Wednesday, December 19, 2018

Prazska stovka (61km)



Po niekolkych neuspesnych pokusoch sa konecne tento rok hviezdy spravne zoradili a s Petou sa nam podarilo zladit nase kalendare navzajom; a tiez aj s Olafovym kalendarom (Olaf Cihak je organizator Prazskej stovky). Navyse sme obaja zdravi, mame aj nieco natrenovane a tak vybavujem doma priepustku a v piatok sadam do auta smer Luxembourg -> Praha. Predpoved pocasia hlasi mrazive teploty (-6) a obcasne snezenie, tak pre istotu balim vsetko zimne, co doma mam, ze ved vecer spravime brainstorming a nieco z toho si obleciem. Ziadne dropbagy tam nebudu, takze musim mat so sebou vsetko, co potrebujem. Ale zase idealne nic navyse. Na studovanie trate neni cas (zverejnena bola len par dni vopred) a tak to vobec neriesim, ved nejak bude. Okolo Prahy necakam ziadne zaludnosti. Akurat ju loadujem do garminov, ze to musi stacit.

Peta si na piatok zobrala volno, aby kvoli mne upratala, navarila....este sa ma aj vopred pytala, ze co budem chciet na veceru. Zlate dievca, taky servis :) Vecer teda dostavam gulas s knedlikom (dvojita porcia, 8 knedli), k tomu dve Plzne...proste energia musi byt, zajtra nas caka narocny den. Nasledne riesime oblecenie, predpoved pocasia, vybavu so sebou...trat takticky vynechavame, lebo sa nam ju nechce studovat. Peta mala tendenciu si ju prichystat do Excelu, kazdu odbocku, vzdialenosti, ale nastastie to vzdava, lebo presne taky vypis z Excelu dostaneme aj na starte (ale to este teraz netusime) a tak by ju tam asi drblo, keby s tym doma zabila 2h :)


V sobotu rano davame budicek o 4:20. Peta rychlo chysta lahke ranajky (po vecernom gulasi aj tak nie som velmi hladny) a o 5:00 uz cupitame v mrazivom rane na metro. Moja predstava, ze o tomto nekrestanskom case budu hore iba ultraci, sa ukazuje ako hodne naivna. V Prahe to zije celu noc. Aj metro je slusne obsadene. Pohladom skenujem osadenstvo nasho vozna, ze ci su tu s nami aj nejaki ini bezci a vsimam si znamu tvar...Leona Pulec (!), clenka IThinkBeer bezeckej skupiny. Ale videli sme sa iba raz, aj to pred 5 rokmi, tak vaham...zoznam registrovanych na P100 som kontroloval, specialne na ITB clenov a ona tam urcite nebola. Tak nic, to asi nebude ona. Ked ju vsak stretavam znova v motoraciku do Kamenneho Privozu, uz niet pochyb. Moje ITB tricko a jej ITB ciapka rychlo rozplyva akekolvek vzajomne pochybnosti. Ja som vedel, preco si to tricko obliekam :) Peta spala, tak som stravil zvysok cesty s Leonou, velmi prijemne stretnutie. Skoda, ze isla len tu turisticku 40km trasu, mohli sme spolu chvilu pobehnut.





Registracia v Kamennom Privoze mi hned na uvod velmi jasne ukazuje charakter dnesneho zavodu. Vlakova zastavka "in the middle of nowhere", na perone rozlozeny kempovaci stolik, 200+ bezcov zoradenych do dlheho hada, v tme vyplnam registracny formular na chrbte bezca stojaceho predo mnou...darmo sme my s Petou vcera riesili, ze o kolkej vlastne startujeme. Startuje sa predsa vtedy, ked sa vsetci zaregistruju. Hodku cakania v minus neviemkolko si vyplname konzumaciou chleba so sunkou, ved po ceste si niekde dame polievku a aspon budeme mat viac miesta v batohu. Peta sa totiz na poslednu chvilu rozhodla, ze si do vaku vezme aj moju paperku (keby jej bola zima). Ale inac s vynimkou povinneho fotenia sa snazim vacsinu casu tvarit, ze toho bezdomovca v manzelovej o 5 cisel vacsej vetrovke, co popri mne postava, vobec nepoznam :)))


A ako tak riesime, ze ako natlacit moju XL paperku do asi 0.5 litroveho objemu Petinho batoha, si vsimneme, ze na stanici sme uz takmer sami...bolo odstartovane a my sme zaspali. Teda, odstartovane...sice som ten moment nezachytil, ale predpokladam, ze po poslednom zaregistrovanom bezcovi Olaf iba zahlasil, ze no tak bezte a bolo :) Tak sme sa teda aj my rozbehli. Taktika je ist od zaciatku pomaly s tym, ze casom sa rozhodneme, ci este viacej nespomalime. Bezime krasnym udolim Sazavy a som rad, ze pri nasom tempe mam more casu sa kochat okolim. Akoze ale az tak uplne sa neflakame, lebo okrem kopcov bezime vsetko. Prvy taky vaznejsi kopec (Mednik) dobiehame na 8.km a vytahujem aj palicky, ale skor len tak z povinnosti, ked ich uz nesiem so sebou. Petu som vcera presviedcal, ze okolo Prahy ziadne kopce nie su a ze slapat 200m prevysenie je vzdy otazka max par minut. A tak aj bolo, ono by sa tieto kopce asi dali rovno aj bezat pri tejto vzdialenosti. Ale nestresujeme a ideme na pohodu. Pri naslednom zbehu narazame na prvy problem - vsetko je zladovatele a musime ist velmi opatrne. Prakticky ideme dole pomalsie nez hore, pricom to neni nijak vyrazne klesanie a v lete by sa to tam dalo krasne rozbehnut. Ale zatial sa nam dari nepadat.



Stretavame aj prvu tajnu kontrolu, kde za odmenu dostavame napit a nieco male aj najest. Kusok dalej prebiehame "minovym polom" - vsade rozostavani polovnici, a ja rozmyslam, ze ktora varianta  je lepsia. Ci stretnut nasrateho diviaka alebo sa dostat do krizovej palby. Obcas nam niekto bezi naproti a hovorim si, ze kto nema v hlave (ociach), ma v nohach. Ale bol by som frustrovany na ich mieste. Kazdy km navyse, ked sa musia vracat na zabudnutu kontrolu, musi velmi boliet (najprv v mysli, casom aj v nohach). Dobiehaju nas aj prvi stovkari (okrem nasej sa bezi aj 125km varianta so startom uz o polnoci) a s Petou sa vsimame zaujimavy pattern. Stovkari neodkladaju celovku ani cez den a bezia zasadne bez ciapky, aj ti bez vlasov. Brrrrr, je mi z nich zima.



