Sunday, September 17, 2023

Prvý pokus o stomíľovku (UTMR 170)

 Keď som išiel pred 2 rokmi 100km variantu Ultra Tour Monte Rosa (UTMR), niekde okolo 90.km som mal tieto myšlienky:


“Na tomto preteku nemám čo robiť a je dobre, že som išiel len na jeho 100km variantu. Toto dnes už nejako dokopem a NIKDY sa sem už nevrátim! Maximálne tak ako dobrovoľník.”


Dokopal som to, ale trvalo len 3 dni a už som písal Lizzy, či ma nabudúce pustí na 170km trať. Obratom mi odpísala, že áno…


Minulý rok sa ešte kvôli covidu išla len švajčiarska verzia, ale keď Lizzy oznámila, že tento sa znova bude obiehať celý masív Monte Rosy, neváhal som a hneď prvý možný deň som sa na to bláznovstvo prihlásil - 171km, prevýšenie takmer 12000m, beží sa to 3 dni a 2 noci…no nechoď tam! 😀 Znalí tvrdia, že ešte aj slávne UTMB (pozor na posledné písmeno) je v podstate pohodový behateľný pretek oproti UTMR. Profil trate je impozantný - ide sa prakticky len hore alebo dole, takmer nič medzi tým, je tam niekoľko 1500+ m stúpaní a klesaní, s lahôdkou vo forme výstupu do 3300mnm cez 3km úsek ľadovcom. Buď ťa toto hneď odradí alebo sa do tohto preteku zamiluješ.


Tréningový plán na tento rok mal teda jasný cieľ - septembrová Monte Rosa - a plne sa jej podriadil. Prvé 2 mesiace na úvod roka som “pracoval” na rýchlosti a sledoval v podstate maratónsky tréning. Následne od marca som prepol na objemy a kopce, čomu som sa venoval ďalšie 4 mesiace, vždy vo variante 3 náročné týždne + 1 ľahší. Tréning obsahoval všetko potrebné, či už 2 dlhšie behy po sebe, fartleky alebo cielené behanie kopcov. Na začiatku apríla som u nás odkrúžil 90km v rámci Ultralanovky, v júni som bežal 100km Mozarta v Salzburgu, tréningovo som dal niekoľko 40-50km behov. V lete som sa sústredil najmä na technický terén v skalách, podarilo sa mi absolvovať zopár tréningových behov v talianskych Alpách a v auguste na záver prípravy som strávil celkovo 10 bežeckých dní v Tatrách (2x prebeh západným hrebeňom Nízkych, vybiehanie Chopku, vo Vysokých som dal Kriváň, Slavkovský štít, Rysy, Priečne sedlo, Kôprovské sedlo, Bystrú lávku). Vydalo to celkovo na 2.600km/+90.000m/350h, s čím som bol veľmi spokojný, viac som tomu tréningu nevedel a ani nemohol dať. 


Na konci augusta konečne nadišiel ten moment - Lizzy nás začala spamovať mailami, finalizuje sa trať, dole v garáži si začínam chystať kôpky, balím dropbagy, plánujem stratégiu…teším sa, že po 2 rokoch sa vo Švajčiarsku znova stretnem s Veronikou, Sarou a Majom, plus nám do UTMR skupiny pribudli Iveta a Titus. A samozrejme, UTMR nemôže byť bez Katky ❤️ Chvíľu riešime počasie, lebo 10 dní pred štartom tam nasnežilo, ale predpoveď na pretek vyzerá optimisticky a vyzerá to na slniečko a 20+ stupňov. Nadšenie mi však kazí viróza a posledné dni pred odjazdom trávim v posteli s teplotou, do toho stuhnutý krk 🤒🤧 V noci nespávam, dopujem sa liekmi a teplým čajom s medom a citrónom. Hovorím si ale, že lepšie teraz než o týždeň neskôr.





Do Švajčiarska vyrážam v pondelok už relatívne zotavený, ale beriem so sebou strepsils, ibuprofen, aj med. Doma som sa bol cez víkend krátko vyklusať, celkom to išlo. Aj aklimatizačný výklus v Grächene dopadol OK, tak asi idem do toho 🙈 Aj by som to napísal nadšenejšie, ale ten pocit, že “teším sa na pretek” sa nejak nevie dostaviť. Čím bližšie je štart, tým mám väčšie obavy. Je to pálka, 170km som nikdy predtým nešiel a už vôbec si neviem predstaviť, že ako sa dá stráviť na trati 60h. Moje doterajšie maximum je len 27h.




Mašina sa však v stredu poobede rozbieha a už sa nedá zastaviť - registrácia, kontrola povinnej výbavy, finalizovanie dropbagov, posledné dobíjanie bateriek, výdatná večera, pokus o rýchlu večierku, ráno budík 2:00. Popri tom fascinovane sledujem výbavu a balenie sa eliťákov (Maja a Titusa) - počnúc jedlom, cez odsávanie vzduchu zo sáčkov s povinným oblečením, aby nezaberali vo vaku veľa miesta a končiac mikro telefónmi. Toto je vysoká škola ultra behania! 🙉





Vo štvrtok 7.9. tesne pred 4:00 ráno stojíme na štarte na námestí v Grächene. Lúčim sa s Majom, Titusom a Veronikou a idem si nájsť svoje miesto niekde vzadu. Predpoveď sa naplnila, čaká nás slnečný a teplý deň. Ak mi to dnes nepôjde, budú aspoň výhľady 🤩 S úderom 4:00 vybiehame. Krátky prebeh dedinou a vbiehame do lesa. Čaká nás úvodný relatívne behateľný 10km úsek, určite ho pôjdem celý ešte po tme. Bežím vo vláčiku bežcov, čo mi nie celkom vyhovuje, lebo chvíľu idem rýchlejšie a chvíľu pomalšie, než by som chcel, ale tak to proste na úvod býva. Ide sa mi dobre, občas bežíme naozaj krásnymi úsekmi, najmä beh poza vodopád by si zaslúžil nejakú fotku, ale je stále noc a nič by na nej aj tak nebolo vidieť. Na 8.km vyskakuje prvý problém - hodiny nevedia chytiť GPS signál. V rámci prípravy som si na nich nastavil nejaký “ultra” power režim, vypol sledovanie tepu, párovanie s mobilom, aj glonass satelity, plus to všetko niekoľkokrát otestoval doma aj na Mozartovi. Odhadovaná výdrž baterky je 67h, to možno zvládnem celý pretek bez dobíjania. Ale Alpy sú Alpy a tunajšie lesy a skalné zákutia su zjavne pre GPS problém. Prepínam ich teda na “normal” režim, ktorý hneď znižuje odhad o 30h, ale hodiny znova chytajú signál, takže som spokojný. V dropbagu na 80.km v Gressoney mám powerbanku, tam ich dobijem. Odhad je, že tam budem okolo polnoci. Hodiny už teda neriešim a sledujem si len obrazovku s profilom aktuálneho stúpania/klesania.


