Mozart 100 by UTMB

V ramci treningu na septembrovu Monte Rosu som sa vybral do Salzburgu na Mozartovu 100. Mal som ju uz dlhsie v merku a pre moju sucasne treningove potreby to vyzeralo ako vhodny pretek na dlhsi treningovy beh (taky pretek B). Kopce do 1500mnm, vacsina trate behatelna, celkovy limit 22h, cize clovek sa tam nebude trapit den & noc a nebude potom mesiac zniceny. Nadherna Alpska krajina bola bonus k tomu. No, a ako to vacsinou byva, ocakavania sa potom stretli s realitou 😀

V Salzburgu sme s partiou (Danica, Katka, Ondro, Peta - stovku bezim len ja, Peta ide maraton, zvysok je support) uz od stvrtka, kochame sa krasnym mestom, vstrebavame jeho letnu atmosferu a tlacime sa jedlom. Paci sa mi tento pristup, ze pred pretekom sa mozem tlacit pizzou, cestovinami a sladkym. Akurat som mozno nemusel v piatok nachodit s Danicou 14km po meste, ale snad mi to v sobotu nebude chybat. Vecer ladim vybavu, ktora nastastie vela neobsahuje - 2 flase (voda v jednej, elektrolyty v druhej), nepremokava bunda, celovka, trochu jedla. Obcerstvovacky su dost nahusto, kazdych 7-10km, cize max 2h od seba. Este posledne pivko, budik na 3:00 a idem spat, startuje sa o 5:00.

Ranny prichod na start beriem totalne relaxacne, s Katkou a Danicou kracame rannym nabrezim, miestnej mladezi akurat konci dlha piatkova noc a naskytuju sa nam rozne zaujimave situacie. Detaily vynecham, ale pre niektorych to bola narocna noc 😀 Prichadzame 3 minuty pred startom, este rychlo stiham toi-toiku a s odpocitavanim poslednych sekund vliezam cez plot do startoveho koridoru. Tesnejsi prichod si uz ani neviem predstavit, to su tie roky skusenosti. 

Dav takmer 700 bezcov vybieha presne s uderom 5. hodiny. Na uvod nas caka asfaltova 7km rovinka, idealna na rozklus, ale vacsina bezcov to hned od zaciatku ponala dost sutazne a rozbehla sa maratonskym tempom. Davam casy okolo 5:40min/km, co sa mi nie celkom paci, ale vsetci idu tak a za mnou uz vela ludi neni. Tak proste idem s davom. Po necelych 45 minutach dobiehame k lesu a tesim sa, ze si konecne mozem trochu oddychnut. Ale ze budeme stat 3 minuty pred singlacom, kym sa nan clovek dostane, to som teda necakal. Co je za cely pretek asi jedina vycitka organizatorom - dav bezcov sa ani na 7km asfaltovej rovinke nema sancu roztahat natolko, ze by potom nevznikla zapcha pri prvom zuzeni. Verim, ze sa ten nastup do kopcov dal vymysliet inak, napriklad po v podstate paralelnej sirokej lesnej ceste, ktora by pridala navyse mozno 500m, ale v kopcoch by sa to uz roztrhalo a nejaky nasledny singlac by uz bol bez zapchy. Inak ale celkovo mi prislo, ze nas je vela, na prvych 30km sme prakticky stale isli vo vlaciku bezcov. Jedna kratka cik pauza a 10 ludi je hned predo mnou.

