Thursday, September 9, 2021

UTMR 100 Special Edition

Je utorok rano, iba vcera vecer sme pricestovali do Grächenu a v ramci aklimatizacie sa ideme s Katkou vyklusat. Nic dlhe, maximalne tak 90 minut, mozno 10km. Znova ma vsak boli clenok a ani nie po kilometri prechadzam do chodze. Teda skor do krivania, toto ani chodza neni. Ten clenok ma takto obcas pobolieva, vzdy 1-2 dni, ako pride, tak aj odide. Ale teraz to boli uz takmer tyzden. Navyse ma boli aj koleno, v ktorom som si nieco natiahol pred 2 tyzdnami na ture na Rohacoch. Je to v prdeli, vravim si. V piatok rano sa mam postavit na start jednej z najnarocnejsich stoviek - 106km technicka trat s celkovym prevysenim takmer 7000m. Je mi jasne, ze na takej trati musi vsetko 100% fungovat, inak nemam sancu ju dokoncit. Kazde aj drobne zranenie sa tam ukaze a da mi to pekne vyzrat. Sanca, ze budem do piatku OK, je v podstate nulova. Skusam masaz clenku, iny styl behu, ale nic nepomaha a vyklus skracujeme na minimum. Cez bolest a v zufalej snahe to nejako rozchodit davame slimacim tempom 7km.

Katka (fyzioterapeutka) slubuje, ze sa mi na to vecer pozrie. Idealne by som si mal dat najblizsie 3 dni klud a cely ten cas presediet na gauci s knihou v ruke. Takto by asi mal travit ten zvysny cas kazdy pred takymto behom, ale najma niekto, kto sa snazi si na poslednu chvilu nieco doliecit. My sme sa vsak Lizzy slubili, ze jej dnes pomozeme na registracii a dalsie dva dni som pisany na obcerstvovacku v Zermatte (okrem nasho sa tu bezi aj 4-dnova varianta, ktora zacina uz v stredu a tiez aj 175km beh od stvrtka). Nie uplne idealny program...sprvoti mi prisiel ako prijemne vyplnenie casu, ale teraz zvazujem, ze to mozno nebol najlepsi napad. Ale nic s tym uz nespravim, snad to bude OK a vlastne sa na tieto tri dni aj tesim. Urcite to bude zabava a zaujimava skusenost. A beh uz dopadne ako dopadne...

Vecer mi Katka diagnostikuje nefunkcny flexor na palci lavej nohy (alebo nieco take) a hned mi aj ukazuje nejaky cvik, ktory tomu moze pomoct. Alebo aj nie. Ale nic lepsie aj tak nemam, tak ju poslucham a dalsie dva dni na obcerstvovacke poctivo cvicim. Ked mam teda cas. Uz registracia v utorok poobede mi celkom dala zabrat - kontrolovali sme povinnu vybavu, co obnasalo 4h postavania a drepovania k veciam, ktore si bezi mali porozkladat na zem. Koleno som citil. Nasledne dva dni na obcerstvovacke su samozrejme este narocnejsie - cely tento pretek je robeny tak trocha na kolene a tak to aj vyzera. Na obcerstvovackach nikto presne nevie, co robi, resp. vsetci robia vsetko a skace sa, kde to najviac hori. Ale velmi ma to bavi, panuje tu skvela atmosfera a ako bonus mame cely ten cas uzasny vyhlad na Matterhorn! Len s tazkym srdcom sa preto vo stvrtok po obede ospravedlnujem a odchadzam na hotel skor, aby som sa stihol pobalit a aspon chvilu si oddychnut. 


(Veronika mala rozum a zostala na chate uz cely stvrtok. Je nas tu viac - Majo s Katkou dokonca bezia tu dlhsiu 175km variantu so startom uz vo stvrtok rano. Chudak Majo ale vlastne tiez zostal cely stvrtok na chate, lebo 2km po starte si vyvrtol clenok a pretek tym prenho skoncil. Vlastne najma kvoli nim dvom som chcel byt este vo stvrtok na obcerstvovacke, stretnut ich tam pocas behu a aspon trocha ich tak podporit. Co sa nakoniec teda podarilo iba s Katkou.)

Z oddychu nakoniec nic nebolo - balenie vaku, registracia, chystanie dropbagu, vecera, prebalovanie dropbagu, prebalovanie vaku, druha vecera...do postele sa dostavam az pred 23:00, budik davam na 4:20. Startujeme 6:30.

Vstavam nakoniec az o 5:00 a hned prvu vec vidim spravu od Katky, ze si narazila palec na nohe, bolia ju obe kolena a ze uz nema silu ist cez bolest dalsich takmer 80km. Konci na 98.km :( Ani treti pokus jej teda nevysiel a zufalstvo, ktore prave zaziva si dokazem len predstavit, ale pre mna to znamena asi najhorsi mozny zaciatok dna. Vcera na obcerstvovacke v Zermatte si omylom zobrala niekoho ineho palicky (o 20cm dlhsie), co ju najprv dost rozhodilo a nakoniec musela pokracovat bez palic, lebo s tymi dlhymi sa nedalo. A ja som bol asi tym clovekom, ktory jej tie dlhsie palicky strcil do ruky alebo ju minimalne neskontroloval pri odchode, ci ma vsetko v poriadku pred dalsim usekom. Nasa uloha tam bola jej zabezpecit plny support, co zahrna aj to, ze odtial odide na 100% pripravena na trat pred sebou, co sa bohuzial nestalo. Katka je vsak dobra dusa a nikdy by mi to nevycitala, ale ten pocit, ze so svojimi palickami by si mozno nenakopla palec a mohla by pokracovat dalej, tam uz zostane. Strasne si to cele vycitam a rano to s Veronikou riesim. Hned ma vsak zvozi, ze to mam pustit z hlavy, lebo Katke to uz dnes nepomoze a ja mam mat na takyto pretek cistu a pozitivne naladenu mysel. Co sa vsak lahsie povie, nez spravi a ja s tym bezim cele doobedie, kym nezacnem riesit moje vlastne utrpenie...


Na starte davame s Veronikou este spolocnu fotku a uz sa lucime. Ona ma dnes sportove ciele a stavia sa viac dopredu. Ja idem "iba" dokoncit a staviam sa na koniec asi 100 clenneho balika bezcov. Vybiehame na svitani s uderom kostolnych hodin presne o 6:30. Este je sero, ale prvy kilometer bezime dedinou a kym vstupujeme do lesa, je uz vidno. Celovku ani nezapinam. Najprv nas caka prijemny traverzovy trailik, aby sme nasledne zbehli asi 600 vyskovych metrov dole do St. Niklaus, odkial nas caka prvy zahul dnesneho dna - 4km/+900m vystup pod lanovkou. Celkovo ma tento prvy usek 13km (+1100/-747). S potesenim zistujem, ze ma zatial nic neboli. Katka ma zlate ruky! Po uvodnych 9km teda zaciname stupat na prvu kontrolu v Jungene (vo vyske 1975mnm) a ja davam maly kufrik. Musim sa zacat viac sustredit na trat a oranzove faborky, dnes sa mi nechce zbierat zbytocne kilometre. Ide sa mi dobre, stupania mi vzdy vyhovovali viac nez klesania a postupne predbieham niekolko bezcov. Stretavam tu aj Tommyho z Britanie*, budeme sa spolu minat cely den. Za nieco vyse hodinky som hore a kontrolujem medzicas (2:25h) - oproti planu pripraveneho na cas 24h mam 20 minut naskok. Super! Hore ma vita vysmiata Sheila (velmi mila a zabavna starsia dama, s ktorou sme sa stretli uz v utorok pri dobrovolniceni), ponuka colu alebo nieco teple a som velmi rad, ze sa nehrame na nejake Covid restrikcie (povodne sme tam mali pouzivat ruska a dezinfikovat si ruky).


