Stefanik trail (#zaziultra)

Tento rok je pre mna v znameni novych vyziev. V aprili som vyskusal prvu 24h (Ultralanovku) a teraz v juni idem posunut svoje kilometrove maximum na znacku 144. Volba je uplne prirodzena - nasa bezecka skupina zije Stefanikom :) Cely beh sa nesie v znameni M.R.Stefanika. Startuje sa pri Stefanikovej mohyle v Brezovej pod Bradlom. Pokracuje sa Stefanikovou magistralou az do Bratislavy, kde sa konci pri soche M.R.Stefanika. A cele je to motivovane Stefanikovym dialkovym 120km pochodom v prvej svetovej vojne. A aby toho nebolo malo, vytazok z tohto preteku ide zase na detsky hospic Plamienok (treba si precitat blog z Ultralanovky). No nebez to! :) Cele to vymyslel a kazdorocne organizuje kamos z bezeckej skupiny, Martin Urbanik a je to pre mna vynimocna prilezitost zase stretnut bezeckych kamosov zo Slovenska. 

Vyse 140km nie je ziadna prdel a pred tymto cislom mam obrovsky respekt. Moje doterajsie maximum je o 40km a asi 15h menej. V treningu nemam cas na nejake sialenosti a v podstate nikdy nejdem cez 40km. Vsetky moje pochybnosti a obavy sa vsak rozplyvaju po aprilovej Ultralanovke. Ked som schopny na nej 24h kruzik a dat vyse 7000m vyskovych, tak musim byt schopny dat aj Stefanika, ktory by nemal byt viac ako 30h a vyskovo iba nieco malo cez 5300m. Riesim uz preto iba logistiku a strategiu. Pred pretekmi si studujem vysledky z minuleho roku, spolu s priebeznymi casmi na obcerstvovackach a usudzujem, ze 29h by mohla byt zvladnutelna meta. Cize dokoncit beh este v sobotu pred polnocou (startuje sa v piatok o 19:00). Kreslim si v Exceli aj plan na jednotlive stanice:

Vecer pred odletom sa balim a motivacne si pustam DVD Unbreakable: The Western States 100. Volba nie je vobec nahodna. Profil aj dlzka trate tohto slavneho zavodu je velmi podobna prave Stefanikovi. Stefanik je sice o 10mil kratsi a o 190m sa menej vystupa, ale to uz su rozdiely na hrane chyby merania :) Co je vsak podstatne, je pomer vyskovych metrov na dlzku trate, kde vyhrava Stefanik trail (370m/10km). Western States ma "iba" 340m/10km.

Paradoxne, v ramci pripravy mi dava najviac zabrat logistika s presunom na start. Nakoniec odlietam z Luxemburska uz vo stvrtok rano, vo Viedni chytam autobus do Blavy, odtial bus do Nitry a na zaver bus do Levic. Plan je navstivit doma moju mamu, poriadne sa vyspat (10+ hodin) a v piatok rano naspat vlakom do Blavy, kde nas caka o 13:00 hromadny odchod busom na start do Brezovej. Znie to unavnejsie, ako to nakoniec bolo, ale aj tak sa mi v tom poslednom buse uz zatvaraju oci. Aspon na chvilu by som si chcel zdriemnut. Ale neda sa, Martin do nas tlaci pokyny a nedovolim si ich uplne odignorovat, idem pre mna uplne neznamu trat. Na webe nam radil, ze je dobre si ten a ten usek vopred prejst a poriadne nastudovat, ale pre mna a mnoho dalsich cezpolnych je to nemozny ukol. Spolieham sa na Marcela, ze ma povedie. A tiez aj na povestne vyborne znacenie trate.

Do Brezovej prichadzame takmer 4h pred startom, co nam dava dostatok casu si dat pivko, polievku, pirohy, postretat kamosov a pokecat. Totalna pohoda, ziadny stres. Doladujeme este strategiu, oblecenie a zasoby jedla/pitia.

pred startom na mohyle

par sekund pred startom (zlava Ales, Marek, Dano, Duri a Marcel)