Beh cez prve dve obcerstvovacky je taky easy, ideme zvlnenou krajinou, krasne Alpske luky sa miesaju s rozstrusenymi domcekmi, obcas vbehneme na kratko do lesa a hned zase von. Presne takto som si predstavoval cely pretek. Prve narocne stupanie na horu Filbling (1307) prichadza az po 25km - stupame strmym kopcom kolmo na vrstevnicu, co je fyzicky dost narocne. Akoby to nestacilo, teren je drsne technicky, popretkavany korenmi stromov. Vizualne to posobi fantasticky, ale chodza cez to je hole utrpenie. Nastastie neprsi, mokre korene su moj najvacsi nepriatel. Po +500m (vyskovych) sme konecne hore a naskytuje sa nam uzasny vyhlad na tyrkysove jazero Fuschlsee - vsetci zastavujeme a fotime. Taka mala odmena za ten vystup. Na turistike by to bol idealny spot na kratky oddych, nieco zjest, pozriet mapu, pokochat sa okolim, ale dnes na to neni cas, lebo sa ponahlame stihnut cutoff na tretej obcerstvovacke (32km, 5:00h). Odtialto uz takmer kazda stanica ma svoj cutoff. Zbiehame teda dole, znova tych 500 vyskovych, nastastie uz bez korenov, iba zopar skal. V kopci mi to islo a viacero ludi som predbehol, ale zbehy neviem (a technicke uz vobec nie) a stracam tazko vybojovane pozicie.

Do Tiefbrunnau na 32.km vbieham v case 4:28h s naskokom vyse 30 minut na cutoff, co je presne podla planu B (dokoncit to za 19h - plan A bol ist to za 16:30h, ale ten nebol zasadeny do realneho ramca a vedel som to v podstate od zaciatku). Doplnam pitie, nieco male zjem a bez velkeho zdrzania sa pustam do dalsieho stupania na Lanznhutte (1348). Na nasledujucich 20km nas cakaju 2 stupania a 2 klesania (+1200m/-1400m), mame na to celkovo 4h, plus tych 30 minut, co som si uz "nasporil". V stupani stretavam Laca K. zo Slovenska, s ktorym som sa zoznamil vcera v pizzerke, tak chvilu ideme spolu. Je to prijemne spestrenie, lebo vsade okolo mna sa motaju a kecaju spolu Poliaci, Nemci, Rakusania alebo Slovinci, ale Slovaka som zatial nestretol. Garmin ma v novych hodinach velmi uzitocnu funkciu ClimbPro, ktora rozdeli trat na stupania/klesania a potom pocas toho useku sa da na hodinach sledovat, kolko este zostava km/vyskovych na vrchol, aj aky profil to ktore stupanie/klesanie ma, este aj farebne zvyraznene, ze kde je to strmsie a kde menej. Vacsinou preto sledujem prave tu obrazovku, viac informacii v podstate nepotrebujem. 

Z obcerstvovacky na Lanznhutte nasleduje velmi prijemny zbeh po sirokovej sotolinovej ceste, co sa mi stava osudnym, lebo staci chvilkova nepozornost, zakopavam o nejaky kamen a letim k zemi. Nastastie je to takmer na rovine, takze sa nekotulam dole do rokliny, ale koleno je krvave, tiez obe ruky, laket. Pomaly sa zbieram zo zeme a ratam skody. Nie je sa kde umyt, takze musim ist dalej a trva to mozno dalsich 5km, kym konecne natrafim na nejaky pramen a mozem sa umyt. Nevyzera to dobre, krv uz medzitym zaschla, aj s kamienkami v ranach. Dufam, ze na nasledujucej obcerstvovacke mi to niekto vycisti. 

Na Zwolferhorn (45km, 1521mnm) prichadzam po 7:00h - suverenne najkrajsie miesto na trati, vyhlad na vsetky strany, oplatilo by sa tu zostat aj dlhsie. Zdravotak ma vsak zufalu vybavu (iba obvazy), tak to nechavam tak, ze mozno dole v St. Gilgene budu na tom lepsie. Rychlo spravim zopar fotiek a poberame sa s Lacom dole. Caka nas 5km/-1000m zostup dole k Wolfgangsee. Lacovi to vsak dole ide lepsie nez mne a rychlo sa mi straca. Ja jednak, ze to dole kopcom neviem, ale po nedavnom pade mam nulovu chut riskovat dalsi a idem extremne opatrne. Zostup je nekonecny, ale stale to vyzera, ze na dalsiu stanicu pridem pred 8:00h, co je v ramci planu B, takze som spokojny.