Vo vybornej nalade dobiehame na prvu velku obcerstvovacku do Davle - dedinka leziaca na sutoku Vltavy a Sazavy. Caka nas luxusne menu v miestnej hasicarni - mastny chlieb, syr, salam, kolace, ovocie, oriesky, pivko. Vyborne tam je, hoci Peta neskor prizna, ze tam bol smrad jak v Carihrade (ale ja som to nebol!), ale za danych okolnosti som ja nic take nevnimal. Zdrziavame sa tam vsak asi dlhsie, nez by sa patrilo, co sa neskor ukazuje ako takmer fatalna chyba. Vonku nam je zima a nasleduje dlhe stupanie, ktore iba kracame. Peta dostava zajacie umysly a vobec sa tym netaji. Riesenim by asi bolo ten kopec vybehnut, pri tom by sme sa urcite zohriali, ale radsej jej to ani nenavrhujem (slubil som jej, ze kopce bezat nemusi), lebo sa realne obavam, ze sa otoci rovno na vlak. Ale ako chapem ju, zacina byt fakt zima, fuka vietor, do toho jemne snezi, do ciela 40+ km. Nevyzera to dobre a tak som rad, ze stupanie nas zaviedlo do lesa a tam sa to ukoncit neda. Ci vsak ale zvladneme prejst popri dalsej vlakovej stanici bez straty kyticky, to zacinam vazne pochybovat. Akonahle nam to profil dovoluje, prechadzam hned do behu, aby nebol cas nasu situaciu prediskutovavat a tiez aj preto, aby sme sa zohriali. S potesenim zistujem, ze to zlyhavala iba moralka, lebo inak Peta vladze a poslusne za mnou cupita. Len nech nejdeme okolo stanice...


Ten beh na nu zjavne funguje, lebo postupne sa jej vracia dobra nalada. Z rovnovahy ju nevyvedie ani strata rukavice, ktoru chvilu hlada, kym zisti, ze na nej cely cas stoji :) Spolocne sa zabavame na tom, ake domy si niektori ludia dokazu postavit. Cesky vidiek, pri vsetkej laske, ktoru k nemu prechovavam, je v tomto naozaj vdacny objekt :) Chvilu bezime s jednym stovkarom, ktoremu sa prekvapivo rychlo vybili jeho Fenixy - v ramci 60h ultratrac modu mu dochadza baterka po necelych 12h. Bohuzial nemam so sebou nabijaci kabel, takze sa po par minutach kecania lucime. Nasleduje najvyssi bod dnesneho dna, stupanie az na Cernolicke skaly. Ide nam to vsak prekvapujuco dobre, comu zrejme napomohla aj obcerstvovacka tesne pod vrcholom, kde sa podaval teply caj. Hore mame pocit, ze uz je vlastne hotovo. Taka klasika, ked clovek zdola najvacsie stupanie. Nasleduje dlhy zbeh do Dobrichovic a odtial uz len zopar mensich stupani do Prahy. Nic tazke. Preco ja vlastne so sebou vlacim tie palicky? Dole v udoli nas caka dlhsia rovinka cez spominane Dobrichovice smerom na Cernosice. Peta znova znova straca rukavicu, aby jej ju po chvilke doniesol bezec za nami. Cely ten usek bezime, ale po 30km sa uz do toho musim silit. Psychike nepomaha, ze to cele ideme po asfalte.




Nastastie po par km zase vchadzame do lesa a prichadza stupanie na Karasovu vyhlidku, v ktorom si mozme oddychnut. Vzdy si pri tomto spomeniem na Honzu, ako vravel dcere pri jednom ultra zavode, ze "rovinky bezime, ale o chvilu pride kopec, tam si oddychnes", ze to je take na "pres hubu" :) Ale je to proste tak, pri ultra su kopce spasa. Peta je uz znova plna energie a sniva o tom, ako sa na lazoch nauci zbiehat kopce, aby mohla davat bomby. Je jasne, ze by do toho isla uz aj teraz, ale nastastie je vsade lad a dievca ma rozum (napriek pokrocilej vzdialenosti). Takze opatrne kracame aj nasledny zbeh.


Uz sme blizko Cernosic, tam nas caka hospoda, polievka a tiez aj kamos Michal na povzbudenie. Ja zase podla profilu trate na hodinkach uz cakam len rovinku, ked nas to zrazu stoci do nejakeho prudkeho nekonecneho stupania, vyslapat asi 5000 nepravidelnych schodov. Pocas stupania Peta znova straca rukavicu, nastastie sa vcas zbada. Len pred chvilou sme sa spolu bavili, ze podla hodin nam zostava do ciela este 1000 vyskovych metrov, ale ze to bude nejaka chyba, lebo ved profil trate uz nic narocne neukazuje a sme uz len kusok od Prahy. No, ked sa mi podarilo toto pidi stupanie lokalizovat na mojej profilovej mapke a porovnat ho este s tymi, co nas cakaju, tak mi dochadza, ze to chyba asi nebude...Snazime si to ale velmi nepripustat, sil este mame dost a tesime sa na polievku. Peta sa velmi chysta, ze si ju da len na stojaka vonku, lebo po skusenosti z hasicarny sa uz nechce znova zohriat a potom vybehnut do zimy. Ta predstava dialogu s casnikom pri teplote -3: "Dobry den, obsluhujete aj na zahradke?" nas naplna dobrou naladou :)




Neviem, kde sa to v nej berie, ale nastastie pred restikou znova dostava rozum a suhlasi, ze na chvilu si sadneme dovnutra. Teply vyvar, chlebik so sunkou, horalka, pivo, kofolka...z kratkej planovanej zastavky bolo 20 minut, ale nelutujeme, lebo do ciela zostava este vyse 20km, pomaly sada tma a do ciela uz ziadnu dalsiu obcerstvovacku necakame. Pre istotu si vo vaku nesieme rozne pohotovostne zasoby jedla, ale okrem obcasneho cucnutia si z camelbagu a toho chlebika nic ine netreba, lebo krmia nas vyborne a obcas sa zjavi aj nejaka tajna kontrola, ktora vzdy ma nieco pod zub. Znova teda vybiehame do zimy a obliekam si aj sustacku, lebo nejak sa tam ochladilo. Uz s nami ide aj Michal (ako cyklo doprovod), co je velmi prijemne spestrenie. Mame to ako stretavku z 3.ZS Levice, lebo vsetci traja sme tam spolu chodili. Teda, ani ja ani Michal si stade Petu nepamatame, ale verime jej, ze tam s nami chodila, ked to vravi.