Na 11.km to konečne celé začína a po 2h pohodového lesného traverzu začíname stúpať na Europahutte, na 6km nás čaká +1000m (výškových). Stále idem vo vláčiku, čo je v stúpaní ešte menej príjemné než na rovinke, ale po pár km sa už rozťahujeme a môžem si ísť svoje tempo. O pol siedmej sa začína rozvidnievať a my konečne môžeme vidieť tie kolmé steny, na ktoré sa štveráme. Jak je to náročné, tak je to krásne! 😍 Cez údolie oproti nám sa vypína masívny 4500m vysoký Weisshorn a v žiari vychádzajúceho slnka sa sfarbuje do zlatista. Fotka a stúpame ďalej. Páčia sa mi všadeprítomné tabuľky, že ideme cez kamenno-lavínový úsek alebo že most, po ktorom kráčame, unesie max 1 človeka. Našťastie už nejdeme vo vláčiku 😬 





Akože nejde sa mi úplne zle, ale už sa mi išlo aj lepšie a čakal by som, že pri pláne ísť 170km sa na 17.km budem cítiť lepšie. Veľmi preto vítam prvú občerstvovačku na Europahutte (2220mnm), kde dobieham v čase 4:05h. Zdržiavam sa tam len pár minút a poberám sa rýchlo ďalej, do Zermattu nás čaká zhruba 19km a ideálne by som tam chcel byť za niečo vyše 3h. Ale najprv musím zvládnuť psychickú bariéru vo forme 500m dlhého vysutého mostu (3. najdlhší vysutý most na svete, 85m nad terénom). S mojím strachom z výšok sa zdôverujem spolubežkyni Virginie z Belgicka, s ktorou to ťaháme posledných pár minút. Tá sa naopak na most teší a ukľudňuje ma, že je to business-class medzi mostami, švajčiarska kvalita, nič sa nemôže stať, že ona už prešla aj lianové mosty na Filipínach a že to bola teda iná liga. Aj sa ponúka, že ma cez most prevedie a celý čas mi dáva množstvo zbytočných otázok, len aby som sa sústredil na ňu a nie na most. Zlatá je a som jej veľmi vďačný za snahu a ochotu ❤️ Most som prežil, ani to nebolelo, ale teda dole som sa radšej nepozrel 🙈💩






Bežíme aj ďalej spolu a trať nás vedie krásnymi úsekmi - občas tunel, občas umelé plošiny na strmých zrázoch, zase nejaké lavínové pole, kde nás od padajúcich skál chráni niekoľko-sto metrová betónová strecha. Akurát na jednom mieste je zborená, aj tunel čiastočne zasypaný, na výšku merajúci možno len 1 meter - no nič, nastupujú kačáky 🤦‍♂️ Virginiu nechávam za sebou a pomaly sa blížime k light občerstvovačke na 27.km (Taschalp, 2225mnm) - voda, cola, banán. Vlastne ani na Europahutte toho oveľa viac nebolo a to bola pritom full občerstvovačka. Vyberám preto z vlastných zásob chlieb so slaninou, energiu predsa treba pravidelne dopĺňať. Odtiaľto do Zermattu by to malo byť chvíľu do kopca a potom asi 6km zbeh. Trať neni veľmi technická a ide sa mi dobre, zastavujem sa len kvôli foteniu - Matterhorn jak na dlani, fakt najkrajší kopec ever! 😍Záverečný zbeh mi sedí a vo veľkej pohode dobieham do Zermattu v čase 8h. Plán bol 7:30, ale vonku je teplo a celkovo sa necítim úplne fit, tak beriem aj tú stratu 30min. 











Zermatt občerstvovačka je však jedno veľké sklamanie - pražíme sa na slnku (reálne je práve obed) a ponuka jedla je žalostná. Dávam si banán, kúsok syra a nejakú tekvicovo-kokosovú polievku. A ďalší chlieb so slaninou z vlastných zásob. Na moje veľké prekvapenie stretávam aj Veroniku, je rovnako uvarená ako ja a tiež jej to dnes veľmi nejde. Prezúvam ponožky, dopĺňam zásoby z dropbagu, vodu do fliaš, rýchlo wecko a 30 minút ubehlo, ani neviem ako. Na cutoff mám náskok už len 30 minút, čo nie je dobré, ale verím si, že do Gressoney, kde mám ďalší drobpag, sa dostanem trochu skôr. Najprv nás ale čaká už spomínaný náročný 13km/+1850m výstup cez ľadovec na občerstvovačku Theodul vo výške 3300mnm. Chvíľu bežíme cez preplnený Zermatt, kým napokon po 2km vstupujeme do lesa a začíname stúpať hore. Čiže tých +1850m je vlastne na 11km 😬 V lese to ešte ako tak ide, aj Veroniku predbieham, ale akonáhle vyjdeme na slnko, skapínam 🥵 Prvá fľaška vody je fuč, uz mi zostávajú len dve. Keby km tak ubiehali 🙏Nemyslím na nič iné než chladený radler alebo pivo, ale nie je ich kde kúpiť. Ideme okolo krčmy, ale “heute geschlossen”. Už sme vysoko nad lesom a slnko nás neúprosne spaľuje, pomaly končím aj druhú fľašku vody. Dole som si zobral len 3, lebo veď na 9km výstup to musí stačiť (máme po ceste ešte jeden check-point s vodou). V mape hľadám nejaké rifugio, pivo by len tak zasyčalo, ale nie je tu nič. Aspoň že ten Matterhorn je taký krásny! Celkovo sa nám naskytujú nádherné výhľady, ale nedokážem si ich plne vychutnať. Nikomu sa tu nejde dobre. Stretávam bežca, čo grcia, ďalší zlomil paličku a váha, čo dalej. Posledné 3km uz vidím v diaľke obrovskú stanicu lanovky Trockenersteg, kde máme vodu, ale je to utrpnie, pripadám si ako zúfalec na púšti, čo sa plazí za vodou niekde v diaľke. V tomto teple mi ani jesť nechutí, oriešky a sušené ovocie môžem pri najbližšej príležitosti hodiť do dropbagu, dnes sú mi zbytočné. Fungujem na geloch a údených korbáčikoch, ktoré mi doniesla Katka z Blavy. Koľko to však takto vydržím, neviem. Posledná fľaška vody mi dojde tesne pod lanovkou, ale keby som ich mal so sebou 5, padli by určite všetky. Miesto plánovaných 3h som sem stúpal 4.