Po tejto kratkej pauze vybehiam na dalsi 13km (+561/-1047) usek. Katka mi pisala, ze je dost neprijemny a mame ist opatrne. Mne sa vsak bezi velmi dobre, tento usek sa odohrava vacsinou vo vyske 2000+, mame luxusne vyhlady a aj pocasie je velmi prijemne. Predpoved pocasia hlasila oblacnost a poobede dazd, obloha je vsak modra a na dazd to nevyzera. Mal som sa asi aj natriet, rozmyslam. No co, v najhorsom sa spalim. Po chvilke vsak stretavam turistov, co sa prave natieraju a pytam si od nich trochu kremu. Som zachraneny! Snazim sa bezat vsetko, co sa da, zbehy tu nie su prudke, dokonca aj prechod kamennou lavinou je v pohode. Obcas ideme jemne exponovanymi usekmi, ale nic nebezpecne to nie je. Pomaly sa blizime k dalsej kontrole v dedinke Törbel (1497mnm). S Tommym dobiehame stado krav kracajuce po tom istom chodniku ako aj my a chvilu vahame, ci je bezpecne ho predbehnut. Niektore maju celkom slusne rohy, ale prepinam na rychlejsi prevod a snazim sa co najskor cez ne dostat. Nastastie sa ziadna za mnou nevybrala. Uz zbiehame do Törbelu, cesticka nas vedie lukami cez nejake lazy a cez udolie oproti nam mame krasny vyhlady na 3500m+ kopce. Nadherny usek! Do dediny vbiehame zhora a hned nas tam caka tabulka, ze trat sice pokracuje po vrstevnici dalej, ale kontrola je az dole naspodu dediny. Musime do nej zbehnut dobrych 100 vyskovych metrov a myslienka, ze to o chvilu musime aj vyjst naspat, by normalne bola ubijajuca. Ale ja som tento Lizzyn chytak prekukol - je to pasca na bezcov, aby ich zlomila a slabsie povahy to pred nasledujucimi tazkymi usekmi radsej vzdali. Snazim sa sam sebe nahovorit, ze mi to pride velmi zabavne a vlastne sa mi to paci. Na obcerstvovacku vbieham s usmevom, veselo vsetkych zdravim a kontrole oznamujem, ze to bol skvely napad, umiestnit kontrolu az takto dole a ze teraz si to mozme vsetko znova vyslapat. Nechapavo na mna pozeraju, ze asi upal :)






Na tejto kontrole po 26km mame konecne aj nejake jedlo a prekvapeny zistujem, ze vyber je viac nez bohaty. Predosle skusenosti s behmi v zapadnej Europe ma naucili, ze bezec casto dostava iba susienky, obcas cestoviny alebo polievku. Velmi sa z toho tesim a hned tlacim pizzu, syr, salamu, cestovinovy salat a ovocie. Na trati som uz takmer 5h a stale si drzim 20 minutovy naskok oproti planu. Na tomto mieste to dnes skoro rano zabalila Katka, ale teraz tu uz nie je. Trochu som dufal, ze ju tu mozno este najdem niekde spat a pripadne zlomim na aspon jeden dalsi usek.


No nic, pustam sa do uvodneho vyslapu naspat na povodnu trat, kde nas caka najprv nejaka rovinka a potom dlhy a narocny -1000m zostup dole do doliny, po ktorom bude nasledovat +700m 4km vystup do dalsej kontroly v dedinke Visperterminen (1340mnm). Prichadza na mna prva kriza. Ta asi 5km rovinka je krasne behatelna, ale nejde mi to a iba s velkym usilim zo seba dostavam indiansky beh. Je poludnie a slnko uz celkom slusne pecie. Na dazd to dnes naozaj nevyzera. Konecne zaciname klesat a pomaham si gravitaciou. Striedam beh a chodzu, podla terenu. Bezime celkom zaujimavou krajinou, casto medzi domcekami, niekedy mam dokonca pocit, ze urcite ideme niekomu cez dvor, ale tu je to asi normalne a akceptovane. Ako vsak klesame, krajina prestava byt zaujimava, v lepsom pripade je nudna, v horsom miestami aj hnusna. Uz sme naozaj dost nizko a chcem byt odtialto co najskor prec. Klesanie sa zastavuje az niekde pod nadmorskou vyskou 700mnm, podbehneme cestu so zeleznicou a hned zaciname najvacsie stupanie dnesneho dna - takmer +1700m rozlozenych na 12km. Vlastne tymto zaciname stupat na dalsi horsky masiv a po 35km na nom dosiahneme nase dnesne maximum - Weissmieshütte (2724mnm). Ak to tam zvladnem, tak verim, ze tento beh dokoncim. Ale najprv musim zvladnut nasledujuce 4km do dalsej kontroly. Je to asi +700m a tusim, ze to bude peklo. Hned na jeho uvode stretavam upeceneho bezca, ktory odignoroval kontrolu v Törbeli, lebo sa mu asi nechcelo do nej zbiehat a cely ten nasledujuci usek bezal iba na vyparoch. Az tuto niekde dole si konecne nabral vodu. Vyzera stastne, ale inak nic moc. Z dalsej kontroly uz nevybehne a na dnes konci...Tento 4km usek je ako za trest. Slnko pecie, v nohach uz mame takmer 40km a trat nas vedie kolmo na vrstevnice. Aj keby sa dalo ist jemnejsim stupanim, Lizzy si tam vzdy nasla nejaky zastrceny chodnik a posiela nas cezen. Urcite by si rozumela s Olafom z Prazskej stovky. Niekolkokrat si musim sadnut a nabrat energiu na dalsie stupanie. Ideme nejakym hnusnym usekom, ono to ani neni les, skor nejake hustiny, poza domy, fakt strasne. Aspon ze tu domaci maju valovy s vodou (zrejme aj pitnou) a pravidelne si do nich namacam ciapku a tym si chladim hlavu. Pijem vsetku vodu, co mam, davam aj gely, ale vobec mi to nejde. Som vystaveny a len tazko nachadzam energiu na akykolvek pohyb nahor. Realnu zvazujem, ze to zabalim. Pokracovat dalsich takmer 70km v tomto stave nema velky zmysel. Nic ma sice neboli, dokonca ani stehna som si tym dlhym zostupom nerozslahal, ale som K.O. Len s velkym usilim sa pomaly posuvam hore, vchadzam do dedinky a je mi jasne, ze obcerstvovacka bude urcite az na jej hornom konci, ved ako inak. Konecne ju nachadzam, zhadzujem vak a sadam si na zem. Stav bateriek je na nule a nemam silu si zajst ani po vodu. Tento 4km usek som isiel asi 90 minut. Zapinam data v mobile a preberam s Katkou, co dalej. Nechapem, preco na taketo akcie vlastne chodim. Nemam najmensiu chut ist dalej, ale zaroven mi je trapne to tu teraz zabalit a vlastne zabit tyzden kvoli 40km behu. Katka to vidi rovnako, vraj mam buchnut aspon stovku, nech toto utrpenie ma zmysel. Idem sa aspon napit a skusam aj nieco zjest. Sedim v tieni a pocuvam, ako viaceri bezci okolo mna oznamuju koniec. Chlapik z Holandska trenoval iba rovinky, potom skusil vybehnut zopar kopcov az tuto po prichode, co ho samozrejme znicilo a v podstate ani nemohol inak skoncit. Ten si DNF vyslovene pytal. Pomaly sa zotavujem a priznavam si bolestivu pravdu - IDEM DALEJ! Aspon do Saas Fee to skusim, co je dalsich 45km, lebo medzitym sa skoncit neda, resp. da, ale musel by som sa sam dopravit do civilizacie. Na 24h plan uz stracam takmer 30 minut, vsetok predosly naskok som stratil, ale neriesim. 




