Minuloročný výlet do Salzburgu na “Mozart 100” bola vydarená akcia, aj pretek to bol veľmi pekný, ale v rámci tréningu na UTMR sa bohužiaľ ukázal ako dosť neúčinný. 100km je síce stále 100km, ale najvyšší kopec tam mal iba 1500mnm a až na zopár výnimiek sa išiel po krásne behateľných lesných chodníkoch. Po mojom neúspešnom septembrovom pokuse o Monte Rosu sme sa preto pomerne rýchlo s Katkou dohodli, že by sa žiadalo zabehnúť si v príprave niečo ťažšie. Voľba padla na “Trail 100 Andorra by UTMB” - 107km trať s takmer 7000 výškovými metrami a najvyšším bodom v 2900mnm. Rýchlo sme zlanárali aj Maja a na jar sa k nám pridali ešte aj Peťa s Ondrom (takmer identická zostava ako v Salzburgu). Katka sa prihlásila na 50km trať, ja s Majom na stovku, Peťa s Ondrom to majú ako výlet.
Tento pretek naozaj beriem iba ako prípravu na september a tak som sa k nemu aj celý čas staval - našiel som ubytko, kúpil letenku a ďalej som ho neriešil. Až tak zhruba 2-3 týždne pred som presunul UTMR do úzadia a začal sa mentálne pripravovať na blížiacu sa Andorru. Prešiel som si znova Danov blog z minulého roka, začal som si študovať mapu a profil trate, zaznačil občerstvovačky do gpx, pripravil tabuľku s medzičasmi a rozpisom jednotlivých úsekov. Plán bol zabehnúť to pod 30h (kvôli kvalifikácii na Western States), ale zase ideálne nie veľmi hlboko pod, aby som bol čo najdlhšie na nohách (kvôli UTMR, ktorú pôjdem aspoň 55h). Tiež som si chcel otestovať schopnosť byť čo najmenej závislý na jedle z občerstvovačiek (ponuka na UTMR je dosť striedma) - nakúpil som si Chimpanzee energetické tyčinky a gely, plus Pastee pasty.
Pred cestou som ešte musel vyriešiť logistický oriešok, ako sa vyvarovať riziku straty batožiny na Barcelonskom letisku (4x!!! mi tam už stratili alebo zle presmerovali kufor) a zároveň si na pretek doniesť všetky tieto liquids, ktorých je určite viac než liter. Cestoval som preto v bežeckých teniskách, v príručnej batožine som mal všetko potrebné na pretek vrátane paličiek a do 1.2 litrového sáčku som napchal čo najviac gelov a pást. Zvyšok som zabalil do inej tašky na odbavenie. Ak by mi ju stratili, nemám síce v čom spať alebo čím si umyť zuby, ale to sú detaily, ktoré sa dajú bez problémov zariadiť aj na mieste. Časť gelov a pást sa do Andorry určite dostane.
(odbočka)
Môj fantastický logistický plán však nabral vážnu trhlinu hneď na letisku v Luxemburgu, kde ma donútili poslať pod palubu aj moju príručnú tašku so všetkými potrebnými vecami na pretek (vraj by sa už nezmestila do lietadla, keďže som boardoval medzi poslednými). Doslova donútili, lebo inak vraj nikam nepoletím. S malou dušičkou som potom v Barcelone na letisku vyzeral obe tašky. Našťastie prišli.