Hore si sadám k bandaske s jonťákom a napájam sa, jeden pohár za druhým. Sme vo výške 2900mnm a chvíľu sa kochám krajinou a kopcami všade okolo nás 😍 Matterhorn je úplne na dosah, ale prekvapivo už nie je tak impozantný ako pri pohľade od Zermattu. Ešte však nekončíme, na vrchol nám zostávajú 4km/+400m, cez ľadovec. Nie je teda veľmi na čo čakať, čas pokročil, je mi zima a aj začínam byt hladný, tak sa lúčim a poberám sa ďalej. A ešte sa teda po 20m vraciam po paličky (hlava už prestáva fungovať). Stúpame ešte asi 1km a konečne prichádzame k dlho očakávanému ľadovcu - obúvam mačky, dávam na seba bundu a idem na to!  💪 Svah už nie je taký strmý, takže sa nám kráča príjemne, aj mačky na ľade a snehu super držia. Ale je teplo a topí sa aj ľadovec, miestami vhupneme do vody, čo nie je veľmi príjemné, ale nedá sa s tým nič robiť. Po hodine stúpania sme už takmer na vrchole (check-point Theodul), musíme však predtým ešte zložiť mačky a preliezť sa k nemu cez skalnatú lavínu. Do priestoru, kde som sa pred chvíľou vyzúval akurát dopadne hŕba nových skál. Ty vole! Neni mi všetko jedno. Pozerám, odkiaľ padajú a vidím, že rovno spod toho Theodulu 🙉 Záverečný úsek je takmer kolmá stena s natiahnutým lanom - to akože naozaj!? Padá ďalšia lavína a iba pohľadom hľadám Veroniku, či tam dole akurát nie je. 







Theodul dosahujem v čase 13:30h (1:30h pomalšie než plán). Hneď ku mne mieri zdravoťáčka a skúma, či som OK a niečo nepotrebujem. Je mi jasné, o čo jej ide a milo (hoci rázne) ju odmietam. Nemám najmenšiu chuť tu zostať, sme vo výške 3300mnm, všade okolo nás padajú kamenné lavíny a netuším, či tento kopec vydrží vôbec do rána. Obdivujem ľudí, čo sa slnia na terase, spod ktorej sa tie lavíny uvoľňujú. Chce to určite veľkú dávku odvahy (alebo nevedomosti) 😀 Chvíľu po mne prichádza aj Veronika, stále máme rovnaké nálady…Jedlo zase nič moc, sľúbená teplá strava sa nekoná, tak dávame aspoň chlieb so šunkou a syrom, ktorý zapíjame presladeným čajom a kávou. Čakal som, čo so mnou spraví tá nadmorská výška, ale ak si odmyslím celkovú únavu, tak sa cítim fajn. Svoje šťastie zase skúša zdravoťáčka, ale nič mi nie je a tiež nevie veľmi po anglicky, tak nevidím dôvod sa s ňou vybavovať (hoci je veľmi fešná a aj milá).








Už sme teda v Taliansku - za nami na švajčiarskej strane sme nechali ľadovec a krásne výhľady, pred nami na talianskej strane je mesačná krajina. O približne 2h sa zotmie, na ďalšiu občerstvovačku Rifugio Ferraro to je 17km (+400m/-1700m), čiže väčšinou dole kopcom, ale viem, že si musím švihnúť, lebo o 6h ju zatvoria. A moje tempo už nie je bohvieaké. Chvíľu klusáme spolu s Veronikou, ale chytám druhý dych a pomaly sa od nej odpútavam. Mám pocit, že tento úsek sa dá ísť aj rýchlejšie, aj nohy teraz vládzu, tak sa snažím natočiť čo najviac km, kým sa zotmie. Bežím teda všetko, čo sa dá, kopce svižne kráčam. Bežíme lyžiarskym strediskom Cervino. V zime je tu asi pekne, ale teraz v lete je to až takmer hnusné. Ani ten Matterhorn z tejto strany nevyzerá nijak zvlášť zaujímavo. 


Po asi 5km sa však krajina úplne mení, zjavuje sa predo mnou nádherné zelené údolie 😍 pobežíme až niekam úplne na jeho spodok. Klesám z 3000mnm a napriek tomu su naokolo stále ešte vyššie kopce. Bežím po krásnych mäkkých cestičkách, popretkávaných potôčikmi, nevidím nikoho ani za mnou, ani predo mnou. Tých predošlých 5km som dal naozaj svižne, veľa ľudí som nechal za sebou. V tom však pribieham k jednému širokému potoku a bežať sám sa ukazuje ako nevýhoda - nevidím, kade ním prejsť, kade išli ľudia predo mnou. Asi 3 minúty to skúšam suchou nohou, ale všetky cestičky sú slepé. Frustrovaný to vzdávam a pustím sa doňho šrégom v zdanlivo najplytšom mieste, ale aj tak to znamená asi 10m brodenie sa v 30cm vode. Samozrejme nohy su komplet premočené, ale iné riešenie som nevidel. Od júnového Mozarta som riešil otlak na ľavej nohe, vždy po 8-10h behu sa mi vytvoril na tom istom mieste 🦶 Dnes som na poslednú chvíľu dostal nápad tú nohu otejpovať páskou a zatiaľ to krásne drží, už takmer 16h. Ale práve sa to celé zrútilo. Sadám si a žmýkam ponožky, aj topánky. S ponožkami ide dole aj tejp, čo neveští nič dobré. Mám síce vo vaku suché ponožky a aj náhradný tejp, ale do premočených topánok to nemá zmysel meniť, treba ich najprv vyžmýkať behom. Budem to riešiť asi až v Gressoney, čo bude o možno 4-5h. Znova sa rozbieham a po pár sto metroch brodím ďalší potok; a potom ešte jeden. Som rád, že som predtým stratil pár minút žmýkaním ponožiek 🤦‍♂️ Už viac sa s tým obťažovať nebudem, takých potokov ešte môže byť… 






Stmieva sa a ja vyťahujem čelovku. S poslednými 2h som veľmi spokojný, na ďalšiu občerstvovačku mi zostáva už len nejakých 6km. Terén sa však znova mení a začíname schádzať strmé technické úseky. Už bežíme nocou, tempo klesá a rifugio sa blíži len veľmi pozvoľna. V hodinách presne vidím, koľko doň ešte zostáva. Záverečný úsek je znova do kopca a tam sa začínam trápiť. Dnes mi tie kopce proste nejdú. Našťastie to stúpanie nie je dlhé a v tme sa konečne zjavuje vytúžená chata. Som na trati už 17:30h, na cutoff mám teraz dokonca rezervu 2.5h! Dávam si polievku, pijem colu, dopĺňam vodu, inak ponuka občerstvenia zase žalostná. Taliani na chate si mýlia moju SK vlajku zo Slovinskou, ale keď ich opravím, hneď si spomenú na Sagana. Je fajn, že aspoň niektorým našim športovcom to ide 🚴‍♂️🏆