Doplnam vodu, lucim sa s obsluhou, dostavam instrukcie ako ist dalej (viaceri bezci vraj nasledne zle odbocili, cim si skratili trat o 5km, ale dostali penalizaciu) a pomalym krokom sa pustam do zvysneho 8km/+1000m useku na vrchol Gibidum (2317mnm). Krajina sa tu vyrazne zmenila, hnusne krovinate listnate useky vystriedal krasny ihlicnaty les a horske chodniky. Samozrejme toto stupanie nebezim, ale idem aspon sviznou chodzou. Rychlo dobieham dvoch bezcov, co mi dodava energiu, aj nalada sa zlepsuje a znova si opakujem Stinovu mantru, ze ultra nie je o vyhravani alebo prehravani, ale o tom, ze sa nevzdavame. Niekde tu si uvedomujem, ze ak sa nezranim, tak pojdem az do ciela. Preto som sem prisiel, preto som pol roka tvrdo trenoval. Je to vlastne dost oslobodzujuci pocit, tuto otazku uz mam vyriesenu. Postupne sa dostavame nad hranicu lesa a znova mame uzasne vyhlady na vsetky kopce okolo nas. Fotenie vyuzivam ako vitane prestavky, dva v jednom - budem mat pekne spomienky, aj si pritom oddychnem. Tesne pod vrcholom Gibidum je v tieni hojdacka, tak si na nu sadam a kocham sa vyhladom. Tu by som chcel zostat! Nebezpecna myslienka a radsej sa rychlo poberam dalej. O chvilu som hore a naskytuje sa mi este krajsi pohlad. Otvara sa pred nami hreben, po ktorom pobezime dalsich 8km. Ziadne stromy, iba planina, vyhlad na kazdu stranu, vidim cely chodnik niekolko kilometrov pred sebou. Toto bude uzasne, tadeto bezat! Po +1700m stupani sa mi vsak rozbieha iba tazko, nohy su uz unavene, ale predsa len davam tempo okolo 7kmh. Fakt nadherny usek! Musim si to uzit, lebo toto je posledny usek, ktory dnes pobezim. Dobieham jednu dievcinu z Brazilie a nieco mi tu nesedi. Uz som ju raz dnes predbehol, v stupani na Jungen a nie som si vedomy, ze by sa medzitym dostala predo mna. Ale jej zlto-zeleny outfit je nezamenitelny, urcite je to ona. Davame sa do reci, po anglicky sice nevie, ale ked na nu hovorim po spanielsky a ona odpoveda portugalsky, tak si celkom rozumieme. Ide vsak pomalsie, tak sa lucime a ja sa dalej veziem na euforickej vlne, kym trva. Blizi sa dalsia obcerstvovacka (Gspon, 1941mnm), kde ma caka dropbag a v nom pivo. Sice nealko a teple, ale pivo. Idem za nim ako kon, ked zaciti vodu.






Dobieham do Gsponu, beriem dropbag a kompletne sa prezliekam do teplejsich veci. Slnko uz pomaly zapada, co v tychto nadmorskych vyskach bude znamenat vyrazne ochladenie. Najma v 2700mnm cakam dost kosu. Obcerstvovacka je iba light, Lizzy to naplanovala tak, aby si ludia zobrali do dropbagu vlastne jedlo. Davam preto chlieb so syrom a domacou slaninou, plus to pivko k tomu. Naberam energiu na narocny nocny vystup, ktory ma caka. Z myslienok ma prebera pristavajuci vrtulnik iba par metrov od nas. Sedi tu s nami aj jeden bezec s obviazanou hlavou, urcite niekde padol a obsluha mu zavolala vrtulnik, ze si to ma nechat skontrolovat v nemocnici. Vidiet vrtulnik takto z blizka je sice zazitok, ale chlapika mi je luto. Tiez dufam, ze ma pripoistenie aj na vrtulnik. A musim si drzat vsetky veci okolo mna, lebo inak ich budem mat rozmetane po okoli. Fakt sila takyto vrtulnik, este aj pivo z plechovky mi vypenilo von. Doplnam vodu, z dropbagu beriem novu zasobu gelov a pomaly sa chystam dalej. Prave sem dobehol sweeper aj s poslednymi bezcami a hned zistuje, kto tu zostava a kto pobezi dalej. Nepriatelsky nanho zazeram, vobec sa mi nepaci, ze mi je v patach. Z mojej predoslej straty na 24h som kusok zosekal a hoci je to skor uz len utopia, stale by to malo znamenat, ze mam na celkovy limit mozno 3h naskok. Pytam sa ho na Saas Fee a cutoff o 4:00 rano tam, ale ubezpecuje ma, ze ak sa budem hybat dopredu, v pohode to dam. 


Vybieham teda dalej, este stale za svetla a dufam, ze z tohto useku odkrojim co najviac, kym budem musiet zapnut celovku. Na Weissmieshütte to je asi 17km (+1267/-496). Chodnik nas vedie prijemnym traverzom, snazim sa svizne kracat, na beh uz nemam velmi energiu a ideme predsa len v stupani. Prichadza noc, zapinam lampu a pohladom cez dolinu sa snazim spozorovat celovky rychlejsich bezcov na naprotivnom svahu - niekedy nad ranom tade pobezim aj ja. Ideme uz dlho a niekolkokrat sa musim zastavit, aby som nabral energiu. V mobile cez mapy.cz vyratuvam, kolko km nam zostava, kym zacne prve mensie stupanie do 2400mnm a kolko, kym sa dostaneme pod zaverecny vystup na hutte. Vzdialenost a vyskove metre vzdy preratuvam na ultralanovku, ktoru mam dost nabehanu a odskusanu - 1km/+200m/0:15h. Ak je to mensie stupanie, je to v pohode. Ak je to stupanie prudsie, mam problem :) Vystup do 2400mnm nie je sice prudky, ale vedie nas cez kamennu lavinu, cez ktoru sa ide len velmi tazko. Je to ako chodnik SNP v okoli Chopku, akurat ze teraz tie kamene nie su krasne poukladane, ale iba nahodne rozhodene, idealne hranou hore. Palicky mi len zavadzaju a miestami musim pouzit obe ruky, aby som sa cez niektore kamene dostal. Berie mi to vela energie, najma tej psychickej. Nastastie to netrva dlho a uz stojim pred 3km/+300m stupanim na hutte. Jej svetlo uz aj v dialke vidim, ale priblizuje sa len velmi pomaly. Stupanie pod lanovkou je narocne, po 70km mam uz velmi tazke nohy. Na hutte prichadzam asi 15 minut pred polnocou a slubujem si, ze najneskor o polnoci sa poberiem dalej. Citim, ze cas je uz pokrocily. Obsluha hore je uzasna, rovnako ako aj kosa o polnoci vo vyske 2724mnm. Ponukaju mi teplu miestnost vnutri chaty, ale obavam sa, ze by som z nej uz nemusel vyliezt a zostavam radsej vonku. Tetuska ma hned aspon bali do teplej deky a prinasa mi horuci caj a polievku s cestovinami. Dalsia dobrovolnicka mi ponuka masaz, ale v tejto kose mam pocit, ze by bola skor kontraproduktivna. Prichadza aj chlapik-sweeper, vo vybornej nalade, z mobilu si pusta Queen a tancuje. Zvazujem, ci ho mam poslat do prdele alebo sa k nemu pridat, ale nemam energiu na nic z toho. On nerobi v podstate nic zle, ale velmi ma irituje. Prehodim s Katkou par povzbudivych slov, napisem jej, ako ju neznasam, ze ma na toto nahovorila a poberam sa radsej do tmy dalej.