Presne o 19:00 vyrazame na trat - 160 bezcov, z ktorych vyse tretina do ciela nedorazi. Po takmer 4h cakania na starte sme nedockavi, nadseni a plni energie. Nevadi nam ani prudke stupanie hned od prvych metrov. Stupame po pas vysokou travou a asi nikto nemysli na to, ze nas caka 144km. Symbolicky prebehneme okolo Stefanikovej mohyli a zatocime do lesa, smer Brezova pod Bradlom. Po uvodnom chaose a stupani sa konecne davam dokopy s Marcelom. Dole v dedine nas zdravia domaci, priroda naokolo malebna - fakt radost bezat. Ale ideme rychlo. To ta euforia. Casy pod 6:00min/km su cista sebevrazda. Snazim sa spomalit, ale velmi to nejde. Dalsi km pod 6:00. Nastastie za dedinou zacina stupanie a to nas bezpecne spomali. Kecame o vsetkom moznom, taka turisticka pohoda. Slnko pomaly zapada a ja mam chut zastat a spravit nejaku fotku, ale nepride mi to ako uplne vhodny napad. Sme tu predsalen kvoli behaniu. Do prvej obcerstvovacky (Dobra voda, 15.2km) pribiehame v case 1:52h, co je v zasade podla planu. 

Zatial som nic nepil. V camelbagu mam sice liter pampelisky, ale vak je tak napchaty vecami, ze sa bojim, ze by som do vyprazdneneho camelbagu nevedel znova nic naliat. Ale na behy do 2h aj tak nenosim pitie, takze mi to nechyba. O chvilu sa zotmie, nahodim celovku, na ruky dam rukavniky a vo vaku sa hned spravi miesto. A budem moct zacat pit aj pocas behu. Ani palicky som zatial nevybral. Teren je jednoduchy, iba by ma brzdili. 

V Dobrej vode nas vita Tina a Peto, ale nechceme sa tu velmi zdrzovat, takze prehodime iba par slov. Snazim sa nieco zjest a aj sa dobre napit, cakaju nas narocne 4h nocnym lesom do Bukovej. Tohto sa bojim najviac. Medzi stanicami stravim vzdy tak 4-5h a musim mat vo vaku dost jedla aj pitia. Camelbag mam iba 1.5 litrovy. V noci to problem nie je, ale cez den v teple mi 1.5 litra stacit nemusi. Beriem preto pre istotu este 0.5 litrovy flask od Salomonu. Zatial je prazdny, ale rano ho planujem naplnit. Na Pezinsku babu som si poslal este dalsie 2 flasky, pre istotu, keby som videl, ze bude fakt hic a ja budem mat potrebu vela pit. Prvu hodku-dve po obcerstvovacke by som mal zvladnut vzdy bez pitia, pripadne iba obcas copnut; potom s postupujucou unavou a bliziacou sa stanicou planujem pit viac a castejsie.

prichod na Dobru vodu

Z Dobrej vody vyrazame zase spolu a po chvilke narazame na prvy problem, ktory nas bude sprevadzat niekolko hodin. Blato. Fakt slusne blato. Na tento teren by boli idealne Roclite od Inov8, v ktorych som isiel v januari Trevire Night Trail v Belgicku, ale v nich by som nebol schopny dat viac nez 50km. Takze si musim vystacit s Hokami, ktore su sice v blate ako na lade, ale zase na sucho su skvele a verim, ze ich dvojite tlmenie este ocenim. Obcas je to fakt o hubu, ale zatial nepadam. Narozdiel od Marcela, ktoremu nepomahaju ani palicky a hadze prve maslo :)))) Ideme uz s celovkami, stupame do rozbahneneho kopca, zufalo sa snazime najst suchu stopu, ale je to marny boj. Marcel hadze druhe maslo, uz je od blata spredu aj zozadu. Vobec mu nezavidim, nahradne oblecenie ma asi az na Pezinskej babe.

Blato vystriedala asfaltka, co je sice vseobecne menej oblubeny usek, ale v tejto chvili ho asi vsetci ocenuju. Bezim stale s Marcelom, ale v stupaniach citit, ze nie sme dnes nastaveni na rovnake tempo. Sam vravi, ze mu to nejak nejde, mna to zase taha dopredu, citim sa v pohode. Pomaly ale isto sa rozdelujeme. Tak nejak neurcito. Nasleduje stupanie na Zaruby, najvyssi vrch na trati a preto ratam s tym, ze sa zrejme coskoro znova stretneme. Vybalujem palicky a sviznym krokom stupam nahor. V nocnom lese sa vyborne orientuje, Pali znackar odviedol skvelu pracu. Na stromoch su nabite reflexky, ktore celovka chyta uz v dialke a ideme od svetla ku svetlu. Stratit sa alebo zabludit je prakticky nemozne. Na vrchole dobieham vlacik bezcov a prisposobujem sa ich tempu. Aspon si trochu oddychnem. Stretavam Dana, ktory uz tiez stihol padnut a zlomil palicku. To naserie...