Do Gressoney nás teraz čaká asi 12km (najprv +800m hore a potom -1200m zostup) - ak mi vydrží energia, možno okolo 1:00 v noci tam budem, čiže asi za niečo vyše 3h. Uff, ale nejde mi to. Úvodné stúpanie síce začína len veľmi pozvoľna, ale nejde sa mi dobre. S nocou vždy prichádza útlm, ale toto je totálna deka 🙈 Často sa zastavujem a to sme len v miernom stúpaní. Výškové metre na hodinách pribúdajú len veľmi pomaly, ten priesmyk v 2700mnm v tomto rozpoložení bude bolieť. Zastavujem sa každých 10m a na hodinách kontrolujem, ako mi to ide. No nijako 🤷‍♂️ Je totálna tma a obloha sa zlieva s kopcami naokolo, takže priesmyk nevidím, ale na hodinách vidím, koľko mi doňho ešte zostáva. Za každou zákrutou sa zjavujú v diaľke vysoko nado mnou ďalšie a ďalšie fáborky, toto je nekonečné stúpanie. Nohy vôbec nefungujú, čo je smutné, lebo toto nie je úplne najprudší kopec a len minulý mesiac som v Tatrách nastúpal vyše +16.000m. Z občerstvovačky som vyšiel len s minimom novej energie a veľmi mi už nechutí nič z toho, čo mám vo vaku, tak sa teraz dopujem len gelmi a údenými korbáčikmi.


Konečne sa dostávam na vrchol tohto úseku, teraz nás čaká ten 7km zostup. Skúšam niečo zjesť, ale pri energetickej tyčinke ma napne a radšej ju vypľúvam 🤢 Fakt sa tu nepotrebujem pogrcať. Zvažujem, či som schopný ísť ďalších 40h iba na geloch a korbáčikoch a vychádza mi, že nie. Toto stúpanie ma psychicky zničilo a následný (mimochodom na úvod dosť prudký) zostup už veľmi otvorene riešim, či má zmysel v takomto stave ďalej pokračovať a ako sa vyrovnám s prípadným DNF. Už od začiatku sa mi nejde dobre a myšlienka na DNF prišla už v prvom výraznom stúpaní na Europahutte. Odvtedy sa ju snažím potláčať, občas viac úspešne, občas menej, ale s každou ďalšou krízou a väčším trápením je to čoraz ťažšie. Tento zostup ma definitívne láme. Na hodinách sledujem, že ešte pôjdeme dlho a hlboko. Vôbec ma to tu aktuálne nebaví, iba sa vlečiem. Je to síce nejaký poklus, ale po úvodnej kolmej stene by sa teraz dalo ísť aj rýchlejšie. Samozrejme prichádzajú aj myšlienky, že toto je môj posledný pokus o 100 míľovku, že ani na stovky už nebudem chodiť, že 50km trate mi sedia lepšie, proste taká ultra-bežecká klasika v časoch najväčších kríz. Konečne vybiehame z lesa, točíme sa doprava a ja viem, že do Gressoney nám zostáva už len 2km po takmer rovinke. Pozriem na hodiny a v tej chvíli sa mi vypínajú. WTF!?! 🙉 Došla baterka, toto sa mi ešte nikdy za takmer 17 rokov behania nestalo, že by mi počas behu došla baterka. Očakávaných 40h sa kvôli navigácii scvrklo na 20🤦‍♂️ Ono sa síce vlastne nič vážne nestalo, viem, kde som, aj to, že o 15 minút budem v Gressoney, kde ma čaká powerbanka aj nabíjací kábel, ale aj tak, totálne ma to rozhadzuje, zrazu som zmätený a neviem, čo ďalej. Jedna z myšlienok je aj “ok, that’s it, tu teda končím, aj hodiny mi to povedali”. Nerozumiem, prečo som sa celý ten čas ani raz nepozrel, koľko % baterky mi zostáva. Nemal som so sebou síce nabíjačku, ale mohol som ich prepnúť na úspornejší režim. Na tých otvorených planinách by určite v pohode chytali aj GPS signál. No proste strašná chyba.


Po chvíli naozaj dobieham na občerstvovačku do Gressoney, sú 2:00 v noci, hodiny by ukázali 80km/22h, na cutoff rezerva 2h. A tu nasleduje totálna schíza - pýtam sa baby, že ako sa dostanem naspäť do Grächenu, ak tu skončím (vraj máme o 7:00 ráno zajednaný autobus) a zároveň si beriem dropbag, naberám polievku (ako vždy, ved nič iné tu v podstate ani nemajú), nabíjam hodiny, čelovku a chystám si vak na ďalší úsek. Aj sa prezliekam a znova tejpujem nohy. Do toho Katke po telefóne oznamujem, že končím a na jej občerstvovačku (Rifugio Pastore), ktorá je o ďalších 25km (+1500m/-2000m), už bohužiaľ nedorazím. Proste hrám to na obe strany a sám neviem, ako to skončí. Prichádza aj Veronika, tiež už má toho plné zuby, ale zároveň ona má na tom rifugiu dcéru (Sarah), takže aj výrazne väčšiu motiváciu sa hecnúť a skúsiť tam dôjsť. Jesť jej už nechutí, tak ide skúsiť aspoň spať. Ja ďalej riešim, že čo robiť. Strácam pri tom more času, ale viem, že si toto budem určite dlho vyčítať, tak sa po takmer 1.5h dvíham, lúčim sa s obsluhou a poberám sa na ďalší úsek. Ani vlastne neviem prečo, asi to len vyskúšať. 


Nasledujúce 2km sa asi 10x zastavujem a v hlave riešim, že aký to má zmysel, že nás teraz čaká brutálne stúpanie a potom ešte náročnejšie klesanie, zase cez priesmyk v takmer 3000mnm. Na cutoff mám rezervu už len necelú pol hoďku. Je mi jasné, že do cieľa takto nedôjdem, idem tempom 2km za hodinu. Má zmysel dôjsť len ku Katke? Trápiť sa ďalších 9h 🤔🤷‍♂️ Už je to aj tak celé v prdeli, pol roka tréningu a ja to zabalím po 80km. Ale neviem s tým ďalej bojovať, hlava je už samozrejme vypnutá, už minimálne 4h, možno už od včerajšieho rána. Vlastne je možno úspech, že som došiel až sem. Definitívne sa otáčam a kráčam naspäť. Viem, že sa s tým budem veľmi dlho vyrovnávať, ale nie som schopný takto ďalej pokračovať. Nohy nefungujú, hlava nefunguje, žalúdok asi o chvíľu tiež prestane. Keby toto bola stovka, tak to na morál dokopem do cieľa, ale nie som ešte ani v polke. 