Konecne dobiehame do St. Gilgenu (50km), kde nas cakaju aj dropbagy, ale zatial svoj neberiem, este sa sem vratime o dalsich 18km. Zdravotacka vyzera byt uz lepsie vybavena, ale prave ma v rukach ineho pacienta, ktory vyzera este horsie nez ja, tak to zase nechavam tak, aj tak je to uz zaschnute a do vecera to vydrzi. Obcerstvovacka je vyborne zasobena, tak doplnam energiu, caka nas narocny +750m vystup na Schafberg (1300). Kombinacia voda/redbull/redbull-cola mi uz lezie hore krkom a vitam moznost dat si pivko (ale Honzo mal pravdu pred par rokmi - pivo maju, ale velmi ho nenukaju, treba si ho pytat). Maju aj iontak, ale nejaky je hnusny a husty, neda sa pit, tak som rad, ze mam tie elektrolytove tabletky z Decathlonu a vyrabam si vlastny iontak. Laco uz vybehol, tak nestracam vela casu a poberam sa tiez. Tuto dole pri jazere je uz dost teplo, je kusok po poludni, vobec sa mi nechce, navyse sa musime predierat turistami, ktorych tu je pozehnane. Mestecko v kombinacii s jazerom je sice nadherne, ale pre bezcov nic moc. 

Pomaly sa suchcem asi 2km usekom popri jazere a mam chut sa hodit do vody. Postupne nas vsak odklanaju znova do lesa a zaciname zase stupat hore. Znova predbieham viacero ludi, co ma tesi, lebo vidim, ze nohy vladzu. Na hodinach si kontrolujem progress a je naozaj fajn vediet, ze kde v kopci som a nemusiet si robit plane nadeje, ze hentam za tou skalou alebo zakrutou uz urcite budeme hore. Nie, musime si vyslapat celych 750 vyskovych. Velmi vitam, ze nas neposielaju az na uplny vrchol Schafbergu, ale obcerstvovacka a nasledny zbeh zacina skorej. Doplnam najma vodu a chvilu zostavam zvaleny v trave. Je fakt teplo a ten vystup bol narocny. Mam v nohach 60km (10h), do ciela zostava uz len 45. To dam. Nasledny technicky zostup neni o nic lahsi, zase ma predbieha niekolko bezcov. Stretavam nejaku babu zo Slovenska, budeme sa minat dalsich 30km a je fajn s niekym prehodit par slov. Pekny pristup ma - nezostava jej do ciela 45km, ona ide len po dalsiu obcerstvovacku. Tam si povie, ze ide na dalsiu...

Konecne dobieham znova do St. Gilgen (68km, 11:30h), presne ta ista obcerstvovacka, kde som bol pred 3:30h. Na cutoff mam naskok 1:30h a tak si mozem dopriat trochu dlhsiu pauzu. Vyuzivam dropbag a kompletne sa prezliekam. Zavidim bezcovi, co sedi vedla mna, lebo ho obskakuju 3 ludia - jedna ho masiruje, kamos isiel po jedlo, dalsia baba mu nesie pivo. To co je toto za servis?! Vravim jej, ze pivo by som si dal aj ja a ona mi bez okolkov ponuka svoj pohar. No zlata je, ale s vdakou odmietam, ja si pre to svoje skocim. Po 15 minutach dobieha na moje velke prekvapenie aj Laco. Myslel som, ze ten je uz davno prec, lebo pred tymi 3h vyrazil predo mnou a nikde som ho nepredbiehal. Ale vraj ma nejake crevne problemy a musel odbiehat do krikov. Nevie nic zjest, co nevesti nic dobre, ale tvari sa odhodlane, ze tento maraton "po hradzi" do ciela uz nejako da. Po uvodnych asfaltovych 7km, sme na dalsich 60km nastupali takmer +3800m, cize taka rakuska Ultra Fatra. V ramci tejto stovky :) Do ciela zostava teda este 39km a takmer +2000m, ale vizualne uz mame vsetky velke kopce za sebou a do ciela nas uz nic vyrazne necaka. Tych +2000m, to musi byt nejaky pohodovy vyklus zvlnenym lesom. Taka hradza, vravime si.