Cernosice nam znova ponukaju moznost obdivovat ceske podnikatelske baroko, fakt zazrak niekedy, co sa tam da vidiet :) Radsej som to ani nefotil...cas vyplname tym, ze sa snazime Michalovi vysvetlit, ze ultra bezec sa pozna uz z dialky a podla kroku sa da krasne vidiet, ze kto ide aku dlhu trat. Pred nami ma jeden borec velmi nepravidelny krok a s istotou prehlasujeme, ze hento je napr typicky priklad stovkara na prave prebiehajucom 100.km. S uctou a respektom ho predbiehame, ukazujeme palec, pridame teple slovo, ale chlapik zahlasi, ze on ide iba 60km trat. No, este sa mame co ucit a bude treba viac tych stoviek odbehat. Je pravda, ze nemal na hlave celovku a aj ciapku mal, takze ano, asi to stovkar naozaj nebol. My bad :)



Michal sa tvari trocha nespokojne nad nasim tempom, ze celo pretekov je daleko vpredu a nas cakaju drsne stupania, ale nerobime si z toho tazku hlavu. Ja pocuvam volanie prirody (zabudol som si odskocit v hospode) a posielam Petu dopredu. Ze ved v tom stupani mi daleko neujde. No, asi 10 minut som ju potom nevidel, ona fakt bezi vsetko, co sa da. Dobre som ju naucil :) Medzitym prichadzam na luxusnu vyhliadku (Cernosice ako na dlani), nachadzame aj dalsi kontrolny bod s chybajucou fixkou (takze len fotim - ako sa toto riesilo v casoch, ked este neboli bezne fotaky v mobiloch?) a ponahlam sa hladat Petu. Dobieham ju az v tiahlom klesani do Radotina. 



Stale cakam, kedy zacne protestovat, ze az prilis vela usekov bezime, ale nic take neprichadza. Co je fajn, lebo nam zostava este necelych 20km a cele to kracat je predsa len dlho. Nasledne stupanie do Chuchle sa vsak bezat neda, ba dokonca som rad, ze mam aj tie palicky. Neviem, ci to je tou vzdialenostou uz, ale mame pocit, ze tie stupania su coraz prudsie a coraz frekventovanejsie. Doteraz to bola taka prijemne behatelna trat, ale zaciname mat podozrenie, ze Olaf sa pri planovani trate v zavere naozaj vyblaznil. A to este netusime, co nas caka...

...Peta ZNOVA straca rukavicu (dnes uz asi 10. raz), ZNOVA na nej stoji a uz sa jej vyhrazam, ze jej ich prisijem k bunde, ako zvyknu nosit male deti :)...

Nasledne pribiehame k poslednej zivej kontrole, na ktoru som uplne zabudol. Clovek si len tak bezi nejakou zastavbou v Chuchli, ked ho to zrazu posle do nejakej garaze. OK, nechce sa im mrznut vonku, mozme ist na chvilku dnu. Peta hned, ze nestojime, iba sa odchipovat a hned bezime dalej. Ale ked vidime, co nam tam za jedlo pripravili (karlovarsky knedlik, divinovy gulas, bocik, pecene kare, utopence, skvarky...pivko capuju...v bednicke kosti s masom pripravene na dalsie varenie...), tak hadzem na nu psie oci, ze aspon 1 knedlik mozem? Davam dva, k tomu gulas, troska kare...rychlo mi vsak dochadza, ze to bude asi chytak na bezcov, posledna skuska mentalnej sily. Verim, ze slabsi jedinci to tu mozu zabalit, proste sa na poslednych 8km vybodnut a zostat tu hodovat. Nic, ideme dalej. Chudak Michal stale caka vonku, ani caj sme mu nedoniesli, jak sme osprosteni z behu a tiez aj tej hostiny. Ale teda ako palec hore Cahojovcom za tuto obcerstvovacku. Uz som zazil rozne, ale toto je uplne iny level, ina liga :)




(tieto 4 fotky su pozicane z Facebooku)

Michal zjavne premrzol, navyse doma slubil, ze za hodku bude naspat, takze sa luci a berie sa domov.  Trochu vyzera sklamane, ze sme nedosli az do Modran, ale neviem, kde nabral tu predstavu, ze my dame tych 20km z Cernosic do ciela za hodku? A k tomu aj 1000m+. Ani vsak netusi, ako dobre robi, ze sa oddeluje, lebo co nasleduje teraz, by nedal ani jeho suprovy horsky bicykel. Stupanie na namrznutu Homolku, kde ma clovek pocit, ze robi 1 krok hore a nasledne sa suchne 2 dole. Zlate palicky. Toto nie ze sa neda bezat, to sa da ledva kracat. Nasledne bezime chvilku dole, aby nas to znova poslalo odbockou do niecoho, co podla mna ani nikdy chodnik nebol. Olaf len asi videl kolmu stenu a napadlo ho, ze nas tade posle. Chytame sa cohokolvek, konarov, stromov, korenov, kamenov, lebo to sa neda ani stvornozky ist. Keby toto spravil na uvod, tak mu polovica ludi rovno zahlasi DNF a sadne na vlak do Prahy. Ale mudry chlapec je to. Najprv nas 40km vodi po prijemnych lesnych cestickach a na zaver nam supne lezecke vlozky, ked uz vie, ze je do ciela len kusok a nikto to uz nebude chciet zabalit.


Aj napriek tymto mimozam vsak stale mame nejaku energiu a rovinky/klesania bezime. Ja by som obcas aj rad presiel do chodze, ale pri Peti sa neda. Zahlasi, ze "sorry Duri, ale ja musim bezat" a ja nemam na vyber, ak ju nechcem stratit. Pri kostole sv. Jana Nepomuckeho nas trat posle ten kostol takmer cely obehnut, miesto toho, ze by sme ho len tak jemne "suchli". Je nam jasne, ze tuto sa nam Olaf doslova vysmieva. Toto normalny clovek nevymysli. Ale pride nam to vtipne a drzime si vybornu naladu. Aj nasledny prudky zbeh...ok, to nie je zbeh, asi ani zlez, to je nieco nedefinovatelne. Zase nas posiela niekadial, kade nikto nikdy nesiel. Peta to ide po zadku, ja sa chytam, coho mozem. Si pripadame ako male deti na ihrisku s preliezkami.  Je to narocne, stoji to vela casu, vela energie, ale paci sa nam to. A koho stretneme, ten sa na tom len rehoce. To jak nejake masove pomatenie zmysle alebo co...fakt divna komunita, tito ultra bezci :))))) S jednym bezcom chvilu riesim, ci je Olaf sadista alebo by sa mal dat vysetrit, ale vo vysledku prichadzame k tomu, ze na to vysetrenie by sme asi mali ist aj my s nim :)))))


Do ciela nam zostava uz len kusok, mozno 4km a Peti konecne dochadza gumy dzus. Aj na rovinkach uz davame skor indiansky beh, co vsak vobec nevadi. Dava nam to cas a priestor pomaly rekapitulovat dnesny beh. Pocity su zvlastne. Od rana sme na trati, vonku je fakt kosa, trat najma v zavere bola narocna, ale tie typicke pocity, ze "uz nikdy nechcem bezat, uz nikdy nie tuto trat a podobne", sa vobec nedostavuju. Miesto toho nadsene spominame na rozne useky z dneska a velmi sa tesime, ze o rok sme tu znova. Mozno dokonca aj na nejakej dlhsej variante. OK, Peta vyslovene nevravi, ze by chcela ist 125km, ale keby nebola tma a nemala reflektor na cele, urcite by tu myslienku v ociach mala. Ja ju troska brzdim, ze v tejto zime aj tych 60km staci, mozno 80 by bolo idealne, ale ze teda urcite musime buduci rok znova dat. Idealne aj v nejakej vacsej zostave, ze by sa k nam pridal niekto dalsi z Family, to by sme kludne aj tych 60km znova takto pohodovo dali. Dobre sa najest, pokecat si, pokochat sa prirodou...