Teraz by mal nasledovat asi 15km (+316/-1225) zostup do Saas Fee, rozdeleny malou obcerstvovackou iba s napojmi. Do Saas Fee musim prist najneskor o 4:00 rano, teraz je polnoc. Predpokladam, ze mam pohodlny naskok a zatial sa tym nestresujem. V tomto zbehu este nieco osekam a okolo 2:30 by som tam mohol byt. Vonku je vsak hmla, co vyrazne stazuje orientaciu a musim ist opatrne, aby som nezabludil. Teren tiez nie je uplne najlahsi a miesto behu casto len kracam. Lizzy nas posiela urcite zaujimavym krajom a po lavej strane v tme iba tusim nejaky prudky zraz. Preliezame rozbureny potok, cez ktory je len tak polozena doska a natiahnute jedno lano. Chvilu na to neveriacky pozeram, ze tam by som v tomto prudkom svahu naozaj nechcel padnut, ale nemam velmi na vyber, musim ist dalej. Stale cakam, kedy uz konecne zacne ten behatelny zbeh, ktory som si naivne vysnival. Ale my maximalne tak traverzujeme, miestami ideme cez dost exponovane useky, kde sa musim pridrzat lan a dufat, ze nezakopnem alebo rovno stupame. So stupanim som vobec neratal. Dost ma to ubija a casto kontrolujem mobil, ci vobec idem spravne. Tu malo byt predsa klesanie! Az po 6km tohto trapenia prichadza 2km klesanie a na jeho konci ma caka teply caj. Nadsene sa rozbieham a v prachu sa niekolkokrat nebezpecne smyknem, ale nastastie to vzdy s pomocom paliciek ustojim. Iba raz to nedavam a padam na zadok a lakte. Som cely od prachu, ale nic nemam zlomene, tak sa poberam dalej, hoci uz opatrnejsie. Do ciela mame este asi 30km, nerad by som to isiel so zlomenou rukou. Na obcerstvovacke davam ten teply caj a vyzvedam, ako je to s tym cutoff dole v Saas Fee. Dozvedam sa, ze odtial musim ODIST do 4:00, nielen prist. Su 2:00 rano, z hutte som presiel zatial iba 8km, do Saas Fee mi zostava 7km a budem mat teda co robit. Prvykrat si uvedomujem tarchu casoveho limitu a tvrdej reality, ze ak nezrychlim, nemusim dojst do ciela vcas. 


Po kratkej prestavke sa preto poberam dalej, ani vodu nedoplnam. Zase naivne planujem, ze tu nieco pobehnem, ale zbeh je na mna dost technicky a idem ho radsej iba opatrne. Dole uz vidim svetla, ale trva to takmer hodinu, kym prejdem 4km usek dole do Saas Almagell, odkial ma caka este 3km vystup do Saas Fee (1796mnm). Ten vsak nie je velmi prudky, je to skor taka vychadzkova prepajacia cesta a normalne by sa dala krasne vybehnut, ale na 85.km som schopny zo seba dostat iba velmi sviznu chodzu, ktora vsak aj tak staci na kazdeho bezca, ktoreho stretavam. V ramci tejto skupiny zombie bezcov, ktori sa tu so mnou v tuto neskoru nocnu hodinu pohybuju, som suverenne najrychlejsi. Taka Veronika by ma vsak urcite vysmiala :) Dopredu ma tlaci cas a tuzba si na obcerstvovacke v Saas Fee aspon chvilu posediet, plus aj nieco teple zjest, kym ma odtial pred 4:00 vykopnu. Stale ma nic neboli, ani stehna, je to teda len o energii a voli ist dalej. Bezim/kracam uz cez nocno-prazdne Saas Fee a zufalo hladam obcerstvovacku. Po x tej ulici uz zacinam nahlas nadavat na Lizzy, nechapajuc, preco nas taha okolo celej dediny, ked na mape vidim, ze sa to dalo strihnut krizom. Vyskove nula a zbierat navyse kilometre tu naozaj nepotrebujeme. Stovka by to bola aj bez tohto okruhu. Najviac sa obavam, ze miniem obcerstvovacku, dedina zrazu skonci a ja sa budem musiet vracat a zbytocne stracat cas.



Saas Fee fotene az dalsi den, ked sme tam zasli na vylet

Konecne ju nachadzam! K dobru mam asi 30 minut, cize som tu o hodinu neskor, nez som si naivne naplanoval na hutte. Doplnam vodu, rychlo nieco jem a pozeram na bezcov okolo mna. Sef obcerstvovacky nam velmi zretelne oznamuje, ze o 4:00 na nej zamkne dvere a kto nebude vonku, konci. Jeden domaci bezec (zo Svajciarska) mu hned oznamuje, ze on tu konci, ze on po tme na ten posledny usek naozaj nejde. Nechapem, co tym mysli a az o niekolko hodin si uvedomujem, preco sa tak rozhodol. Lucim sa a 5 minut pred limitom vybieham na posledny narocny 17km (+1516/-1184) usek k lanovke Hannigalp (2124mnm). Tie parametre su brutalne. Odtial nas caka uz len 4km zbeh do ciela v Grächene (1624mnm). Pri dverach stretavam znova Brazilcanku a kladiem jej na srdce, ze ma iba 5 minut, ak chce pokracovat dalej**.

Nastup na tento usek je len velmi pozvolny, tak sa snazim ist co najrychlejsie, ako vladzem. Uvedomujem si, ze sa zacinam pretekat s casom a obycajna chodza mi uz stacit nebude. Podla tabuliek je Grächen vzdialeny 7h a ja don musim prist najneskor za 6:30h. Mam v plane vynechat kratke zastavania, co by mi malo usetrit nejaky cas a snad ma to velmi nespomali na naslednom tempe. Idem proste, co to da (v ramci mojich aktualnych moznosti a schopnosti). Som pozitivne naladeny, ze to dnes dokoncim, ale inak som frustrovany z celeho toho "zbehu" z hutte a aj tej kamennej laviny, cez ktoru sme tam museli preliezat. Slubujem si, ak sa do tejto oblasti niekedy este vratim, ci ako bezec alebo turista, na ten kopec uz nikdy nepojdem! Neznasam ho! (on ten kopec mozno za to ani nemoze)


Chodnik nas vedie zase az do vysok okolo 2400mnm, miestami ideme okolo strmych roklin a chytam sa lan, ked sa da. Prichadzame k dalsej kamennej lavine, ktora mi zase robi velke problemy. Idem od faborky ku faborke a casto len zufalo hladam schodnu cestu medzi skalami. Vystrazne tabulky nas varuju, ze do tejto oblasti moze kedykolvek spadnut dalsia hromada skal a ze by sme ju mali co najskor opustit. ALE AKO?!? Moja frustracia prerasta do rezignacie a uz sa len suniem dopredu. Na tomto preteku nemam co robit a je dobre, ze som isiel len na jeho 100km variantu. Toto dnes uz nejako dokopem a NIKDY sa sem uz nevratim! Maximalne tak ako dobrovolnik. Lavinu striedaju zase nejake exponovane useky, zase nejake lana, obcas rebrik hore/dole, mozno zase lavina,....uz sa mi to vsetko zlieva dokopy. Nic technickejsie som nikdy nesiel. Myslim na bezca, co sa minuly tyzden na UTMB zabil, ked padol do rokliny. Teraz vidim, ze vobec nemusel riskovat a ani nemusel spravit nejaku vyraznu chybu. Naozaj stacilo, ze niekde iba zakopol o skalu alebo sa smykol na prachu. Ked aj clovek pozera pod nohy, nemusi si vsimnut nejaky skalny previs, ktory ho moze lahko rozhodit. Proste staci mala blbost a je koniec. Idem preto velmi opatrne, ale zaroven viem, ze ma tlaci cas. Uz sa rozvidnelo, zase mame luxusne vyhlady, ale vidime aj hlbku tych roklin povedla chodnika. Turisticke tabulky mi ukazuju, ze napriek mojmu usiliu idem iba turisticke tempo. Ale to by som chcel vidiet tych turistov, co sa takto pachtia v tychto kopcoch. To neviem, kto tie tabulky robil. 