Zdrzal som sa tu 25 minut, ale beriem to ako investiciu do zvysnych km. Som prezleceny, navazelinovany, najedeny, voda doplnena, I am good to go. Ale stuhol som a chvilu mi trva, kym sa rozbehnem. Nastastie nas na uvod caka kratky ale strmy vystup, ten je vhodny na rozhybanie sa. Nasleduje asi 10km pozvolne klesanie a beh popri dalsom jazere (Fuschlsee), co je krasne behatelny usek a postupne chytam relativne dobre tempo. Po 7km dobieham na obcerstvovacku Fuschl am See (75km), ale dlho sa tu nezdrzujem. Ide sa mi dobre, treba sa drzat tejto vlny. Plan B vyzera stale realny. Nasleduje velmi prijemny beh popri jazere a velmi si to uzivam. Je prijemny vecer, vonku uz neni tak teplo a bezi sa mi skvele. 

Po necelych 14h dosahujem hranicu 80km, do ciela mi staci drzat tempo 5kmh a bude to pod 19h. Viem, ze o chvilu pridu znova nejake kopce, ale nerobim si z nich tazku hlavu. Prisiel cas doplnit energiu a tlacim do seba nejake susene ovocie a oriesky, ale nejak mi to nejde. Len s velkym odporom to prehltam, co je zly signal, nieco sa deje. Nasledne zacinam citit zaludok, tempo klesa a radsej prechadzam do chodze. Nikdy nezvyknem mat zaludocne problemy pri dlhych behoch, moj zaludok je schopny prijat a spracovat cokolvek, takze toto je celkom novy zazitok. Nemam chut na nic, co mam so sebou, ale viem, ze bez jedla do ciela nedojdem a skor ci neskor budem musiet nieco zjest. V pokleslej nalade dobieham na dalsiu obcerstvovacku (Hof, 86km) - bezali sme tadeto uz rano, na jedlo ani nepozriem a rovno si pytam pivo. Do ciela chyba uz len 20km a hoci sa necitim dobre, nepripustam si predcasny koniec. Kvoli tomu som sem neprisiel. Pivo pomaha, skusam este pomaranc, banan, ale syr mi velmi nejde. Pomaly sa davam dokopy. Na lavej nohe citim naznak otlaku, tak si ju pre istotu mazem kremom, ale velmi ma to netrapi. Otlak 20km pred cielom ma nemoze rozhodit. Vyberam uz aj celovku, je po 20:00 vecer a o chvilu sa zacne stmievat.

Na poslednu obcerstvovacku to je necelych 11km, bez lampy to nedam, ale snazim sa prejst za svetla co najviac. Zaludocne problemy ustupuju a znova som schopny bezat. Ale dlho to netrva, vbiehame do lesa a zacina seria kratkych ale dost technickych usekov, chvilu hore, chvilu dole, teren je po vyse 2000 bezcoch (tadeto uz isli aj bezci z inych kategorii) dost rozbity. Dakujem pocasiu, ze sa vyprsalo uz vcera a dnes je sucho. Ist tadeto v blate by bolo utrpenie najvacsie. Dosahujem 90.km a uz si treba svietit. Postupujem pomalsie, nez by som chcel a zacinam stracat uz aj na plan B. Konecne vybiehame z lesa a dostavame sa na otvoreny priestor. Bezime okolo nejakych fariem, odniekadial hra hudba, v dialke vidim obrovsku vatru, naozaj krasny vecer s poslednymi zvyskami svetla. 

Do Kopplu (97km) dobieham uz za tmy a s nadsenim prijimam informaciu, ze nam zostava len necelych 10km. Katka mi pise, ze to je len 960.000cm, ale po takmer 18h na trati uz nemam mozgovu kapacitu to dalej spracovat, ci je to viac ako 9.6km alebo menej. Radsej doplnam energiu, maju tu vybornu polievku, davam aj pomaranc a banan. Zaludok drzi, tak snad mu to vydrzi este aj tie posledne 2h. Po zotmeni sa ochladilo a niektori ludia si davaju dalsiu vrstvu, dokonca vidim jedneho aj zabaleneho vo folii, ale nedava mi to velky zmysel, lebo teraz nas caka asi 1km stupanie a potom narocny 5km zostup. To cloveka zahreje.