Prebiehame vlakovy most "inteligentov" (neviem, preco sa tak vola) a uz sme v Modranoch, kde ma byt ciel. Drzim si teraz od Peti radsej par metrov odstup, aby mala motivaciu utekat a nezacala drankat o chodzu. Cely den cakam, kedy sa popri nas prezenie kamos Honza (co bezi 125km trat), ale stale nic. Viem, ze nie je pred nami, lebo som sa nanho pytal na kontrole, takze musi byt za nami, ale snad uz iba kusok. Bolo by fajn si s nim kusok pobehnut a teraz na zaver jeho dlhsej trate by som mu mozno aj stacil. 

Nasleduje este posledne vyraznejsie stupanie, posledne nezmyselne prudke klesanie (klasika, nic ine sme ani necakali) a uz sa iba suchtame mestom do ciela. Peta este v sebe nachadza posledne kvapky energie a nechava sa prehovorit na beh, ale uz to nema zmysel hrotit. Este sa suchneme nejakym briezkom, preskocime potok (na 60.km idealne zabavky) a zostava nam uz len asi 1km do ciela. Na beh uz nemyslime, ani indiansky, uz iba kracame. Hoci velmi sa premaham, aby som sa nerozbehol, lebo cas neuprosne bezi a bolo by pekne to dokoncit pod 12h....nakoniec dobiehame (dokracame) do ciela v case 11:59h, no krasa!!! (63.8km/+1834m) Zo 160 bezcov koncime v prvej stovke, takze absolutna spokojnost! V cieli nas caka ako obcerstvenie suche musli, takze zvazujeme, ze sa tam ani nezdrzime a vratime sa do Chuchle k Cahojovcom, ti tam urcite budu celu noc :) Nastastie Peta nasla rohliky a tak sa na nich pasieme.

PS: v utorok rano mi Peta pise, ze ake garminy to mam, ze si chce kupit nieco s dlhsou vydrzou baterky a ze teda by buduci rok isla aj tu stovku. Totalne sa namotala :)




Thursday, September 6, 2018

Velkogrobsky triatlon

Ja a triatlon??? Ved ja vobec neviem plavat...
Toto som si vzdy hovoril, ked nahodou na to prisla rec. Triatlonisti su borci a to bohuzial nie je nic pre mna. Beh sice nie je problem, na bicykli som kedysi tiez hodne jazdil, ale to plavanie...to ja nemam sancu dat, by som sa urcite utopil. No ale ako moje decka zacali minuly skolsky rok chodit na plavanie, nejak som tu hodinu musel vyuzit a ked uz som bol na plavarni, tak som zacal plavat. Dokonca mi Eva nasla aj obcasnu trenerku plavania, ked som zavital do Levic! Nooo, tak asi sa teda naucim konecne plavat, ze? Ono to vsetko aj znie strasne nadejne a optimisticky, ale vysledok po 8 mesiacoch plavania je ten, ze stale plavam nahovno...Ale trenerka ma chlacholi, ze nech sa tym vobec netrapim, ze ved ja nie som sportovec :) Zlata baba :) Ale uz sa aspon nebojim pustit sa aj na vacsie vzdialenosti (akoze nie La Manche, ale napr 1000m). Otazka triatlona sa tym padom prehupla z CI VOBEC na uroven ze KEDY. Long story short, nasa triatlonova nadej Eva ma zlomila s tym, ze najde nejaky dedinsky triatlon, kde si to budeme moct bez stresu vyskusat. Volba padla na sprint triatlon vo Velkom Grobe pri Senci. Parametre idealne - 750m plavanie, 20km bike a este 5km beh. Aj fotky z minulych rocnikov vyzerali tak, ze tam nebudeme uplni exoti. No nedaj to! Vdaka malej lesti sa nam podarilo nablaznit este aj dalsich clenov, ale nakoniec sa z nich na start postavila s nami iba Danika, lebo Peta riesila byvanie, Endzi krcnu chrbticu a Lenka soplik.

*****
Este mala vsuvka k priprave. Zobrali sme to velmi seriozne, dvojfazove treningy boli akoze minimalny standard a nezriedka sa to zvrtlo aj na 3-4 fazove blbnutie (rano bike, hned za tym beh, vecer znova bike a nakoniec este aj plavanie). Ja som sice vnutorne bojoval s tym, ze bicyklujem na ukor behania a ze to su neodbehnute km, ktore uz nikdy nedozeniem, ale zase musim uznat, ze to bolo velmi prijemne spestrenie bezeckeho zivota. V ramci pripravy som si dokonca odskocil aj na cross-quadratlon na Krpacovo (plavanie, bike, kanoe, beh), ale to bola v podstate iba taka sranda akcia s kamosmi. Na vykon sa malo ist az v Grobe. Ale ako uvodna skusenost to bolo super a najma som si uvedomil, ze v mori v Chorvatsku sa plava vyrazne lepsie nez na nejakom jazere a ze v tom Grobe mozem mat vazny problem....v mutnej vode som totiz chytal paniku a moj plavecky vysledok bol katastrofalny.

Sumar dvojmesacnej pripravy:
🏊‍♂️ 16km (19x)
🚴‍♂️ 332km (15x)
🏃‍♂️ 434km (39x)

*****


Posledny augustovy piatok sa teda aj s Danicou stretavame v BA u Jedlickovcov. Za normalnych okolnosti by nasledoval klasicky predpretekovy vecer, ked sa doladuje strategia a ide sa skoro spat. Ale kedze o triatlone toho vela nevieme, tak na strategiu prdime. A venujeme sa iba pocasiu, lebo v sobotu poobede ma prsat, ma fukat, ma byt zima a my netusime, ze ako sa obliect. Cely vecer a potom aj sobotu neriesime prakticky nic ine. No a kedze sa startuje az v sobotu poobede, nemusime ani skoro do postele a tak nervozitu z preteku zapijame pivom a Becherom...uff, rano sa tazko vstavalo :) Ale tak predsalen nieco k tej strategii - po tom plaveckom fiasku na quadratlone mi moja trenerka poradila, aby som sa vykaslal na kraula a plaval cely cas iba prsia. Ze rozdiel v rychlosti nepatrny, ale vyrazne menej sa unavim. A navyse mozem davat hlavu nad vodu podla potreby. Tak fajn :)

V sobotu po rychlom obede (cestoviny, ja inak...dovezene z restiky) nas Marcel presuva na registraciu do Grobu a potom nasledne na start do Senca. Studovali sme si aj itinerar, ale nie velmi mu rozumieme a dufame, ze ved nejak bude a snad nas usmernia, ze kade a kedy mame ist. Pred startom pozorujeme ostatnych ucastnikov a teda neviem, ci sme si vybrali ten spravny dedinsky triatlon :)))) Musime tam posobit jak sedlaci v meste. Ale uz sa neda cuvat a berieme to s humorom...