Pri zostupe stretávam Veroniku, prajem jej veľa energie, hoci otvorene vraví, že ide len na to ďalšie rifugio a tam končí. Tak aj bolo, došla tam pár minút pred cutoff a tam odovzdala chip. Aspoň sa stretla s Katkou a Sarou, plus si užila jedinú poriadne zásobenú občerstvovačku na celej trati.


V Gressoney nás na odvoz do Grächenu čakalo 22 (zo 150 štartujúcich), čo je celkom dosť. Možno ani samotná Lizzy s tým nerátala, lebo z ranného autobusu sa vykľul ranný van, ktorý zobral len 7 ľudí. My zvyšní sme tam čakali až do 11:30, čo teda bolo neskutočne frustrujúce a dúfam, že si to budem dlho pamätať. Lebo ak ma nabudúce neprinútia pokračovať myšlienky na sklamanie z DNF, tak snáď si spomeniem na toto nekonečné čakanie na odvoz, kedy ani samotný chudák organizátor netušil, kedy a či nás niekto príde vyzdvihnúť. Do Grächenu sme dorazili až 15:30 poobede.


Čas mi trochu vyplní Majo, volá mi z posledného úseku, tiež sa mu vybili hodiny a nevie, či je správne. Plus minul poslednú občerstvovačku v Saas Fee a nevie, čo teraz, dokonca zvažuje ukončenie preteku, lebo mu je zima 🤦‍♂️ Našťastie jeho mikro telefón vo Švajčiarsku nefunguje a má so sebou svoj normálny, takže vieme skontrolovať jeho polohu a vidím, že je správne. Presviedčam ho, aby sa vrátil do Saas Fee, lebo ho zrejme inak diskvalifikujú, čo by bola škoda, lebo je prvý. Nakoniec tak aj robí, vracia sa do Saas Fee a aj napriek tomu dobieha do cieľa s obrovským náskokom a navyše v traťovom rekorde (29h)!!! Ten chlapec je z inej planéty! 👽🤦‍♂️😀


Z našej skupiny teda dokončili len Majo a Titus (ten na krásnom 18. mieste v čase 39h), ja s Veronikou máme DNF. Potom ešte v sobotu bežala Iveta 60km trať, ale kvôli chybnému značeniu dala 13km kufor a už nestíhala cutoff, tak to tiež predčasne ukončila, išiel som po ňu autom do Saas Almagell.







Môj prvý pokus o 100 míľovku teda skončil fiaskom, odbehol som len 84.4km (24:50h/+6440m). Napriek celkovému sklamaniu však takto spätne vidím, že to rozhodnutie bolo správne. Celý deň som išiel pomaly a do cieľa by som nedošiel. Nikto z bežcov, ktorých som cez deň stretával, do cieľa nedošiel. Prísť do Zermattu za 8h alebo do Gressoney za 22h je príliš pomalé na to, aby tu človek uspel. Asi by som zvládol prejsť tých 25km ku Katke, ale tam by som určite skončil. Možno by som sa dovliekol ešte cez ďalší kopec aj do Macugnagy, ale tam by ma vyplo. Bez spánku určite. A na spánok som pri mojom tempe už nemal čas. Ja sa pri pretekoch nehrám na umiestnenie, vždy majú pre mňa len binárny výsledok - buď dokončím alebo nie. A či dokončím na 50., 80. alebo 120.km, je už jedno. Aspoň že tam bolo tak krásne 🤩 Vlastne celý týždeň bol úžasný, v spoločnosti skvelých ľudí, takže ťažko si želať viac ❤️ Prešiel som, koľko som vládal. Druhý deň ma síce škrelo, ze som nevyšiel na Monte Moro pass na 130.km (ktorý je pre mňa takým symbolom celej Monte Rosy), ale vynahradil som si to v nedeľu, kedy sme naň vybehli s Majom a Veronikou. A ešte môžem byť rád, že som tam nebol v noci, lebo cez deň boli tie výhľady úžasné! 😍











No a čo teraz s tým DNF? Čo nefungovalo? Čo som spravil v príprave zle?


Nohy určite mohli fungovať lepšie. Ešte 3 týždne dozadu fungovali výborne, v Tatrách zvládli všetko, čo som od nich chcel. Ale teraz som sa trápil v každom kopci. Možno za to mohlo to teplo, ale ani ráno sa mi nešlo dobre, ani ďalšiu noc. Pravdou však je, že keby cez deň nebolo 25-30 stupňov, človek by nebol večer a potom v noci taký vyšťavený. Tá choroba týždeň pred mi tiež určite nepridala, ale netuším, či mohla mať až taký dobiehajúci efekt 🤔 Ale myslím si, že nabehané som mal dostatočne, aj km, aj výškové. Veď ja som po návrate do Grächenu hneď chodil normálne, druhý deň som mal pocit, že by som sa kľudne postavil znova na štart. V nedeľu sme vyšli na 17km túru na Monte Moro pass do 2850mnm a vôbec som nemal pocit, že by som 2 dni dozadu odbehol v horách 85km. Takáto rýchla regenerácia naznačuje, že tá záťaž nebola kritická a že nohy boli pripravené na oveľa dlhšie preteky.


Ale hlava vôbec nefungovala, v podstate celý deň. Nedokázala spracovať tú vzdialenosť a ten časový limit 60h. Tri dni a dve noci v kuse, bez spánku. A keď to nohám nešlo, hlave už viac nebolo treba a odpískala to. Nabudúce (ak bude nejaké nabudúce 😀) budem musieť byť určite lepšie mentálne pripravený a rátať aj s variantou, že mi to nepôjde a že budem na trati plný časový limit.


Tiež teba na takýchto pretekoch lepšie jedlo vyriešiť. Ponuka na občerstvovačkách bola žalostná, tá absencia sponzorských peňazí sa proste zakryť nedala. Lizzy to celé zbúchala iba zo štartovného a aj to sa jej naplnilo iba z polovice. Nemám preto na ňu vôbec ťažké srdce, lebo určite nám dala všetko, čo mohla a aj tak skončila hlboko v mínuse. Ale lepší bežci to aj napriek tomu zvládli; taký Majo si napríklad len dopĺňal vodu a zvyšok išiel na vlastných geloch. Oriešky, sušené ovocie alebo chlieb so slaninou majú síce fajn energetickú hodnotu, ale treba ich prežúvať a prehĺtať a to je s postupujúcim časom a únavou čoraz náročnejšie. Na UTMR treba proste rátať s tým, že človek ide self-support.