Vchadzame na extremne nebezpecny usek, asi 800m beh na okraji strmeho zrazu, vraj priepast, ale nastastie v tme nie je nic vidno a radsej sa pozeram po reflexkach a pod nohy. Sme vsak "isteni" - pri vstupe na tento usek nas vitaju zachranari a pisu si nase cisla. Po par minutach nas caka dalsia kontrola cisiel a na konci useku znova. V pripade, ze nejake cislo sa dlhsie neodpise, ze uspesne zvladlo tento narocny usek, vyhlasi sa patracia akcia. Je to o hubu, ideme velmi opatrne, kazdy krok vaham, ako dat nohu. Po dazdi je vsetko mokre - trava, skaly, blato. Jeden zly krok a koncim. Nikto sa nesnazi nikoho predbehnut, kazdy trpezlivo caka. Tych par minut zdrzania nehra v konecnom case ziadnu rolu. To sa hravo dobehne v nasledujucom klesani k Bukovej.

Na Bukovu (38.6km) pribieham v case 5:45h. Je hlboka noc, tesne po polnoci, ale na obcerstvovacke panuje vyborna nalada. Stretavam dalsich Irunistov (Romana a Ronyho), doplnam zasoby a tlacim do seba chlieb s mastou, cibulou a slaninou, ktory zapijam redbullom. Idealny zdroj energie :) Citim sa v pohode, nic ma neboli, nechce sa mi spat, aj energie mam dost. Vyrazam preto bez zbytocneho zdrziavania sa smer Solosnica. Caka nas kratky, ale zato narocny usek - vystup na Vapennu. Nikdy som na nej nebol, ale z briefingu mi utkvela v pamati poznamka, ze Vapenna lame nohy a clenky. Pobezime uzkym chodnikom, v hlbokej trave, kde je vela "neviditelnych" skal a kamenov. Mam pred tymto kopcom fakt respekt.

Na odchode z Bukovej minam bezcov, co este len prichadzaju zo Zarub, stretavam aj Marcela. Je asi tak 20 minut za mnou. Vravi, ze mu to dnes vobec nebezi a obom nam je jasne, ze sa najblizsie uvidime az v cieli. Vyrazam do nocneho lesa, od reflexky k reflexke, od svetielka ku svetielku. Co sa da, to bezim, a kopce sa snazim aspon svizne kracat. Na bezcov uz zjavne dolieha unava a noc, lebo postupne dobieham rozne skupinky a nikto sa mnou nenechava tahat. Ja si idem svoje a psychicky mi pomaha, ze predbieham ja inych, nie oni mna. Zacinaju ma vsak pobolievat stehenne svaly, co je mozno dosledok mojho rychlejsieho tempa. Ale tento usek si naozaj uzivam a svaly zatial neriesim. Obzriem sa dozadu, ziadne svetlo. Predo mnou tiez nikto. Iba ja, tmavy les a reflexky. Presne ako v treningu. Iba ja a les. A to sa mi paci :)

Vapennu davam v pohode, idem na istotu, opatrne. Zbieham do Solosnice (56.2km) a tesim sa na jedlo. Nocna obloha uz nie je taka tmava, hoci nie su ani 4h rano. O chvilu zacne svitat a mne je normalne luto, ze noc je uz za nami. Po tme sa mi dobre beha. Dedina Solosnica mi pride nekonecna, obcerstvovacka je az niekde na jej konci. Pribieham tam v case 8:47h, vo vybornej nalade, nabudeny skvelym usekom z Bukovej. Obsluha sa az cuduje, ze po 9h nocneho behu som nejak velmi vesely a ze kde beriem energiu s nimi este vtipkovat? Prehodim poznamku, ze Martin nam asi chcel ukazat tuto dedinu, preto sme po nej tolko bezali a ze dufam, ze nam nebude chciet ukazat aj Bratislavu, lebo este len to bude nekonecne...obsluha sa rehoce...v tej chvili ani netusim, ze som to mozno privolal.