Je odstartovane. Chrti sa rychlo deru dopredu, kym ja len opatrne vchadzam do vody. Strategia je ist si zozadu svoje tempo a prilis sa nestresovat s tym, kto ako plava. Vdaka nej mam hned od zaciatku dostatok priestoru a mozem si ist svoje prsia. V hlave prazdno a sustredim sa iba na techniku - ci davam spravne nohy, ci ruky, ci nejdem prilis rychlo, ani pomaly. Pri kazdom vynoreni si kontrolujem smer. Vacsina plavcov mi hned uteka, ale podari sa mi jedneho aj predbehnut, co je pre mna velke povzbudenie. Vidim aj Danicu, aj ked sa mi postupne straca. Zrazu ma niekto krizuje a musim spomalit. Magor plava kraula a stratil smer. Netusim, ako mi to ide, lebo pri prsiach nejdem s rukami nad vodu a GPS je tym padom stratene. S potesenim ale zistujem, ze prva bojka sa blizi a ani to nebolelo. Je pri nej pochopitelne trocha husto a prechadzam preto radsej do kraula. Styl najhorsi na svete, hlava nad vodou, nohy ruky totalne nesynchronizovane, ale tak ciel je zaberat co najmensi priestor a prejst okolo bojky bez utrzenych kopancov. Vdaka kraulu sa na chvilku chytia aj hodiny a vidim na nich cas okolo 7:00. Co je asi fajn, lebo som priblizne v tretine a plan bol dat to za 22:00.
Za bojkou znova prechadzam na prsia. Ide sa mi skvele, mam okolo seba dostatok miesta a prvykrat mam v jazere dobry pocit z plavania. Druha bojka sa blizi a ja znova prechadzam na kraul, ale tuto druhu zakrutu som nejako nezvladol a idem ju prilis velkym oblukom. Uz ked som mal pocit, ze dobieham nejakych ludi, tak po zakrute su zase daleko. Nevadi, neriesim, v dialke uz vidim koberec, ktorym pobezime z vody do depa. Hoci sa mi stale ide velmi dobre, zacinam sa tesit, ze o chvilku som z vody von a pridu uz len tie lahsie discipliny. Ak dam plavanie, zvysok bude pohoda. Este posledne metre, vybieham z vody a neveriacky pozeram na hodiny - 18:28!!! Kokos, to ako sa podarilo? V bazene predsa plavam prsia ovela pomalsie.



Bezim rychlo do depa, baby su este tam. Nastava trocha chaos, neviem, co mam skor robit. Dat si helmu alebo vestu alebo sa obuvat. Jak male dieta....skusenosti nulove, stracam cas blbostami. Nakoniec opustam depo po necelych 3 minutach, co je strasne vela, ale tak co uz. Casom sa to vyladi. Na Evu stracam minutu, Danica sa este stale prezlieka.



Letmy pohlad na oblohu nevesti nic dobre a ja len dufam, ze stihnem co najviac odjazdit, kym pride lejak. Sadam na pozicany cestak a zistujem, ze oproti mojmu crossovemu to su nebe a dudy. Ved to ide uplne same! Ak neratam kratku jazdu okolo cinzaku u Evy, ked som si skusal, ako sa naraba s tymto brzdovym prehadzovacom, sedim na "favorite" prvykrat v zivote. Hned od zaciatku na to dupem a GPS na garmine mi vravi, ze idem vyse 40kmh. Fantazia! Ono to fakt ide takmer same a este k tomu aj rychlo! Po necelych 3km prichadzaju prve kvapky, ale zatial mi nevadia a uzivam si jazdu. Po 5km mi pipa garmin, ze zatial idem nieco malo cez 8 minut (36.6kmh priemer). Cista radost toto! Ideme za plnej premavky, ale auta su ohladuplne. Dokonca az tak, ze ma v Grobe kusok brzdia, lebo cakaju, kym budu moct bezpecne predbehnut cyklistu vpredu. Eva je uz vsak na dohlad, co ma motivuje na to znova dupnut. Mam pocit, ze sa nam podarilo predbehnut aj dazd, lebo aktualne neprsi. Cesta je trochu zvlnena, ale jazdu si uzivam. Idem naplno, hoci zacinam citit stehna a trocha sa obavam, ci to neskor pri behu neolutujem. Ale sme na sprint triatlone a tu nie je priestor na oddych. Druhu patku davam za necelych 9 minut (stale krasny priemer 33.7). Ale to odsypa. Konecne predbieham aj Evu a ponukam jej, nech sa za mna zahakne. Zakratko nasleduje obratka a az tam vidim, ze Eva zaostava. Ale nie je cas sa tym zaoberat, lebo hned ma ovali protivietor. To nam museli taky ventilator pustit do ksichtu? Uz chapem, preco sa mi doteraz islo tak dobre. Jak sme isli smerom od burky, vietor sme mali do chrbta. Ale teraz, smerom naspat do Grobu ideme priamo do burky. Moja rychlost vyrazne klesa a len horko tazko dosahujem rychlosti cez 30kmh. Nasledujucich niekolko km sa predbieham s chalanom na crossovom bicykli a tam zistujem, ze to asi nebude o bicykli, ale o nohach. Aj ta vesta mi vo vetre zacina vadit, asi som si ju vobec nemal davat. Treti 5km usek davam za 10:30, co je hned horsi priemer (28.5). Pomaly mi dochadzaju sily, dviha sa vietor, navyse zacina seriozne prsat....nastastie je uz za chvilu koniec. Este jedna obratka a sme naspat v Grobe. Posledny usek za 10 minut, celkovo davam bike za nejakych 38:30 (priemerka 31.8kmh), co je zhruba 90s nad ocakavanie! Parada!



Od samej radosti zabudam prepnut garmin na depo, co zistujem az po chvili a za behu este s bicyklom v rukach sa to snazit napravit. Samozrejme sa potkynam o bicykel a len tak tak, ze nepadnem. Neviem, ci mam vacsi problem drzat bike alebo seba na nohach. Pre tu hrstku divakov to musel byt fakt zabavny pohlad. Odkladam bicykel, zhadzujem helmu, vestu, okuliare, z vacku taham tabletku hroznoveho cukru, trham pripravenu igelitku, kde mam siltovku....ale vsetko mi to trva strasne dlho a v depe, kde som sa mal zdrzat max 20s, travim vyse minutu.