Som asi v polovici tohto dlheho useku a do ciela mi zostava asi 11km. Podla garminu to pojdem este asi 3h. To je neskutocne, ako sa toto vlecie. Raz krajiny sa trochu zmenil, uz je tu menej skal v ceste, iba rokliny zostali. Naskytuje sa nam krasny vyhlad na asi 3700m vysoky ladovcovy kopec nad nami. Nadhera! Posuvam sa dalej dopredu a niekedy nechapem, ake kolme steny pred nas postavili. To kde ma clovek na toto teraz brat energiu? Znova sa stveram do nejakych 2450mnm, pozeram hlboko do roklin, jednou rukou sa drzim lan, v druhej mam palicky a striedavo myslim na to, ake je to tu krasne a nebezpecne zaroven. Na niektorych velmi exponovanych miestach vsak obcas chybaju lana, najma ked musim bokom zchadzat jeden strmy zraz bez akychkolvek zachytnych kamenov, a vtedy je to len nebezpecne. Vedla stojaci zachranar mi na istote nepridava. Niekolkokrat meriam cez mobil, kolko mi este zostava do posledneho stupania, do zaciatku klesania, k lanovke...proste snazim sa tu trat rozmenit na drobne, lebo uz aj 2km usek mi je vela. Stretavam nejakeho Poliaka, ktory na mna nieco melie po polsky. Nic mu nerozumiem a ignorujem ho. Ale stale ho dobieham a on neunavne hadze nejake poznamky, az ho nakoniec jemne posielam do prdele a az vtedy mu dochadza, ze ja Poliak nie som a ani nanho nemam naladu. 







Konecne prichadza vytuzeny zostup, odtialto uz pojdeme iba dole. Po asi 2km prichadzam do Hannigalpu, davam caj, banan, prehodim zopar slov s obsluhou, spravia mi par fotiek...uz viem, ze je dobre. Posledne 4km prijemnym zbehom do dediny a som v cieli. Nemam uz v plane tento usek bezat, podla Garminu pridem do ciela asi 10 minut pred limitom, to mi uplne staci. Ale obzeram sa a vidim, ze sa ku mne klusom blizi ten iritujuci Poliak a nieco sa vo mne lame. Prilis ma sral na trati, aby som ho teraz nechal dobehnut do ciela skor. Rozbieham sa a na moje vlastne prekvapenie, mi to celkom ide. Telo ani velmi neprotestuje, ved som ho vlastne predoslych 50km setril. Hadzem tempa okolo 7:00min/km a v dialke uz vidim Grächen. Uz vidim aj kostol v centre, z reprakov pocujem vitanie bezcov predo mnou. Posledny lesny usek, prebieham nejakymi ulickami, posledna zakruta a ocitam sa na namesti, odkial sme vcera rano vystartovali. Milujem ten pocit, ked sa prebieha cielovou rovinkou! Vidim uz Katku, Sarah, Maja, s mikrofonom ma vita dobrovolnicka Maria z Francuzska (Veronika prisla do ciela o 3h predo mnou a teraz uz dospavala). Navonok nie som schopny nijakych vyraznejsich emocii, ale vnutorne som velmi nadseny. Ze je uz koniec, ze som to zvladol, ze ma nic nebolelo cely ten cas, ze ma v cieli cakaju kamosi, ze to bolo take narocne, ze to bolo take krasne....

Hodiny vypinam v case 27:24h, ukazuju mi 109km a nastupanych takmer +6000m (oficialne to malo byt 106km/+6800m). Na celkovy limit mam rezervu 36 minut! Po mne uz do ciela v limite nikto neprichadza (Poliak a niektori dalsi isli Ultra 170 trat), takze obsadzujem posledne ale krasne 63. miesto z celkovych 91 bezcov. Takmer 30 bezcov to teda vzdalo.



Uzasny pretek to bol! Nic narocnejsie ale ani krajsie som nikdy predtym nesiel. Myslim, ze som bol nan dobre pripraveny, za posledny rok som nabehal 3500km, od aprila som daval kazdy mesiac 10-15000 vyskovych metrov v treningu. Ale aj tak mi to stacilo len na tesne podstrelenie limitu. A to mi vsetko na 100% fungovalo, nic ma ani raz nezabolelo, jediny otlak som nemal, zaludok fungoval, aj hlava v podstate. Clovek tu fakt nachadza vlastne limity.

A nikdy by som tu nebol, nebyt Katky. A to myslim v dobrom :) Jej drsne zazitky z tohto behu z predoslych rokov ma sem zlakali. Asi nejaka zvlastna forma masochizmu. Od aprila so mnou trpezlivo konzultovala vsetky aspekty tohto behu. A nebyt jej a toho, ako ma dala dokopy 3 dni pred behom, asi by som sa ani na start nepostavil. A neviem, ci by som to dokoncil bez jej virtualnej podpory cely beh. Kazdu obcerstvovacku, ked som zapol data, ci bol den alebo noc a ci prave dospavala svoju vlastnu prebehanu noc, bola na druhej strane linky, vzdy pripravena ma povzbudit a zaroven akceptovat vsetky obvinenia, ktore som jej posielal, ze tu trpim len kvoli nej! 💖

* s Tommym z Britanie som sa naozaj niekolkokrat este stretol, zopar usekov sme spolu presli, spolu si zanadavali, chvilu som mal pocit, ze to zabali, ked mu bolo na vracanie, ale nakoniec to dokopal do ciela asi o 30 min skorej nez ja.

** Brazilcanka stihla vybehnut zo Saas Fee v casovom limite, ale pri naslednom vystupe do posledneho useku zle odbocila a dalsie vyse 4h bludila v lesoch nad Saas Fee. Raz sa dokonca aj vratila do dediny, aby sa nasledne znova pobrala uplne zlym smerom. Do ciela uz nedorazila. Ale je to sila, cim si presla! (tolko som vycital z jej GPS zaznamu) A tiez som tam zistil, ze v stupani na Gibidum zle odbocila, cim si skratila trat asi o 5km a dostala sa predo mna, preto som ju predbiehal dvakrat.