A aby som sa vrátil k pôvodnej myšlienke -  je celkom možné, že na tomto preteku nemám, čo robiť a vždy ma vyfacká. Ale to neznamená, že sa naň nebudem vracať 💪 Stínova mantra, že “ultra nie je o vyhrávaní, ani prehrávaní, ale o tom, že sa nevzdávame” síce nemá magické schopnosti a teraz ma do cieľa nedoniesla, ale myslím, že z dlhodobého hľadiska fungovať bude 👍


nth 😎

Saturday, June 24, 2023

Mozart 100 by UTMB


V ramci treningu na septembrovu Monte Rosu som sa vybral do Salzburgu na Mozartovu 100. Mal som ju uz dlhsie v merku a pre moju sucasne treningove potreby to vyzeralo ako vhodny pretek na dlhsi treningovy beh (taky pretek B). Kopce do 1500mnm, vacsina trate behatelna, celkovy limit 22h, cize clovek sa tam nebude trapit den & noc a nebude potom mesiac zniceny. Nadherna Alpska krajina bola bonus k tomu. No, a ako to vacsinou byva, ocakavania sa potom stretli s realitou 😀




V Salzburgu sme s partiou (Danica, Katka, Ondro, Peta - stovku bezim len ja, Peta ide maraton, zvysok je support) uz od stvrtka, kochame sa krasnym mestom, vstrebavame jeho letnu atmosferu a tlacime sa jedlom. Paci sa mi tento pristup, ze pred pretekom sa mozem tlacit pizzou, cestovinami a sladkym. Akurat som mozno nemusel v piatok nachodit s Danicou 14km po meste, ale snad mi to v sobotu nebude chybat. Vecer ladim vybavu, ktora nastastie vela neobsahuje - 2 flase (voda v jednej, elektrolyty v druhej), nepremokava bunda, celovka, trochu jedla. Obcerstvovacky su dost nahusto, kazdych 7-10km, cize max 2h od seba. Este posledne pivko, budik na 3:00 a idem spat, startuje sa o 5:00.





Ranny prichod na start beriem totalne relaxacne, s Katkou a Danicou kracame rannym nabrezim, miestnej mladezi akurat konci dlha piatkova noc a naskytuju sa nam rozne zaujimave situacie. Detaily vynecham, ale pre niektorych to bola narocna noc 😀 Prichadzame 3 minuty pred startom, este rychlo stiham toi-toiku a s odpocitavanim poslednych sekund vliezam cez plot do startoveho koridoru. Tesnejsi prichod si uz ani neviem predstavit, to su tie roky skusenosti. 



Dav takmer 700 bezcov vybieha presne s uderom 5. hodiny. Na uvod nas caka asfaltova 7km rovinka, idealna na rozklus, ale vacsina bezcov to hned od zaciatku ponala dost sutazne a rozbehla sa maratonskym tempom. Davam casy okolo 5:40min/km, co sa mi nie celkom paci, ale vsetci idu tak a za mnou uz vela ludi neni. Tak proste idem s davom. Po necelych 45 minutach dobiehame k lesu a tesim sa, ze si konecne mozem trochu oddychnut. Ale ze budeme stat 3 minuty pred singlacom, kym sa nan clovek dostane, to som teda necakal. Co je za cely pretek asi jedina vycitka organizatorom - dav bezcov sa ani na 7km asfaltovej rovinke nema sancu roztahat natolko, ze by potom nevznikla zapcha pri prvom zuzeni. Verim, ze sa ten nastup do kopcov dal vymysliet inak, napriklad po v podstate paralelnej sirokej lesnej ceste, ktora by pridala navyse mozno 500m, ale v kopcoch by sa to uz roztrhalo a nejaky nasledny singlac by uz bol bez zapchy. Inak ale celkovo mi prislo, ze nas je vela, na prvych 30km sme prakticky stale isli vo vlaciku bezcov. Jedna kratka cik pauza a 10 ludi je hned predo mnou.


Beh cez prve dve obcerstvovacky je taky easy, ideme zvlnenou krajinou, krasne Alpske luky sa miesaju s rozstrusenymi domcekmi, obcas vbehneme na kratko do lesa a hned zase von. Presne takto som si predstavoval cely pretek. Prve narocne stupanie na horu Filbling (1307) prichadza az po 25km - stupame strmym kopcom kolmo na vrstevnicu, co je fyzicky dost narocne. Akoby to nestacilo, teren je drsne technicky, popretkavany korenmi stromov. Vizualne to posobi fantasticky, ale chodza cez to je hole utrpenie. Nastastie neprsi, mokre korene su moj najvacsi nepriatel. Po +500m (vyskovych) sme konecne hore a naskytuje sa nam uzasny vyhlad na tyrkysove jazero Fuschlsee - vsetci zastavujeme a fotime. Taka mala odmena za ten vystup. Na turistike by to bol idealny spot na kratky oddych, nieco zjest, pozriet mapu, pokochat sa okolim, ale dnes na to neni cas, lebo sa ponahlame stihnut cutoff na tretej obcerstvovacke (32km, 5:00h). Odtialto uz takmer kazda stanica ma svoj cutoff. Zbiehame teda dole, znova tych 500 vyskovych, nastastie uz bez korenov, iba zopar skal. V kopci mi to islo a viacero ludi som predbehol, ale zbehy neviem (a technicke uz vobec nie) a stracam tazko vybojovane pozicie.




Do Tiefbrunnau na 32.km vbieham v case 4:28h s naskokom vyse 30 minut na cutoff, co je presne podla planu B (dokoncit to za 19h - plan A bol ist to za 16:30h, ale ten nebol zasadeny do realneho ramca a vedel som to v podstate od zaciatku). Doplnam pitie, nieco male zjem a bez velkeho zdrzania sa pustam do dalsieho stupania na Lanznhutte (1348). Na nasledujucich 20km nas cakaju 2 stupania a 2 klesania (+1200m/-1400m), mame na to celkovo 4h, plus tych 30 minut, co som si uz "nasporil". V stupani stretavam Laca K. zo Slovenska, s ktorym som sa zoznamil vcera v pizzerke, tak chvilu ideme spolu. Je to prijemne spestrenie, lebo vsade okolo mna sa motaju a kecaju spolu Poliaci, Nemci, Rakusania alebo Slovinci, ale Slovaka som zatial nestretol. Garmin ma v novych hodinach velmi uzitocnu funkciu ClimbPro, ktora rozdeli trat na stupania/klesania a potom pocas toho useku sa da na hodinach sledovat, kolko este zostava km/vyskovych na vrchol, aj aky profil to ktore stupanie/klesanie ma, este aj farebne zvyraznene, ze kde je to strmsie a kde menej. Vacsinou preto sledujem prave tu obrazovku, viac informacii v podstate nepotrebujem. 