Konecne vybieham na posledny usek a snazim sa presvedcit sam seba, ze voooooobec nemam tazke nohy. Mam pocit, ze pomalsie sa uz snad ani neda bezat, ale pohlad na hodinky mi vravi, ze idem tempo 4:50! OK, tak to su asi fakt len pocity, tie tazke nohy. Tak uz len nepolavit a drzat tempo. Velmi vitam prvu obcerstvovacku a davam v nej pohar vody. Inak to som tiez mal mat na biku radsej flasku a nemusel som sa teraz zdrzovat s pitim. Ale sere pes, ved sa iba zaucam...Pozeram na ostatnych bezcov a vela z nich ma rozopnuty overal, tak si ho rozopinam aj ja. Napriek dazdu je vonku teplo a hned sa mi lepsie dycha. Kusok za obratkou stretavam Evu, je asi 2 minuty za mnou. Ak sa dievca hecne, este ma mozno aj da. Skusam pridat do kroku, ale uz to velmi rychlejsie nejde. Navyse nam uz seriozne leje a v jednej zakrute skoro davam maslo. Aj tak idem lepsie, nez som cakal - prve 4km davam tempa medzi 4:40-4:50. Pocas druheho kola stretavam aj Danicu a nadsene si spolu tapneme, dievca ma dobru ranu! Posledny km uz nie je dovod setrit sily, ideme jemne z kopca a tak to pustam, co to da (v mojom pripade je to "zavratne" tempo 4:24, hehe). Tento 5km usek davam za 24:12.


Do ciela vbieham v case 1:25:08, co je sice o 5 minut lepsie, nez som cakal, ale v prvom momente citim sklamanie, ze som to neskresal este o tych 8s. No co uz, vobec som netusil, ze na aky cas idem. Garmin bol prepnuty do bezeckeho modu a primarne mi ukazoval iba bezecky segment. Je to ale skusenost do buducnosti, ze v zavere je lepsie si sledovat celkovy cas nez iba ciste bezecke statistiky. Ale dlho to neriesim, chvilu za mnou dobieha Eva, o par minut neskor este Danica. Nadsene sa objimame a vsetkym nam je jasne, ze si toto niekedy este urcite zopakujeme. 




Pred odchodom este davame cigansku pecienku, pivko a pri aute nas Lenka s Ronym ponukaju Becherovkou. No nepovieme nie :)))) Vecer vsak este nekonci a presuvame sa k Endzi na after-party, kde nam spolu s manzelom pripravili full-service. No nemozme sa mat lepsie.




Velka VDAKA vsetkym za podporu pred, pocas aj po preteku!!! :***

nth

Friday, April 21, 2017

Ultralanovka 2017 (24h)



Ultralanovka je skvela akcia, ktora popri velkom charitativnom rozmere, a samozrejme aj sportovom, ma pre mna extra caro v tom, ze mozem na jednom mieste a v jeden den stretnut vacsinu bezeckych kamosov, ktorych cez rok "vidim" iba na Facebooku. Prvy rocnik sa vydaril a preto som teraz vobec nevahal a par minut po otvoreni registracie sa na nu zapisal. Nie uplne najlepsi timing som vobec neriesil. Jesen minuleho roka som totiz laboroval so zranenim nejakeho stehenneho uponu a mal som dokonca niekolko tyzdnove obdobie, kedy som vobec nebehal. Naslednu rehabilitaciu a fyzio som koncil az v januari tohto roku a to som si uz knihoval 300+ km mesiac (lekar sa tvaril, ze behat mozem...). Za normalnych okolnosti by som to nehrotil, ale ked uz som prihlaseny na lanovku, tak nieco tam treba mat nabehane, hoci ona sa da cela aj odkracat a v podstate kedykolvek ukoncit. Isiel som do toho s tym, ze ak sa mi to zranenie obnovi, pojdem aspon dobrovolnicit na obcerstvovacku, ked uz mam aj letenku kupenu. V tomto zmysle som na to zacal vo februari dupat (415 km a takmer +10.000m), ale nebolo to ono. Stehenny upon som stale citil, radsej som preto nedaval nic dlhsie. Iba jeden beh nad 30km. Navyse ma zacalo pobolievat v stupaniach lave koleno...no proste idealna priprava. 

Tolko uvod a kratke zhrnutie poslednych mesiacov.

Profil trate

Cesta z LUXu cez Mnichov do Viedne a nasledne BA je strastiplna. V piatok doobeda som este v praci, letim az 13:30. Let do Mnichova je kratky, ani nestiham zaspat. Tam potom cakam 4h na pripoj do Viedne a tiez sa prd vyspim. Let do Viedne rovnako kratky. Do BA prichadzam az vecer 21:30, totalne unaveny a zniceny z cesty. Asi som nemal brat tu najlacnejsiu letenku. V BA na autobuske ma nastastie caka Marcel Jedlicka, lebo ani netusim, kde presne je ten Kamzik a ktorym spojom sa tam mam dopravit. Na hornej stanici lanovky davame kavu, registrujeme sa a uz len cakame na polnoc. Ako prichadzaju ludia, tak sa s niekym vitam, s niekym zoznamujem, taka prijemna atmosfera.

Odbila polnoc a my vybiehame do prveho 3km kola. Oproti minulemu roku je nas vyse dvojnasobok, ale rychlo sa to trha a nikto nikomu nezavadzia. Nakoniec, co to je, 50 ludi v lese? Akurat tie kamery chybaju, telka tento rok neprisla. Asi ani rozhovory nebudu. No co uz...Prve kolo je tradicne zoznamovacie a s Marcelom bezime vsetko, vratane mensich stupani, ktore neskor budeme uz len kracat. Prvykrat zastavujeme az dole pod lanovkou. Tu nebezime ani v prvom kole, nie sme magori, den je predsa dlhy.



Z minuleho roka si pamatam iba zopar orientacnych casovych udajov (10.-20.-30. kolo), ale aj tak mam pocit, ze na uvod ideme nejak rychlo. Vela sa s tym vsak ale robit neda, ved iba tak klusame, kazde stupanie uz kracame, lanovku stupame rozvazne, v podstate pomalsie sa snad uz asi ani neda ist. Piate kolo davame v case pod 2:30h, co je samozrejme samovrazda, nemozme predsa davat kola pod 30 minut. Dlhodobe optimum v nasej vykonnostnej kategorii je tak 35-40 minut na kolo.

Vonku zacina byt hnusne, zima a poprcha. Ten dazd je tak na hrane - na goracovu bundu to asi nie je, ale zaroven postupne premokam a zacina mi byt zima. Do toho sada hmla, co je fantasticka kombinacia. Hmla, dazd, tma - to mozem rovno aj tu celovku vypnut, lebo aj tak budem za chvilu prd vidiet.