Wednesday, December 19, 2018

Prazska stovka (61km)



Po niekolkych neuspesnych pokusoch sa konecne tento rok hviezdy spravne zoradili a s Petou sa nam podarilo zladit nase kalendare navzajom; a tiez aj s Olafovym kalendarom (Olaf Cihak je organizator Prazskej stovky). Navyse sme obaja zdravi, mame aj nieco natrenovane a tak vybavujem doma priepustku a v piatok sadam do auta smer Luxembourg -> Praha. Predpoved pocasia hlasi mrazive teploty (-6) a obcasne snezenie, tak pre istotu balim vsetko zimne, co doma mam, ze ved vecer spravime brainstorming a nieco z toho si obleciem. Ziadne dropbagy tam nebudu, takze musim mat so sebou vsetko, co potrebujem. Ale zase idealne nic navyse. Na studovanie trate neni cas (zverejnena bola len par dni vopred) a tak to vobec neriesim, ved nejak bude. Okolo Prahy necakam ziadne zaludnosti. Akurat ju loadujem do garminov, ze to musi stacit.

Peta si na piatok zobrala volno, aby kvoli mne upratala, navarila....este sa ma aj vopred pytala, ze co budem chciet na veceru. Zlate dievca, taky servis :) Vecer teda dostavam gulas s knedlikom (dvojita porcia, 8 knedli), k tomu dve Plzne...proste energia musi byt, zajtra nas caka narocny den. Nasledne riesime oblecenie, predpoved pocasia, vybavu so sebou...trat takticky vynechavame, lebo sa nam ju nechce studovat. Peta mala tendenciu si ju prichystat do Excelu, kazdu odbocku, vzdialenosti, ale nastastie to vzdava, lebo presne taky vypis z Excelu dostaneme aj na starte (ale to este teraz netusime) a tak by ju tam asi drblo, keby s tym doma zabila 2h :)


V sobotu rano davame budicek o 4:20. Peta rychlo chysta lahke ranajky (po vecernom gulasi aj tak nie som velmi hladny) a o 5:00 uz cupitame v mrazivom rane na metro. Moja predstava, ze o tomto nekrestanskom case budu hore iba ultraci, sa ukazuje ako hodne naivna. V Prahe to zije celu noc. Aj metro je slusne obsadene. Pohladom skenujem osadenstvo nasho vozna, ze ci su tu s nami aj nejaki ini bezci a vsimam si znamu tvar...Leona Pulec (!), clenka IThinkBeer bezeckej skupiny. Ale videli sme sa iba raz, aj to pred 5 rokmi, tak vaham...zoznam registrovanych na P100 som kontroloval, specialne na ITB clenov a ona tam urcite nebola. Tak nic, to asi nebude ona. Ked ju vsak stretavam znova v motoraciku do Kamenneho Privozu, uz niet pochyb. Moje ITB tricko a jej ITB ciapka rychlo rozplyva akekolvek vzajomne pochybnosti. Ja som vedel, preco si to tricko obliekam :) Peta spala, tak som stravil zvysok cesty s Leonou, velmi prijemne stretnutie. Skoda, ze isla len tu turisticku 40km trasu, mohli sme spolu chvilu pobehnut.





Registracia v Kamennom Privoze mi hned na uvod velmi jasne ukazuje charakter dnesneho zavodu. Vlakova zastavka "in the middle of nowhere", na perone rozlozeny kempovaci stolik, 200+ bezcov zoradenych do dlheho hada, v tme vyplnam registracny formular na chrbte bezca stojaceho predo mnou...darmo sme my s Petou vcera riesili, ze o kolkej vlastne startujeme. Startuje sa predsa vtedy, ked sa vsetci zaregistruju. Hodku cakania v minus neviemkolko si vyplname konzumaciou chleba so sunkou, ved po ceste si niekde dame polievku a aspon budeme mat viac miesta v batohu. Peta sa totiz na poslednu chvilu rozhodla, ze si do vaku vezme aj moju paperku (keby jej bola zima). Ale inac s vynimkou povinneho fotenia sa snazim vacsinu casu tvarit, ze toho bezdomovca v manzelovej o 5 cisel vacsej vetrovke, co popri mne postava, vobec nepoznam :)))


A ako tak riesime, ze ako natlacit moju XL paperku do asi 0.5 litroveho objemu Petinho batoha, si vsimneme, ze na stanici sme uz takmer sami...bolo odstartovane a my sme zaspali. Teda, odstartovane...sice som ten moment nezachytil, ale predpokladam, ze po poslednom zaregistrovanom bezcovi Olaf iba zahlasil, ze no tak bezte a bolo :) Tak sme sa teda aj my rozbehli. Taktika je ist od zaciatku pomaly s tym, ze casom sa rozhodneme, ci este viacej nespomalime. Bezime krasnym udolim Sazavy a som rad, ze pri nasom tempe mam more casu sa kochat okolim. Akoze ale az tak uplne sa neflakame, lebo okrem kopcov bezime vsetko. Prvy taky vaznejsi kopec (Mednik) dobiehame na 8.km a vytahujem aj palicky, ale skor len tak z povinnosti, ked ich uz nesiem so sebou. Petu som vcera presviedcal, ze okolo Prahy ziadne kopce nie su a ze slapat 200m prevysenie je vzdy otazka max par minut. A tak aj bolo, ono by sa tieto kopce asi dali rovno aj bezat pri tejto vzdialenosti. Ale nestresujeme a ideme na pohodu. Pri naslednom zbehu narazame na prvy problem - vsetko je zladovatele a musime ist velmi opatrne. Prakticky ideme dole pomalsie nez hore, pricom to neni nijak vyrazne klesanie a v lete by sa to tam dalo krasne rozbehnut. Ale zatial sa nam dari nepadat.



Stretavame aj prvu tajnu kontrolu, kde za odmenu dostavame napit a nieco male aj najest. Kusok dalej prebiehame "minovym polom" - vsade rozostavani polovnici, a ja rozmyslam, ze ktora varianta  je lepsia. Ci stretnut nasrateho diviaka alebo sa dostat do krizovej palby. Obcas nam niekto bezi naproti a hovorim si, ze kto nema v hlave (ociach), ma v nohach. Ale bol by som frustrovany na ich mieste. Kazdy km navyse, ked sa musia vracat na zabudnutu kontrolu, musi velmi boliet (najprv v mysli, casom aj v nohach). Dobiehaju nas aj prvi stovkari (okrem nasej sa bezi aj 125km varianta so startom uz o polnoci) a s Petou sa vsimame zaujimavy pattern. Stovkari neodkladaju celovku ani cez den a bezia zasadne bez ciapky, aj ti bez vlasov. Brrrrr, je mi z nich zima.



Vo vybornej nalade dobiehame na prvu velku obcerstvovacku do Davle - dedinka leziaca na sutoku Vltavy a Sazavy. Caka nas luxusne menu v miestnej hasicarni - mastny chlieb, syr, salam, kolace, ovocie, oriesky, pivko. Vyborne tam je, hoci Peta neskor prizna, ze tam bol smrad jak v Carihrade (ale ja som to nebol!), ale za danych okolnosti som ja nic take nevnimal. Zdrziavame sa tam vsak asi dlhsie, nez by sa patrilo, co sa neskor ukazuje ako takmer fatalna chyba. Vonku nam je zima a nasleduje dlhe stupanie, ktore iba kracame. Peta dostava zajacie umysly a vobec sa tym netaji. Riesenim by asi bolo ten kopec vybehnut, pri tom by sme sa urcite zohriali, ale radsej jej to ani nenavrhujem (slubil som jej, ze kopce bezat nemusi), lebo sa realne obavam, ze sa otoci rovno na vlak. Ale ako chapem ju, zacina byt fakt zima, fuka vietor, do toho jemne snezi, do ciela 40+ km. Nevyzera to dobre a tak som rad, ze stupanie nas zaviedlo do lesa a tam sa to ukoncit neda. Ci vsak ale zvladneme prejst popri dalsej vlakovej stanici bez straty kyticky, to zacinam vazne pochybovat. Akonahle nam to profil dovoluje, prechadzam hned do behu, aby nebol cas nasu situaciu prediskutovavat a tiez aj preto, aby sme sa zohriali. S potesenim zistujem, ze to zlyhavala iba moralka, lebo inak Peta vladze a poslusne za mnou cupita. Len nech nejdeme okolo stanice...