Vybieham na posledny narocny usek. Od Pezinskej baby to uz bude lahsie, bez vyraznych stupani. Predtym ma vsak este cakaju Taricove skaly a Vysoka. Na uvod bezim po asfaltke do mierneho stupania a prvykrat mam chut prejst do chodze. Stehna bolia a s nimi aj kazdy krok. Su to len svaly a preto to velmi neriesim, nic vazne to nebude. Klby, otlaky alebo chrbat by bolo horsie. Najma toho chrbatu sa obavam. Od ultralanovky ma pobolieva. Cakam, ze to znova pride. Zatial vsak len tie stehna, a tak bezim dalej. Aj ked, ako beh to uz asi ani nevyzera. Nohy dviham co najmenej, krok upravujem aktualnemu stavu mojich stehien. S ulavou vitam stupanie na Taricove skaly, prepinam do turistickeho modu. Dobieha ma prvy stafetar - sakra, ale to tym stafetarom bezi. Vzdy sa zlaknem, ze ako ma nejaky ultrak dava, az kym sa neuistim podla cisla, ze ten bezi iba 20km. Dobieham nejaku holku (Julia sa vola), ale nema velky zaujem konverzovat a tak idem dalej.

Stupanie na Taricove skaly

Takmer na konci stupania zastanem a neveriacky pozeram na skalnaty usek predo mnou. Strmy jak svina a nebyt faboriek, ani by som nevedel, kade nim prejst. To fakt do tohto ideme? Nejak to nakoniec davam a hore sa nadsene zdravim s dobrovolnikom (mrtvou zivou kontrolou). Naslednemu klesaniu by som sa aj potesil, ale bolia ma stehna a najradsej by som iba kracal. To vsak nepripada v uvahu, nie som este ani v polke. Co sa da, to treba bezat. Energie mam dost, hlava funguje, len tie stehna. Bezim, ale nie je to ono. V hlave zacinam prvykrat kalkulovat, ze na co dnes mam a vyzera to celkom pozitivne, najhorsie useky uz mam za sebou a o chvilu dorazim na Pezinsku babu. Ked vydrzim bezat, mohlo by to vydat na plus minus 24h, co by bol pre mna neskutocny cas. Parada! V tom ma vsak prekvapuje odbocka na Vysoku. Vedel som, ze na ten kopec musime ist, ale nejak som to na zabudol. A tiez som neratal s tym, ze to bude iba taka slepa odbocka - vybehnut kopec, zbehnut naspat dole a pokracovat dalej. Naivne dufam, ze to bude iba par minutova odbocka, ale trva mi to takmer hodinu. Stupanie je nekonecne. Aspon, ze ten vyhlad zhora za to stoji! Dole stretavam Dana, ktory ma Vysoku este len pred sebou, je asi 45min za mnou. Som naspat na tej istej odbocke ako pred hodinou. Kilometrovo som sa takmer nikam neposunul, iba na hodinkach mam o hodinu viac. Fasa. Dobra nalada je v prdeli a bude dlho trvat, kym sa mi vrati. Aspon ze ma prestali boliet stehna (na chvilu), to stupanie im spravilo dobre. Zase sa rozbieham a tesim sa, ze o chvilu uz budeme na Babe. Ta chvila je vsak relativna, lebo musime zvladnut este asi 20 kratsich aj dlhsich stupani a klesani, o ktorych som vobec netusil, lebo ich v profile trate nemame zaznacene. Po kazdom stupani si hovorim, ze tam dole uz musi byt baba. Kontroly sa pytam, ze ako daleko este a dozvedam sa, ze "priblizne 2-3km". Co to je k***a za odpoved? 2720m by bola odpoved, ale nie 2-3km!!!. Tieto kontroly by mohli spravit aspon to minimum, ze by si odmerali, ako daleko su od najblizsej obcerstvovacky.

Aspon ze na staniciach su skvele informacne tabule. Kolko za sebou, kolko pred sebou, aky bude najblizsi usek. Nadhera!

Konecne prichadzam na Pezinsku babu (79.3km), hodinky ukazaju 13:15h. Oproti planu mam naskok asi 1.5h. Davam si tu dlhsiu pauzu - treba sa lepsie najest (davam aj polievku) a aj sa kompletne prezliekam. Som uplne zmateny, neviem si uvedomit, kolko je hodin. Mam pocit, ze je uz aspon obed a ono je iba 8h rano. Prebdena noc sa zacina prejavovat.