Co je vsak horsie, vobec sa mi nejde dobre. Idem este cez nedoliecene zranenie a rychlejsie, nez by sa patrilo. Atakujem hranicu komfort zony, z ktorej prakticky nevyliezam pri ziadnom behu. Zacina ma boliet bedrovy klb. Presne ten, ktory ma bolel minuly rok na Stefanikovi a stazoval mi kazdy krok pri nejakom klesani. A tu na lanovke sa klesa 2/3 casu. Sme na trati iba par hodin, ale ak to neprejde, je mi jasne, ze do rana koncim. 20h cez bolavy klb nema zmysel ist. Skusam menit tempo a styl doslapu a po asi 3 kolach (cize 2h behu) bolest pomaly ustupuje. Vyhoda je, ze nas to donutilo spomalit.



Desiate kolo davame v case 5:47, co je takmer 20 minut strata oproti minulemu roku. Nemam sice nejaky pevny ciel na dnes, ale bol by som rad, keby som dal aspon o kolo viac nez pred rokom, cize 34, co by znamenalo 102km a takmer 7000 vystupanych metrov. Zatial vsak nepanikarim - minuly rok som mal poobede velku krizu a vacsinu casu potom som sa trapil, takze ak sa tomu dnes vyhnem, stale mi zostava velka rezerva. Na trati sa teraz takmer nic nedeje, malokedy niekoho stretneme a mam realne pochybnosti, ze nas tu kruzi naozaj az 50. Kde su vsetci? Niektori asi zalomili v krcme na lavici alebo v aute, ze casom sa vratia. Oproti minulemu roku je tu naozaj teraz vyrazne komornejsie prostredie. Na trati nie su televizni reporteri s kamerami a zatial som nezaregistroval ani ziadneho extra bezca, ktory by si prisiel odkruzit iba par kol (maju povolenych max 5). Minuly rok, kedze sa islo v piatok cez pracovny den, viacero ludi dorazilo este pred pracou. Teraz nikto. Jedine spestrenie je obcerstvovacka, kde to vsak tiez velmi nezije, lebo kazdemu je zima a zufalo sa zhlukuju okolo jedineho ohrievaca, ktory ma dosah asi 20cm. Ale ludi je tam jak hadov, kazdy bezec by mohol mat vlastneho obcerstvovaca (ok, nie kazdy, ale tak dvaja hej). Troska je to s tou obsluhou predimenzovane. Ale zase je fajn, ze netreba ani nic povedat a hned sa trhaju, aby podali bezcovi pohar s jeho cislom, ktory sme tam mali kazdy odlozeny celych 24h (aby sa neplytvalo). Rozmyslame, ze v ramci zahriatia sa by mohli skusit rozlozit ohen, co by ocenili baby neskor cez, lebo sa chystaju s deckami opekat spekacky, ako nas dojdu pozriet. Ak prestane prsat...



S Marcelom dalej kruzime a nudu na trati zabijame kecanim o vsetkom moznom. Co v zasade nie je problem, lebo sa vidime tak 2-3x za rok. V jednom bode dokonca detailne riesime reformu zdravotneho poistenia. Tych zaujimavych napadov este bude...Uz sa nikam nezenieme, lebo jednak mme to velmi nebezi a Marcel sa nechce uplne rozbit, lebo o dva tyzdne ho caka 100 milovka. Co vo vysledku znamena, ze mame vela prestojov, ale zase vo dvojici sa ide lepsie nez samemu a uz ani velmi neriesim, ci tych 34 kol dam alebo nie. Skor si myslim, ze nie. Cez obed (po 12h) mam oproti minulemu roku stratu uz cele kolo (~45 minut). Ak nepride kriza, este to nemusi byt stratene...

No, ale prisla. Zacina ma boliet chrbat. Sice mam palicky, ktore na Stefanikovi skvele fungovali, teraz sa opakuje scenar minuleho roka. Vtedy som sa to snazil par kol rozchodit, cim som stratil dost casu, lebo som musel vyrazne spomalit a aj tak som skoncil s kratkou pauzou, lebo inak to neslo. Teraz si rovno liham na lavicu, na bolavy chrbat sa musim trochu vystriet. Driemem mozno 15 minut, ale velmi mi to nejde, lebo jednak je vsade hluk a navyse som si buchol pred chvilou redbulla. 



Tak to kaslem a vybieham znova na trat. Obcas bezim, obcas kracam, ale vobec mi to nejde. Oficialne uz kruzim sam, ale nastastie sa vycasilo a pocet bezcov na trati vyrazne stupol. Najma ti zopar-kolovi cerstvi bezci su teraz fajn, troska ma potiahnu, chvilu pokecame, spoznavam zase zopar novych ludi. Asi vyzeram znicene, lebo vsetci sa ma pytaju, ze ako sa citim. No nahovno, ale jak mi uz po 15h na trati zacina asi drbat, v zufalstve s Drobcom vymyslame, ze mozno by sa dala niekedy spravit aj 48h lanovka, pripadne 72, keby bol predlzeny vikend. Hm, teraz cez Velku Noc mam z prace dokonca 5 dni volna...to by bolo!




Ale vazne mi to nejde. Prehodnocujem dnesny plan. Bude mi stacit k spokojnosti 80km? Alebo skusim aspon 30 kol? Ved v podstate o nic nejde. Na lanovke sa ziadne DNF neudeluju. Problem vsak je, ze co robit do polnoci? Vyse 8h cakania. Sadnut na pivo a halusky? Sedim chvilu s babami pri ohni a v podstate uz len cakam na posledny impulz, aby som to mohol zabalit. Keby sa nasiel niekto, kto by ma kopol, ze serme na to, tak ma hned zlomi. Nastastie je tam tolko dymu, ze kym sa nasiel nejaky dobrak, radsej sa dviham a idem dalej kruzit.

Na jedno kolo beriem aj Petu, nech trocha pokecame. Prenasam na nu vsetku negativnu energiu a uspesne ju odhovaram od toho, aby si toto cele vyskusala o rok aj ona. Si normalna? Cely den tu kruzit??? Do toho kopca??? Ale predpokladam, ze v decembri na Prazskej 100 ju zase nahovorim, aby sa sem prihlasila. Tuto akciu treba zazit "zvnutra" :)



Vyhoda behu na okruhu je, ze mozem stretnut aj bezcov, ktori vacsinou koncia na bedni a pri normalnych behoch ich mozem vidim iba na starte (ja dobieham casto este az po tej "korunovacii"). Ja sice takmer nikoho z nich nepoznam, lebo na Slovensku prakticky nebeham a nasa bezecka spicka ide mimo mojej pozornosti, ale napriklad z minuleho roka si pamatam prveho vitaza Ultralanovky, Patrika Hroteka. Dnes mu to bezi zase skvele, ale casom mu vypoveda sluzbu zaludok a predcasne to bali. Ale aspon chvilu si to spolu slapeme do kopca - to ked je on na dnes sil, tak spomali na moju normalnu uroven. Parkrat sa stretavam na trati aj s nejakou holkou, ktoru obdivujem, ze bezi iba v tielku (lebo mne je kosa). Ona zase vzdy precita z tricka moje meno, tak sa zoznamujeme a prehodime par slov. Vobec netusim, kto to je a az v cieli zistujem, ze vitazka zenskej kategorie Silvia Petrjanosova (38 kol dala!). Casto sa minam aj s dalsou babou (Zuzka Kmetova), ktora vyzera, ako by bola iba na prechadzke, lebo ide cely cas v kapsacoch. Ale bezi jej to skvele a nakoniec dava 30 kol.