Ten beh na nu zjavne funguje, lebo postupne sa jej vracia dobra nalada. Z rovnovahy ju nevyvedie ani strata rukavice, ktoru chvilu hlada, kym zisti, ze na nej cely cas stoji :) Spolocne sa zabavame na tom, ake domy si niektori ludia dokazu postavit. Cesky vidiek, pri vsetkej laske, ktoru k nemu prechovavam, je v tomto naozaj vdacny objekt :) Chvilu bezime s jednym stovkarom, ktoremu sa prekvapivo rychlo vybili jeho Fenixy - v ramci 60h ultratrac modu mu dochadza baterka po necelych 12h. Bohuzial nemam so sebou nabijaci kabel, takze sa po par minutach kecania lucime. Nasleduje najvyssi bod dnesneho dna, stupanie az na Cernolicke skaly. Ide nam to vsak prekvapujuco dobre, comu zrejme napomohla aj obcerstvovacka tesne pod vrcholom, kde sa podaval teply caj. Hore mame pocit, ze uz je vlastne hotovo. Taka klasika, ked clovek zdola najvacsie stupanie. Nasleduje dlhy zbeh do Dobrichovic a odtial uz len zopar mensich stupani do Prahy. Nic tazke. Preco ja vlastne so sebou vlacim tie palicky? Dole v udoli nas caka dlhsia rovinka cez spominane Dobrichovice smerom na Cernosice. Peta znova znova straca rukavicu, aby jej ju po chvilke doniesol bezec za nami. Cely ten usek bezime, ale po 30km sa uz do toho musim silit. Psychike nepomaha, ze to cele ideme po asfalte.




Nastastie po par km zase vchadzame do lesa a prichadza stupanie na Karasovu vyhlidku, v ktorom si mozme oddychnut. Vzdy si pri tomto spomeniem na Honzu, ako vravel dcere pri jednom ultra zavode, ze "rovinky bezime, ale o chvilu pride kopec, tam si oddychnes", ze to je take na "pres hubu" :) Ale je to proste tak, pri ultra su kopce spasa. Peta je uz znova plna energie a sniva o tom, ako sa na lazoch nauci zbiehat kopce, aby mohla davat bomby. Je jasne, ze by do toho isla uz aj teraz, ale nastastie je vsade lad a dievca ma rozum (napriek pokrocilej vzdialenosti). Takze opatrne kracame aj nasledny zbeh.


Uz sme blizko Cernosic, tam nas caka hospoda, polievka a tiez aj kamos Michal na povzbudenie. Ja zase podla profilu trate na hodinkach uz cakam len rovinku, ked nas to zrazu stoci do nejakeho prudkeho nekonecneho stupania, vyslapat asi 5000 nepravidelnych schodov. Pocas stupania Peta znova straca rukavicu, nastastie sa vcas zbada. Len pred chvilou sme sa spolu bavili, ze podla hodin nam zostava do ciela este 1000 vyskovych metrov, ale ze to bude nejaka chyba, lebo ved profil trate uz nic narocne neukazuje a sme uz len kusok od Prahy. No, ked sa mi podarilo toto pidi stupanie lokalizovat na mojej profilovej mapke a porovnat ho este s tymi, co nas cakaju, tak mi dochadza, ze to chyba asi nebude...Snazime si to ale velmi nepripustat, sil este mame dost a tesime sa na polievku. Peta sa velmi chysta, ze si ju da len na stojaka vonku, lebo po skusenosti z hasicarny sa uz nechce znova zohriat a potom vybehnut do zimy. Ta predstava dialogu s casnikom pri teplote -3: "Dobry den, obsluhujete aj na zahradke?" nas naplna dobrou naladou :)




Neviem, kde sa to v nej berie, ale nastastie pred restikou znova dostava rozum a suhlasi, ze na chvilu si sadneme dovnutra. Teply vyvar, chlebik so sunkou, horalka, pivo, kofolka...z kratkej planovanej zastavky bolo 20 minut, ale nelutujeme, lebo do ciela zostava este vyse 20km, pomaly sada tma a do ciela uz ziadnu dalsiu obcerstvovacku necakame. Pre istotu si vo vaku nesieme rozne pohotovostne zasoby jedla, ale okrem obcasneho cucnutia si z camelbagu a toho chlebika nic ine netreba, lebo krmia nas vyborne a obcas sa zjavi aj nejaka tajna kontrola, ktora vzdy ma nieco pod zub. Znova teda vybiehame do zimy a obliekam si aj sustacku, lebo nejak sa tam ochladilo. Uz s nami ide aj Michal (ako cyklo doprovod), co je velmi prijemne spestrenie. Mame to ako stretavku z 3.ZS Levice, lebo vsetci traja sme tam spolu chodili. Teda, ani ja ani Michal si stade Petu nepamatame, ale verime jej, ze tam s nami chodila, ked to vravi.


Cernosice nam znova ponukaju moznost obdivovat ceske podnikatelske baroko, fakt zazrak niekedy, co sa tam da vidiet :) Radsej som to ani nefotil...cas vyplname tym, ze sa snazime Michalovi vysvetlit, ze ultra bezec sa pozna uz z dialky a podla kroku sa da krasne vidiet, ze kto ide aku dlhu trat. Pred nami ma jeden borec velmi nepravidelny krok a s istotou prehlasujeme, ze hento je napr typicky priklad stovkara na prave prebiehajucom 100.km. S uctou a respektom ho predbiehame, ukazujeme palec, pridame teple slovo, ale chlapik zahlasi, ze on ide iba 60km trat. No, este sa mame co ucit a bude treba viac tych stoviek odbehat. Je pravda, ze nemal na hlave celovku a aj ciapku mal, takze ano, asi to stovkar naozaj nebol. My bad :)



Michal sa tvari trocha nespokojne nad nasim tempom, ze celo pretekov je daleko vpredu a nas cakaju drsne stupania, ale nerobime si z toho tazku hlavu. Ja pocuvam volanie prirody (zabudol som si odskocit v hospode) a posielam Petu dopredu. Ze ved v tom stupani mi daleko neujde. No, asi 10 minut som ju potom nevidel, ona fakt bezi vsetko, co sa da. Dobre som ju naucil :) Medzitym prichadzam na luxusnu vyhliadku (Cernosice ako na dlani), nachadzame aj dalsi kontrolny bod s chybajucou fixkou (takze len fotim - ako sa toto riesilo v casoch, ked este neboli bezne fotaky v mobiloch?) a ponahlam sa hladat Petu. Dobieham ju az v tiahlom klesani do Radotina. 



Stale cakam, kedy zacne protestovat, ze az prilis vela usekov bezime, ale nic take neprichadza. Co je fajn, lebo nam zostava este necelych 20km a cele to kracat je predsa len dlho. Nasledne stupanie do Chuchle sa vsak bezat neda, ba dokonca som rad, ze mam aj tie palicky. Neviem, ci to je tou vzdialenostou uz, ale mame pocit, ze tie stupania su coraz prudsie a coraz frekventovanejsie. Doteraz to bola taka prijemne behatelna trat, ale zaciname mat podozrenie, ze Olaf sa pri planovani trate v zavere naozaj vyblaznil. A to este netusime, co nas caka...