Jeden z organizatorov hlasi: "odstupeni ultra bezci sa mozu odviest do ciela autom, o chvilu vyraza".
Ja mu kricim: "to nie je vhodne, taketo veci nam hlasit...z psychologickeho hladiska".
A on mi kontruje: "aha, sorry. Tych, co zatial neodstupili, caka do ciela este 65km!"
Co mu na to povedat? Proste zabil :)))))))))))))))))))

Na obcerstvovacke je chaos najvacsi, miesa sa tu vela stafetakov a ludi z ich sprievodu a radsej sa poberam prec. Jeden borec sa ku mne pripaja, ze pobezime na Kamzik spolu, ale dava si hudbu, ja tiez a je mi jasne, ze nam to dlho nevydrzi. Vydrzalo nam to asi 500m. Je rychlejsi a ja nemam chut sa stresovat. Do ciela zostava este 65km, stale treba ist s rozumom. Ale ma moj obdiv chlapec, ze kde berie energiu, lebo kvoli zabudnutemu chipu na Soloske sa musel vracat 7km - to by ma psychicky odrovnalo, dat si navyse 14km. Vracia sa mi dobra nalada, hudba pomaha. V tejto chvili uz viem, ze to dnes dokoncim. Energie mam dost a na bolave stehna som si uz zvykol. Zaludok funguje, chodidla tiez, v podstate ma nic netrapi. Na Kamziku nas cakaju kamosky, ktore slubili, ze u nich nikto neskonci a kazdeho vypravia na dalsi usek. Za nimi je uz iba posledna stanica (Devin) a tam sa predsa nekonci. Takze vlastne kto vystartuje z Baby, ma to iste az do ciela :)

Beh stale boli, ale rovinky a zbehy davam. Zacina ma vsak boliet bedrovy klb a to je problem. Tym padom zbehy zacinaju byt problem. V podstate sa tesim na kazde stupanie, lebo tam mozem bez hanby prejst do chodze. Obcas uz kracam aj rovinky a zbehy, inak sa neda. Stafetarov sa snazim nevnimat, bezi im to fakt skvele. Ako sa blizime k BA, na trase pribudaju turisti a cyklisti a prestava sa mi tu pacit. Prilis vela ludi a pripadam si ako v mestskom parku (co vlastne aj som). Byt sam niekde v lese je prijemnejsie. Skoda, ze mi robi beh problem, lebo je to fakt krasne behatelny usek. Stupania su iba kratke. Zacinam mat toho plne zuby a aktualne ani neviem, kolko mam do ciela. Po 16h som prepol Garmin na nabijanie (mam powerbank so sebou) a displej mi ukazuje iba cas. Aj hranicu 100km som tak prekrocil - bez toho, ze by som o tom vedel. Tesim sa na stupanie pod lanovkou, hore je obcerstvovacka. Nikdy by som si nepomyslel, ze po 100km behu sa budem tesit na 18% stupanie v dlzke 1km :)))) Na kontrole sa pytam, ako daleko este - dostava sa mi opat nejasna, ale uspokojiva odpoved, ze maximalne 6km. To beriem, podla hodiniek to malo byt este 8km, ale verim obsluhe a tesim sa. Su vsak mimo ako takmer vsetky kontroly, bolo to nakoniec naozaj tych 8km. Keby radsej nic nepovedali, ked nevedia...Bezim lesom a za kazdou zakrutou cakam lanovku. Nemam predstavu, kde som, vobec to tu nepoznam. Do toho mi este pipaju SMSky od kamosa, co to sleduje na nete - "Zaber! Kde tolko trcis! Uz som z toho unaveny viac nez ty! Hadam ma nechces sklamat!"....na zabitie...Konecne prichadza lanovka a ja mam nutkanie na nu nasadnut a nechat sa vyviest hore. Obavam sa vsak, ze Martin umiestnil kontrolu niekde doprostred a jej minutie by znamenalo nekompromisnu diskvalifikaciu. No, neumiestnil...

