bude uz iba popri nabrezi. Prebieham cez lodenicu, okolo intrakov a nutim sa do behu. Bude to na hrane s tym casom. Pri Lafranconi konecne chytam tempo a uz ho drzim az do ciela. PKO, Novy most, Stary most... Prestavam sa sustredit na pohyb vpred a uz si iba uzivam pocity a endorfiny. Tesim sa z toho, co som prave dokazal. Pre toto behame, pre tieto pocity! Pred ani za mnou nik nebezi, tento moment je iba moj.



Ciel Eurovea (144.2km) prebieham v case 25:54h!!! Odovzdanie chipu, mediala na krk, povinne fotenie, vybozkavanie od bab z Kamziku, poklonenie sa Stefanikovej soche a uz si len niekam sadnut. Nie som hladny, ani smadny, chce sa mi iba sediet. Som dead, zacinam tvrdnut, ale uzivam si to. Po chvilke sa mi zatoci hlava - rychlo som sa postavil, to sa mi stava casto. Baby hned panikaria a volaju mi lekarov. Ti sa zjavne nudia, lebo nadsene pribiehaju a hned mi meraju tlak, cukor a x dalsich veci. Vsetky vysledky mam vsak v poriadku a tak mi iba kazu lezat a pit. Parada!!! Beru ma k sebe do stanu a ukladaju ma tam na lozko. Este aj do deky balia. No nemozem sa mat lepsie. Vraj si mam zdriemnut. To je sen! Som na nohach od predosleho rana, uz takmer 38h, netreba ma 2x ponukat :) Clovek dostane hned v cieli postel a navyse mu spravia kompletne vysetrenie, ktore ukaze, ze mozem dat takmer 150km a som uplne ok :)

foto tesne pred startom a potom v cieli - vraj ma byt v tvari rozdiel 10 rokov :)






Baby pohotovo odfotili, ako sa o mna stara tim zachranarov

Som nadseny, v tento cas som pred pretekmi ani nedufal. Vsetko krasne fungovalo - hlava, chodidla, klby, chrbat, zaludok, topanky, vybava... Az na tie stehna, ale zase svaly nevadia, cez to sa da ist. V podstate som nemal ziadnu vaznejsiu krizu a ani raz ma nenapadlo to zabalit. Islo sa krasne. Od stanice ku stanici. Vzdy som myslel len na ten aktualny usek. Neriesil som, kolko km ma caka az do ciela. Takouto strategiou by som kludne dal aj 200km. Naozaj, energie som mal dost a sice suchtavo, ale urcite by som este zopar takychto 20-30km usekov zvladol.

Dano to dal za nieco vyse 27h; dorazil, kym som spal :) V cieli potom este cakame Marcela, pribieha az po polnoci, asi 4h po mne. Ale tiez maximalne v pohode, s usmevom a bez stresu. Narozdiel od Evy, ktora je uz teda poriadne vystresovana :)

****

Druhy den cestou domov do Luxemburska je to narocne. Nohy su v zasade OK, ale krize mi nedovolia sa poriadne vystriet a chodim ako chromy. Na letisku vo Viedni registrujem pohlady okoloiducich. Pozeraju na mladeho cloveka, sportovo obleceneho, ako tam chodi ako 90 rocny starcek. Niektori sa usmievaju, niektori sucitne pozeraju, ze urcite nejake postihnutie alebo choroba...:))))

nth