Z obcerstvovacky na Lanznhutte nasleduje velmi prijemny zbeh po sirokovej sotolinovej ceste, co sa mi stava osudnym, lebo staci chvilkova nepozornost, zakopavam o nejaky kamen a letim k zemi. Nastastie je to takmer na rovine, takze sa nekotulam dole do rokliny, ale koleno je krvave, tiez obe ruky, laket. Pomaly sa zbieram zo zeme a ratam skody. Nie je sa kde umyt, takze musim ist dalej a trva to mozno dalsich 5km, kym konecne natrafim na nejaky pramen a mozem sa umyt. Nevyzera to dobre, krv uz medzitym zaschla, aj s kamienkami v ranach. Dufam, ze na nasledujucej obcerstvovacke mi to niekto vycisti. 

Na Zwolferhorn (45km, 1521mnm) prichadzam po 7:00h - suverenne najkrajsie miesto na trati, vyhlad na vsetky strany, oplatilo by sa tu zostat aj dlhsie. Zdravotak ma vsak zufalu vybavu (iba obvazy), tak to nechavam tak, ze mozno dole v St. Gilgene budu na tom lepsie. Rychlo spravim zopar fotiek a poberame sa s Lacom dole. Caka nas 5km/-1000m zostup dole k Wolfgangsee. Lacovi to vsak dole ide lepsie nez mne a rychlo sa mi straca. Ja jednak, ze to dole kopcom neviem, ale po nedavnom pade mam nulovu chut riskovat dalsi a idem extremne opatrne. Zostup je nekonecny, ale stale to vyzera, ze na dalsiu stanicu pridem pred 8:00h, co je v ramci planu B, takze som spokojny.

Konecne dobiehame do St. Gilgenu (50km), kde nas cakaju aj dropbagy, ale zatial svoj neberiem, este sa sem vratime o dalsich 18km. Zdravotacka vyzera byt uz lepsie vybavena, ale prave ma v rukach ineho pacienta, ktory vyzera este horsie nez ja, tak to zase nechavam tak, aj tak je to uz zaschnute a do vecera to vydrzi. Obcerstvovacka je vyborne zasobena, tak doplnam energiu, caka nas narocny +750m vystup na Schafberg (1300). Kombinacia voda/redbull/redbull-cola mi uz lezie hore krkom a vitam moznost dat si pivko (ale Honzo mal pravdu pred par rokmi - pivo maju, ale velmi ho nenukaju, treba si ho pytat). Maju aj iontak, ale nejaky je hnusny a husty, neda sa pit, tak som rad, ze mam tie elektrolytove tabletky z Decathlonu a vyrabam si vlastny iontak. Laco uz vybehol, tak nestracam vela casu a poberam sa tiez. Tuto dole pri jazere je uz dost teplo, je kusok po poludni, vobec sa mi nechce, navyse sa musime predierat turistami, ktorych tu je pozehnane. Mestecko v kombinacii s jazerom je sice nadherne, ale pre bezcov nic moc. 

Pomaly sa suchcem asi 2km usekom popri jazere a mam chut sa hodit do vody. Postupne nas vsak odklanaju znova do lesa a zaciname zase stupat hore. Znova predbieham viacero ludi, co ma tesi, lebo vidim, ze nohy vladzu. Na hodinach si kontrolujem progress a je naozaj fajn vediet, ze kde v kopci som a nemusiet si robit plane nadeje, ze hentam za tou skalou alebo zakrutou uz urcite budeme hore. Nie, musime si vyslapat celych 750 vyskovych. Velmi vitam, ze nas neposielaju az na uplny vrchol Schafbergu, ale obcerstvovacka a nasledny zbeh zacina skorej. Doplnam najma vodu a chvilu zostavam zvaleny v trave. Je fakt teplo a ten vystup bol narocny. Mam v nohach 60km (10h), do ciela zostava uz len 45. To dam. Nasledny technicky zostup neni o nic lahsi, zase ma predbieha niekolko bezcov. Stretavam nejaku babu zo Slovenska, budeme sa minat dalsich 30km a je fajn s niekym prehodit par slov. Pekny pristup ma - nezostava jej do ciela 45km, ona ide len po dalsiu obcerstvovacku. Tam si povie, ze ide na dalsiu...

Konecne dobieham znova do St. Gilgen (68km, 11:30h), presne ta ista obcerstvovacka, kde som bol pred 3:30h. Na cutoff mam naskok 1:30h a tak si mozem dopriat trochu dlhsiu pauzu. Vyuzivam dropbag a kompletne sa prezliekam. Zavidim bezcovi, co sedi vedla mna, lebo ho obskakuju 3 ludia - jedna ho masiruje, kamos isiel po jedlo, dalsia baba mu nesie pivo. To co je toto za servis?! Vravim jej, ze pivo by som si dal aj ja a ona mi bez okolkov ponuka svoj pohar. No zlata je, ale s vdakou odmietam, ja si pre to svoje skocim. Po 15 minutach dobieha na moje velke prekvapenie aj Laco. Myslel som, ze ten je uz davno prec, lebo pred tymi 3h vyrazil predo mnou a nikde som ho nepredbiehal. Ale vraj ma nejake crevne problemy a musel odbiehat do krikov. Nevie nic zjest, co nevesti nic dobre, ale tvari sa odhodlane, ze tento maraton "po hradzi" do ciela uz nejako da. Po uvodnych asfaltovych 7km, sme na dalsich 60km nastupali takmer +3800m, cize taka rakuska Ultra Fatra. V ramci tejto stovky :) Do ciela zostava teda este 39km a takmer +2000m, ale vizualne uz mame vsetky velke kopce za sebou a do ciela nas uz nic vyrazne necaka. Tych +2000m, to musi byt nejaky pohodovy vyklus zvlnenym lesom. Taka hradza, vravime si.

Zdrzal som sa tu 25 minut, ale beriem to ako investiciu do zvysnych km. Som prezleceny, navazelinovany, najedeny, voda doplnena, I am good to go. Ale stuhol som a chvilu mi trva, kym sa rozbehnem. Nastastie nas na uvod caka kratky ale strmy vystup, ten je vhodny na rozhybanie sa. Nasleduje asi 10km pozvolne klesanie a beh popri dalsom jazere (Fuschlsee), co je krasne behatelny usek a postupne chytam relativne dobre tempo. Po 7km dobieham na obcerstvovacku Fuschl am See (75km), ale dlho sa tu nezdrzujem. Ide sa mi dobre, treba sa drzat tejto vlny. Plan B vyzera stale realny. Nasleduje velmi prijemny beh popri jazere a velmi si to uzivam. Je prijemny vecer, vonku uz neni tak teplo a bezi sa mi skvele. 