obcerstvovacka Kamzik

Konecne Kamzik (107.6km), v case 18:35h. Vitaju ma baby z bezeckej skupiny (Eva, Peta, Danica, Katka, Tina), aj "doktor" tu je. Jaaaaj, tak rad ich vidim, velmi sa mi paci, ze na staniciach stretavam znamych ludi, psychicky to dost pomaha. Eva upiekla makovu a kakaovu strudlu, iba pre zopar vyvolenych. Je mi vsak luto, ze nie som schopny si dat viac. Za odmenu jej davam spravy o jej muzovi (Marcelovi) - ze naposledy som ho videl na Bukovej, ako sa isiel v noci rozhoruceny kupat do priehrady. Ale ze sa nema obavat, ze potapaci ho uz hladaju a urcite ho casom najdu...Vaham, ci sa prezut, v dropbagu mam cestne adidasy, caka nas mestska dzungla. Hoky su sice vdaka tlmeniu vhodne aj do mesta, ale nemaju dobru oporu proti mojmu captaniu a tak sa radsej prezuvam. Vyrazam na trat - ak mi to dobre pojde, okolo 25h by sa mohlo podarit. Ale kufrujem hned za stanicou (menila sa farba faboriek). Nastastie ma dobra dusa fotograf dobieha a nasmeruje spat na znacku. Vobec mi to nebezi, uz som unaveny. Stehna bolia coraz viac, klb tiez, vsetko okrem chodze je utrpenie. Do toho to hnusne mesto, navyse zacina prsat, no radost...Nedokazem pochopit, preco nas trat vedie po meste. Takych krasnych lesnych 100km mame za sebou a teraz mesto. Bludime ulickami na Horsky park, faborky strhal vietor s burkou a orientacia v meste je coraz narocnejsia. Hladat cervenu znacku v lese sa da, ale mesto je multifarebne a znacky sa lahko prehliadaju. V jednom bode dokonca narazam na dve protisebe smerujuce cervene sipky. WTF?!? Zase kufrujem - asi 700m, ktore mi uz nikto nevrati :( Uz som nasraty. Stretnut Martina, dostane vynadane, hoci to myslel s nami dobre. Trat musi mat iste parametre (dlzku a prevysenie), aby sme mohli pripadne dostat UTMB kvalifikacne body. Ale preco to musime naberat v meste a nie niekde v lese, to nikdy nepochopim...Bedrovy klb na asfalte boli este viac a vsetko okrem roviniek kracam. Nie je to uplne ze kriza - posuvam sa dopredu a nemam ziadne pochybnosti, ze to dokoncim - ale aktualne ma to vobec nebavi. Naladu mi trocha zdvihne prebeh Mlynskou dolinou; bezime pod oknami intraku, kde som 5 rokov byval. Same pekne spomienky...

nase kocky (zlava Peta, Danica, Eva a Katka)

Nasleduje prebeh Karlovkou a lesopark Devinska Kobyla. Oproti mestu je to vyrazny pokrok, ale uz som tak otraveny, ze nadavam aj na tento park. Som zhyckany luxemburskymi lesmi a tento les je nejaky taky divny. Mam strasnu chut si sadnut, ale nie je kam. Nakoniec stravim par sekund na pniku, ale nema zmysel tam zostavat dlhsie, iba stracam cas. Chcem bezat vsetko, co sa da, ale uz to nejde, stehna to zabalili. Volim aspon rychlu chodzu. Chvalabohu, aspon bedrovy klb ma tu prestava boliet. Ako pocas celeho dna, v polke useku hadzem do seba magnezium a sol (rovnako aj na obcerstvovackach). Odporucanu maximalnu dennu davku prekracujem niekolkonasobne, ale neriesim. Na krabicke chybalo odporucanie pre 140km behy...

Konecne sa dostavam na Kobylu, posledne vaznejsie stupanie na dnes. Na kontrole ma vitaju Katka s Yorgem a ponukaju mi pivo. Nadsene ho do seba kopnem, ked si vsimnem Katkin smutny pohlad, ze jej trvalo polhodinu, kym ho nacapovala a ja som ho stiahol za 2s. Sorry...:) Nemam energiu sa tam dalej zdrziavat, hoci by bolo prijemne s nimi pokecat. Skusam sa pytat, ze kolko zostava na Devin a dozvedam sa, ze 3km. Po minulych skusenostiach tomu velmi neverim, ale je to naozaj tak. Tu sa ukazuje, ked su na kontrole bezci a nie iba dobrovolnici. Vdaka Katka!