Plan B uz asi nedam, ale nestresuje ma to a s vidinou bliziaceho sa cielu vybieham na posledny usek. Stupanie je naozaj kratke a po par minutach sa nam naskytuje krasny pohlad na nocny Salzburg. Nezdrzujem sa, znova sa zacina formovat vlacik bezcov a nechcem stracat pozicie. Nasledny zostup je dost technicky, ideme po skalach, korenoch alebo schodoch, ale nastastie postupne prechadzame do celkom behatelneho useku, objavuju sa uz aj prve domy, coskoro sme v meste. Ale na to musime zbehnut este asi 1237 schodov, ktore su ubijajuce, najma v zastupe bezcov, ked tempo urcuje dav. Po 5km konecne vbiehame do Salzburgu a nocnymi ulicami sa blizime ku naozaj poslednej (pitnej) obcerstvovacke. 

Takmer sa ani nezastavujem, iba chlipnem trochu redbullu a vybieham na posledne 3km, kde nas caka este kratke ale vyzivne +244m stupanie (a potom klesanie) - "cicik", co je taky nejaky ich mestsky kopec, kam sa stupa po 3843 schodoch hore a hned zase dole. Vedel som o nom od zaciatku, dokonca uz par rokov dozadu, este ked som ani nemal v plane niekedy bezat Mozarta, a cely den som sa na tento kopcek psychicky pripravoval, ale aj tak som v tom poslednom stupani nasraty. V noci to tu nie je ani pekne, ani zabavne, kazdy schod boli kvoli otlaku na lavej nohe a ani tie extra vyskove sme uz nepotrebovali. Ten kilometer hore stupam asi 15 minut, aby sme nasledne presli do rovnakeho zostupu na druhu stranu, znova tych 3843 schodov. Ale uz vetrim ciel ako kon vodu. Posledny schod a vbieham do centra Salzburgu, do ulic plnych barov a zabavajucich sa ludi. Niektori povzbudzuju, niektori sa zabavaju nad matohami (povedzme si pravdu, ten beh po takmer 20h nie je uz ziadny esteticky zazitok), ale velmi ich nevnimam.

Do ciela zostava mozno 800m, este prebehnut most, kusok po nabrezi, obehnut katedralu a vbieham do cielovej rovinky. Prekvapujem aj driemajuce baby v cieli, ledva mi stihli jednu fotku spravit. Hodiny zastavujem v case 19:45:38, ukazuju mi 106.4km/+5997m. Navonok nie som schopny ziadnych emocii, ale vnutorne sa tesim, ze to Danica s Katkou vydrzali a mam sa s kym zvitat. Davam 2 pivka, preberam si FINISHER medailu, oficialnu cielovu fotku a pomalym krokom sa poberame na hotel. Necakame ani Laca (prichadza asi o 35 minut po mne), vsetci sme unaveni, lebo sme uz takmer 24h na nohach a aj baby maju za sebou narocnu dobrovolnicku sichtu.

Nejake dojmy na zaver? Krasny pretek, v nadhernej prirode, krasne hory, vyhlady, rakuske dedinky, v podstate bezchybna organizacia, znacenie trate na jednotku (nikdy nebol problem, ze kade ist, ani cez den ani v noci) - proste znacka "by UTMB" je zaruka kvality. Aj s mojim vyslednym casom som velmi spokojny. Pre mna tento pretek mohol skoncit neuspechom iba vtedy, keby som sa nejak zranil alebo vzdal. Ale ci ho skoncim za 16h alebo 22h, je uplne jedno. Vlastne, cim dlhsie na nohach, tym lepsi trening na Monte Rosu. A tento trening bol luxusny! 👍