Na chvilku ma znova kopla muza a napadlo ma skvele vylepsenie tej Marcelovej 100 milovky Kroky na hrane. On si totiz ide aj s dalsimi 5 kamosmi prebehnut trasu, ktoru cez vojnu absolvovali dvaja slovenski vezni zidovskeho povodu, ktorym sa podarilo ujst z koncentraku v Osviencime. Pri vsetkej ucte k silnemu pribehu s velmi tragickym pozadim, to vylepsenie spociva v tom, ze par hodin po starte by sa za nimi vybralo akoze nemecke komando a koho by dobehlo, ten by skoncil. Pripadne, keby sa mu uspesne vyhli (schovali), mohli by pokracovat dalej az do ciela. Predpokladam, ze tak nejak to pred tymi vyse 70 rokmi aj realne bolo... No jasne, blbost, sorry - takto by z toho vznikla nocna hra, co asi nie je uplne ciel tej akcie. Drobec to zhodnotil, ze som uz asi prilis dlho na trati...

Ale aj taketo blbosti pomahaju, aby som sa nejak zabavil a nemyslel na beh. Ono to asi nejak pojde, ale bude to porod. Mam za sebou 24 kol a asi 16h behu. Zvysnych 8h si v mysli delim na dve 4h okna, v ramci ktorych musim dat vzdy po 5 kol. Je to sice realny plan, ktory sa da zvladnut aj rychlejsou chodzou, ale byt na trati este 8h je strasne vela. A stat sa moze cokolvek. Vytahujem poslednu barlicku a pustam si hudbu - 15 pesniciek, shuffle & repeat all. 






Pohyb dole uz boli, rovinky sa ako tak daju a jedine stupanie ma zacina bavit, coraz viac. To je divne, minuly rok ma to stupanie ubijalo. Asi tie palicky pomahaju. Cele sa to lame okolo 18:00. Mam chut to zabalit a vybieham do mozno posledneho kola, ale niekde pocas neho si zacinam opakovat Stinovu mantru, ze ultra nie je o vyhravani, ani prehravani, ale o tom, ze sa nevzdavame. Dokola si to v hlave opakujem a zrazu mi je jasne, ze nekoncim. Ak dodrzim plan (co v podstate znamena pokracovat v rychlejsej chodzi), tych 34 dam.

Kriza zazehnana! Znova ma to zacina bavit. Je to zvlastny pocit, ze po takmer 20h na trati mam zrazu pocit, ze tu mozem kruzit vecne. Jasne, v kazdom stupani dufam, ze uz bude koncit, ale zaroven chcem, aby to cele hned len tak neskoncilo. Naramne si uzivam najma stupanie pod lanovkou. Sklonim hlavu, chytim tempo a idem bez zastavenia az do konca. To su tie euforicke stavy, ktore su jeden z hlavnych benefitov ultra behu. Ultra je zvycajne tak dlhe, ze na kazdeho ta kriza pride, ale zaroven ma dostatok casu sa s nou popasovat. A to cele kludne niekolkokrat.



Radsej sa vsak uz nezastavujem pri babach, lebo keby som si sadol, uz mozno nevstanem. Jest mi vobec nechuti, z povinnosti si davam iba oriesky a syr. Uz neviem, co s cim miesat, ani nutela so slaninou a cibulou mi uz nejde. Dodrzujem aspon pitny rezim - 1 redbull na dva okruhy, k tomu caj, tretie kolo iba caj a znova dokola. Skusal som aj pivo, ale neslo mi. Obcas este dam nejaky kolac, tie postupne pribudaju, ako ludia prichadzaju. Zotmelo sa a uz si iba idem svoje. Dokonca ani hudbu nevypinam, co je pre mna uplne nova skusenost - ist tmavym lesom vo svetle celovky a nepocut ziadne okolite zvuky. Moje vnimanie sveta sa zuzilo iba na uzky svetelny kuzel celovky. Veeeeeelmi sa mi to paci! Mam vyse 4h na to, aby som dal 5 kol. To by uz dal kazdy, aj clovek o barlach. Dve kola kruzim s Katkou Markovou a skvele si pokecame. V druhom kole ju vsak stracam, lebo najprv skusam davat kratke pauzy v stupani, cim ju uplne rozhodim z rytmu, ale rychlo zistujem, ze mi to nevyhovuje a vraciam sa ku kontinualnemu pohybu, byt co najskor hore. Katka moj nastup nazachytava a stretavame sa az hore.




Dalsie kolo ma dobieha nejaky borec, co ide iba zopar kol a chvilu bezime (rozumej: suchtame sa) spolu. Ale zakratko sa ospravedlnuje, ze sa nechce so mnou zdrziavat, lebo chce stihnut dalsie kolo a rychlo mizne v tme. Kym dobieham k dolnej stanici lanovky, ma uz aspon dva stlpy naskok. Ale stupania mi momentalne idu, niekde v polke ho dobieham a do hornej stanice ho potom davam asi o 5 minut (stupanie ~ 15 minut). Ze vraj sa ponahla, hehe :) Obdivujem sam seba, ze stupanie pod lanovkou po 20+ hodinach behu davam rovnako rychlo ako na zaciatku.

Kratko po 23:00 koncim 34. kolo a plnim tym dnesny plan na 100%. Ist dalej este jedno kolo? Asi by som ho stihol cele dat, ale nema to zmysel. Motivacia mi dosla, v krcme ma cakaju kamosi a ved sa tu bezi aj o rok. Odovzdavam cip a koncim na 102km/+6842m. Az teraz zistujem, aka mi je vlastne zima. Sadam do krcmy a niekto mi dava paralen, lebo sa cely trasiem zimou. Ale tie endorfiny to cele prebijaju. Citim sa skvele! :) Hadzem oko na online vysledky a vyzera to, ze sa zmestim do Top 10 (z 50 bezcov)!!!! No nadhera!

Fotka tesne pred startom a potom po 24h behu


O rok teda znova a snad zase o kolo lepsie :)

nth


PS - Za fotky velka vdaka Michalovi Kostkovi a Romanovi Minarovicovi!