Do Devina (127.9km) dobieham v case 23:05h. Uz je dobre. Do ciela zostava iba 16km. Doplnam zasoby (miesto iontaku sa podava uz iba zlta voda - holt pokrocila doba, mal som bezat rychlejsie) a po kratkej pauze vybieham na posledny usek. Velmi to chcem dat pod 26h, ale na to budem potrebovat bezat. Snazim sa presvedcit stehna, ze ma vlastne nebolia a s velkou namahou dosahujem na rovinke rychlost pod 8min/km. Fantazia, pojde to! Cakaju ma este sice nejake kopce, ale tie bude stacit odkracat, ak nasledne poslednych 7-8km pobezim. Krajina je nudna, bezime v nejakych viniciach, zase usek len na nabratie vyskovych metrov. Neskutocne sa tesim na Karlovku a Dlhe diely, odtial to bude uz iba popri nabrezi. Prebieham cez lodenicu, okolo intrakov a nutim sa do behu. Bude to na hrane s tym casom. Pri Lafranconi konecne chytam tempo a uz ho drzim az do ciela. PKO, Novy most, Stary most... Prestavam sa sustredit na pohyb vpred a uz si iba uzivam pocity a endorfiny. Tesim sa z toho, co som prave dokazal. Pre toto behame, pre tieto pocity! Pred ani za mnou nik nebezi, tento moment je iba moj.

Ciel Eurovea (144.2km) prebieham v case 25:54h!!! Odovzdanie chipu, mediala na krk, povinne fotenie, vybozkavanie od bab z Kamziku, poklonenie sa Stefanikovej soche a uz si len niekam sadnut. Nie som hladny, ani smadny, chce sa mi iba sediet. Som dead, zacinam tvrdnut, ale uzivam si to. Po chvilke sa mi zatoci hlava - rychlo som sa postavil, to sa mi stava casto. Baby hned panikaria a volaju mi lekarov. Ti sa zjavne nudia, lebo nadsene pribiehaju a hned mi meraju tlak, cukor a x dalsich veci. Vsetky vysledky mam vsak v poriadku a tak mi iba kazu lezat a pit. Parada!!! Beru ma k sebe do stanu a ukladaju ma tam na lozko. Este aj do deky balia. No nemozem sa mat lepsie. Vraj si mam zdriemnut. To je sen! Som na nohach od predosleho rana, uz takmer 38h, netreba ma 2x ponukat :) Clovek dostane hned v cieli postel a navyse mu spravia kompletne vysetrenie, ktore ukaze, ze mozem dat takmer 150km a som uplne ok :)

foto tesne pred startom a potom v cieli - vraj ma byt v tvari rozdiel 10 rokov :)

Baby pohotovo odfotili, ako sa o mna stara tim zachranarov

Som nadseny, v tento cas som pred pretekmi ani nedufal. Vsetko krasne fungovalo - hlava, chodidla, klby, chrbat, zaludok, topanky, vybava... Az na tie stehna, ale zase svaly nevadia, cez to sa da ist. V podstate som nemal ziadnu vaznejsiu krizu a ani raz ma nenapadlo to zabalit. Islo sa krasne. Od stanice ku stanici. Vzdy som myslel len na ten aktualny usek. Neriesil som, kolko km ma caka az do ciela. Takouto strategiou by som kludne dal aj 200km. Naozaj, energie som mal dost a sice suchtavo, ale urcite by som este zopar takychto 20-30km usekov zvladol.

Dano to dal za nieco vyse 27h; dorazil, kym som spal :) V cieli potom este cakame Marcela, pribieha az po polnoci, asi 4h po mne. Ale tiez maximalne v pohode, s usmevom a bez stresu. Narozdiel od Evy, ktora je uz teda poriadne vystresovana :)

****

Druhy den cestou domov do Luxemburska je to narocne. Nohy su v zasade OK, ale krize mi nedovolia sa poriadne vystriet a chodim ako chromy. Na letisku vo Viedni registrujem pohlady okoloiducich. Pozeraju na mladeho cloveka, sportovo obleceneho, ako tam chodi ako 90 rocny starcek. Niektori sa usmievaju, niektori sucitne pozeraju, ze urcite nejake postihnutie alebo choroba...:))))

nth