...Peta ZNOVA straca rukavicu (dnes uz asi 10. raz), ZNOVA na nej stoji a uz sa jej vyhrazam, ze jej ich prisijem k bunde, ako zvyknu nosit male deti :)...

Nasledne pribiehame k poslednej zivej kontrole, na ktoru som uplne zabudol. Clovek si len tak bezi nejakou zastavbou v Chuchli, ked ho to zrazu posle do nejakej garaze. OK, nechce sa im mrznut vonku, mozme ist na chvilku dnu. Peta hned, ze nestojime, iba sa odchipovat a hned bezime dalej. Ale ked vidime, co nam tam za jedlo pripravili (karlovarsky knedlik, divinovy gulas, bocik, pecene kare, utopence, skvarky...pivko capuju...v bednicke kosti s masom pripravene na dalsie varenie...), tak hadzem na nu psie oci, ze aspon 1 knedlik mozem? Davam dva, k tomu gulas, troska kare...rychlo mi vsak dochadza, ze to bude asi chytak na bezcov, posledna skuska mentalnej sily. Verim, ze slabsi jedinci to tu mozu zabalit, proste sa na poslednych 8km vybodnut a zostat tu hodovat. Nic, ideme dalej. Chudak Michal stale caka vonku, ani caj sme mu nedoniesli, jak sme osprosteni z behu a tiez aj tej hostiny. Ale teda ako palec hore Cahojovcom za tuto obcerstvovacku. Uz som zazil rozne, ale toto je uplne iny level, ina liga :)




(tieto 4 fotky su pozicane z Facebooku)

Michal zjavne premrzol, navyse doma slubil, ze za hodku bude naspat, takze sa luci a berie sa domov.  Trochu vyzera sklamane, ze sme nedosli az do Modran, ale neviem, kde nabral tu predstavu, ze my dame tych 20km z Cernosic do ciela za hodku? A k tomu aj 1000m+. Ani vsak netusi, ako dobre robi, ze sa oddeluje, lebo co nasleduje teraz, by nedal ani jeho suprovy horsky bicykel. Stupanie na namrznutu Homolku, kde ma clovek pocit, ze robi 1 krok hore a nasledne sa suchne 2 dole. Zlate palicky. Toto nie ze sa neda bezat, to sa da ledva kracat. Nasledne bezime chvilku dole, aby nas to znova poslalo odbockou do niecoho, co podla mna ani nikdy chodnik nebol. Olaf len asi videl kolmu stenu a napadlo ho, ze nas tade posle. Chytame sa cohokolvek, konarov, stromov, korenov, kamenov, lebo to sa neda ani stvornozky ist. Keby toto spravil na uvod, tak mu polovica ludi rovno zahlasi DNF a sadne na vlak do Prahy. Ale mudry chlapec je to. Najprv nas 40km vodi po prijemnych lesnych cestickach a na zaver nam supne lezecke vlozky, ked uz vie, ze je do ciela len kusok a nikto to uz nebude chciet zabalit.


Aj napriek tymto mimozam vsak stale mame nejaku energiu a rovinky/klesania bezime. Ja by som obcas aj rad presiel do chodze, ale pri Peti sa neda. Zahlasi, ze "sorry Duri, ale ja musim bezat" a ja nemam na vyber, ak ju nechcem stratit. Pri kostole sv. Jana Nepomuckeho nas trat posle ten kostol takmer cely obehnut, miesto toho, ze by sme ho len tak jemne "suchli". Je nam jasne, ze tuto sa nam Olaf doslova vysmieva. Toto normalny clovek nevymysli. Ale pride nam to vtipne a drzime si vybornu naladu. Aj nasledny prudky zbeh...ok, to nie je zbeh, asi ani zlez, to je nieco nedefinovatelne. Zase nas posiela niekadial, kade nikto nikdy nesiel. Peta to ide po zadku, ja sa chytam, coho mozem. Si pripadame ako male deti na ihrisku s preliezkami.  Je to narocne, stoji to vela casu, vela energie, ale paci sa nam to. A koho stretneme, ten sa na tom len rehoce. To jak nejake masove pomatenie zmysle alebo co...fakt divna komunita, tito ultra bezci :))))) S jednym bezcom chvilu riesim, ci je Olaf sadista alebo by sa mal dat vysetrit, ale vo vysledku prichadzame k tomu, ze na to vysetrenie by sme asi mali ist aj my s nim :)))))


Do ciela nam zostava uz len kusok, mozno 4km a Peti konecne dochadza gumy dzus. Aj na rovinkach uz davame skor indiansky beh, co vsak vobec nevadi. Dava nam to cas a priestor pomaly rekapitulovat dnesny beh. Pocity su zvlastne. Od rana sme na trati, vonku je fakt kosa, trat najma v zavere bola narocna, ale tie typicke pocity, ze "uz nikdy nechcem bezat, uz nikdy nie tuto trat a podobne", sa vobec nedostavuju. Miesto toho nadsene spominame na rozne useky z dneska a velmi sa tesime, ze o rok sme tu znova. Mozno dokonca aj na nejakej dlhsej variante. OK, Peta vyslovene nevravi, ze by chcela ist 125km, ale keby nebola tma a nemala reflektor na cele, urcite by tu myslienku v ociach mala. Ja ju troska brzdim, ze v tejto zime aj tych 60km staci, mozno 80 by bolo idealne, ale ze teda urcite musime buduci rok znova dat. Idealne aj v nejakej vacsej zostave, ze by sa k nam pridal niekto dalsi z Family, to by sme kludne aj tych 60km znova takto pohodovo dali. Dobre sa najest, pokecat si, pokochat sa prirodou...

Prebiehame vlakovy most "inteligentov" (neviem, preco sa tak vola) a uz sme v Modranoch, kde ma byt ciel. Drzim si teraz od Peti radsej par metrov odstup, aby mala motivaciu utekat a nezacala drankat o chodzu. Cely den cakam, kedy sa popri nas prezenie kamos Honza (co bezi 125km trat), ale stale nic. Viem, ze nie je pred nami, lebo som sa nanho pytal na kontrole, takze musi byt za nami, ale snad uz iba kusok. Bolo by fajn si s nim kusok pobehnut a teraz na zaver jeho dlhsej trate by som mu mozno aj stacil. 

Nasleduje este posledne vyraznejsie stupanie, posledne nezmyselne prudke klesanie (klasika, nic ine sme ani necakali) a uz sa iba suchtame mestom do ciela. Peta este v sebe nachadza posledne kvapky energie a nechava sa prehovorit na beh, ale uz to nema zmysel hrotit. Este sa suchneme nejakym briezkom, preskocime potok (na 60.km idealne zabavky) a zostava nam uz len asi 1km do ciela. Na beh uz nemyslime, ani indiansky, uz iba kracame. Hoci velmi sa premaham, aby som sa nerozbehol, lebo cas neuprosne bezi a bolo by pekne to dokoncit pod 12h....nakoniec dobiehame (dokracame) do ciela v case 11:59h, no krasa!!! (63.8km/+1834m) Zo 160 bezcov koncime v prvej stovke, takze absolutna spokojnost! V cieli nas caka ako obcerstvenie suche musli, takze zvazujeme, ze sa tam ani nezdrzime a vratime sa do Chuchle k Cahojovcom, ti tam urcite budu celu noc :) Nastastie Peta nasla rohliky a tak sa na nich pasieme.

PS: v utorok rano mi Peta pise, ze ake garminy to mam, ze si chce kupit nieco s dlhsou vydrzou baterky a ze teda by buduci rok isla aj tu stovku. Totalne sa namotala :)