Po necelych 14h dosahujem hranicu 80km, do ciela mi staci drzat tempo 5kmh a bude to pod 19h. Viem, ze o chvilu pridu znova nejake kopce, ale nerobim si z nich tazku hlavu. Prisiel cas doplnit energiu a tlacim do seba nejake susene ovocie a oriesky, ale nejak mi to nejde. Len s velkym odporom to prehltam, co je zly signal, nieco sa deje. Nasledne zacinam citit zaludok, tempo klesa a radsej prechadzam do chodze. Nikdy nezvyknem mat zaludocne problemy pri dlhych behoch, moj zaludok je schopny prijat a spracovat cokolvek, takze toto je celkom novy zazitok. Nemam chut na nic, co mam so sebou, ale viem, ze bez jedla do ciela nedojdem a skor ci neskor budem musiet nieco zjest. V pokleslej nalade dobieham na dalsiu obcerstvovacku (Hof, 86km) - bezali sme tadeto uz rano, na jedlo ani nepozriem a rovno si pytam pivo. Do ciela chyba uz len 20km a hoci sa necitim dobre, nepripustam si predcasny koniec. Kvoli tomu som sem neprisiel. Pivo pomaha, skusam este pomaranc, banan, ale syr mi velmi nejde. Pomaly sa davam dokopy. Na lavej nohe citim naznak otlaku, tak si ju pre istotu mazem kremom, ale velmi ma to netrapi. Otlak 20km pred cielom ma nemoze rozhodit. Vyberam uz aj celovku, je po 20:00 vecer a o chvilu sa zacne stmievat.

Na poslednu obcerstvovacku to je necelych 11km, bez lampy to nedam, ale snazim sa prejst za svetla co najviac. Zaludocne problemy ustupuju a znova som schopny bezat. Ale dlho to netrva, vbiehame do lesa a zacina seria kratkych ale dost technickych usekov, chvilu hore, chvilu dole, teren je po vyse 2000 bezcoch (tadeto uz isli aj bezci z inych kategorii) dost rozbity. Dakujem pocasiu, ze sa vyprsalo uz vcera a dnes je sucho. Ist tadeto v blate by bolo utrpenie najvacsie. Dosahujem 90.km a uz si treba svietit. Postupujem pomalsie, nez by som chcel a zacinam stracat uz aj na plan B. Konecne vybiehame z lesa a dostavame sa na otvoreny priestor. Bezime okolo nejakych fariem, odniekadial hra hudba, v dialke vidim obrovsku vatru, naozaj krasny vecer s poslednymi zvyskami svetla. 



Do Kopplu (97km) dobieham uz za tmy a s nadsenim prijimam informaciu, ze nam zostava len necelych 10km. Katka mi pise, ze to je len 960.000cm, ale po takmer 18h na trati uz nemam mozgovu kapacitu to dalej spracovat, ci je to viac ako 9.6km alebo menej. Radsej doplnam energiu, maju tu vybornu polievku, davam aj pomaranc a banan. Zaludok drzi, tak snad mu to vydrzi este aj tie posledne 2h. Po zotmeni sa ochladilo a niektori ludia si davaju dalsiu vrstvu, dokonca vidim jedneho aj zabaleneho vo folii, ale nedava mi to velky zmysel, lebo teraz nas caka asi 1km stupanie a potom narocny 5km zostup. To cloveka zahreje.

Plan B uz asi nedam, ale nestresuje ma to a s vidinou bliziaceho sa cielu vybieham na posledny usek. Stupanie je naozaj kratke a po par minutach sa nam naskytuje krasny pohlad na nocny Salzburg. Nezdrzujem sa, znova sa zacina formovat vlacik bezcov a nechcem stracat pozicie. Nasledny zostup je dost technicky, ideme po skalach, korenoch alebo schodoch, ale nastastie postupne prechadzame do celkom behatelneho useku, objavuju sa uz aj prve domy, coskoro sme v meste. Ale na to musime zbehnut este asi 1237 schodov, ktore su ubijajuce, najma v zastupe bezcov, ked tempo urcuje dav. Po 5km konecne vbiehame do Salzburgu a nocnymi ulicami sa blizime ku naozaj poslednej (pitnej) obcerstvovacke. 

Takmer sa ani nezastavujem, iba chlipnem trochu redbullu a vybieham na posledne 3km, kde nas caka este kratke ale vyzivne +244m stupanie (a potom klesanie) - "cicik", co je taky nejaky ich mestsky kopec, kam sa stupa po 3843 schodoch hore a hned zase dole. Vedel som o nom od zaciatku, dokonca uz par rokov dozadu, este ked som ani nemal v plane niekedy bezat Mozarta, a cely den som sa na tento kopcek psychicky pripravoval, ale aj tak som v tom poslednom stupani nasraty. V noci to tu nie je ani pekne, ani zabavne, kazdy schod boli kvoli otlaku na lavej nohe a ani tie extra vyskove sme uz nepotrebovali. Ten kilometer hore stupam asi 15 minut, aby sme nasledne presli do rovnakeho zostupu na druhu stranu, znova tych 3843 schodov. Ale uz vetrim ciel ako kon vodu. Posledny schod a vbieham do centra Salzburgu, do ulic plnych barov a zabavajucich sa ludi. Niektori povzbudzuju, niektori sa zabavaju nad matohami (povedzme si pravdu, ten beh po takmer 20h nie je uz ziadny esteticky zazitok), ale velmi ich nevnimam.

Do ciela zostava mozno 800m, este prebehnut most, kusok po nabrezi, obehnut katedralu a vbieham do cielovej rovinky. Prekvapujem aj driemajuce baby v cieli, ledva mi stihli jednu fotku spravit. Hodiny zastavujem v case 19:45:38, ukazuju mi 106.4km/+5997m. Navonok nie som schopny ziadnych emocii, ale vnutorne sa tesim, ze to Danica s Katkou vydrzali a mam sa s kym zvitat. Davam 2 pivka, preberam si FINISHER medailu, oficialnu cielovu fotku a pomalym krokom sa poberame na hotel. Necakame ani Laca (prichadza asi o 35 minut po mne), vsetci sme unaveni, lebo sme uz takmer 24h na nohach a aj baby maju za sebou narocnu dobrovolnicku sichtu.





Nejake dojmy na zaver? Krasny pretek, v nadhernej prirode, krasne hory, vyhlady, rakuske dedinky, v podstate bezchybna organizacia, znacenie trate na jednotku (nikdy nebol problem, ze kade ist, ani cez den ani v noci) - proste znacka "by UTMB" je zaruka kvality. Aj s mojim vyslednym casom som velmi spokojny. Pre mna tento pretek mohol skoncit neuspechom iba vtedy, keby som sa nejak zranil alebo vzdal. Ale ci ho skoncim za 16h alebo 22h, je uplne jedno. Vlastne, cim dlhsie na nohach, tym lepsi trening na Monte Rosu. A tento trening bol luxusny! 👍