(koniec odbočky)
Deň pred odletom príprava a balenie vrcholí, teším sa na pretek a aj výlet do Andorry. Náhle mi však na mobile cinkne SMS a email od organizátorov, že leto k nim ešte nedorazilo a na vrchole najvyššieho kopca je stále sneh a ľad. Na poslednú chvíľu nám preto menia trasu, Pic de Comapedrosa len obídeme. Vo mne v tom momente zavládne obrovské sklamanie, to stúpanie a kopec sú highlight celého preteku. Sklamanie sa strieda so zúfalstvom, že musím v rámci balenia sa a dorábania posledných vecí do práce aj vyrábať nové gpx so zmenenou trasou (pridali nám 2 nové stúpania, zrušili 1 kopec, posunuli trochu trasu…). Prerábam aj Excel, ale ten už takmer stráca zmysel, lebo nemám čas sa nad ním veľmi zamýšľať. Nakoniec ale všetko zvládam a nútim sa znova začať sa tešiť na víkend v Andorre. Do batožiny prikladám aj aktuálne povinný zimný kit (= extra vrstvy teplejšieho oblečenia) - ako ho napchám do 10 litrového bežeckého vaku, budem riešiť až v Andorre.
Druhý deň ráno už cupitáme na registráciu a pohľadom hľadáme tie zasnežené vrcholky hôr. Na námestí pri káve je už slušne teplo a v duchu si nadávam, že som opaľovací krém na poslednú chvíľu vyhodil z batožiny a nechápem, prečo nám nútia do povinnej výbavy ten zimný kit. Verím síce, že v 2800mnm bude chladnejšie, ale žeby až tak? No nič, balím všetko potrebné, plus liter vody navyše a uvidíme, čo z toho budem naozaj potrebovať. Večer ešte pizza, dve pivá a pred 22:00 ideme spať. Budík dávam na 3:15.
Ráno všetko krásne stíhame a pár minút pred 5:00 sa lúčime. Majo je eliťák a ide sa postaviť na štartovú čiaru, ja sa poslušne radím na koniec davu 630 bežcov. Viem, že by bolo lepšie sa postaviť viac dopredu, ale nechce sa mi predierať sa davom, keď už som prišiel medzi poslednými a veď ono sa to na úvod aj tak hneď utrasie, že kto kam patrí. Ešte dávame povinné roztlieskavanie a s úderom 5:00 nedočkavo vyrážame. Na môj slimačí vkus sa ide samozrejme príliš rýchlo, ale nepanikárim, tie 4km to nejako upachtím a potom v prvom stúpaní si oddýchnem. Časom dobiehame k lesu a podľa očakávania sa tam vytvára asi 5 minútová zápcha, kým sa všetci zoradíme do hada. Čaka nás 5km singláč s prevýšením vyše 1000m, to je iba 5 (ultra)lanoviek, to bude v pohode. Našťastie sa tu už nikto veľmi nepreteká a rýchlosť určujú tí vpredu. Keď zastanú, zastaneme aj my pod nimi, ak zastanem ja, zastanú tí za mnou. Prvý falošný vrchol po +600m, kde sa zvyklo končiť prvé stúpanie v minulých ročníkoch, by slabšie povahy mohol psychicky nalomiť, ale na Garminoch vidím, že sme ešte len v polovici a oddane stúpam ďalej až niekde k 2495mnm (Pic de Percanela), kde som za 2:20h. Je pod mrakom, hore celkom fúka, ale ešte to nie je na bundu. Už mi ani nevadí, že nás neposlali na ten Pic de Comapedrosa v 2900+, lebo vidím, že je celý v oblakoch a nič by sme z toho nemali. Tak snáď niekedy nabudúce.
Nasleduje pomerne prudký zbeh, idem ho opatrne, ako vždy. Niektorí dávajú bomby, ale keď raz niečo neviem, tak na pretekoch sa to už nenaučím. Pomaly sa blížime k prvej občerstvovačke na 14.km (Rifugi Pla de l’Estany, 2089mnm), ale dnes ich veľmi neprežívam, lebo si so sebou nesiem dostatok jedla aj vody. Dopĺňam len vodu do 2 fliaš, zahryznem do melónu a za necelé 2 minúty už klusám smerom k Rifugi Comapedrosa. Najprv ideme chvíľu dole po relatívne širokej cestičke, ale dlho sa z nej neteším, lebo viem, že nás znova čaká strmé stúpanie. Dávkujem si vlastné jedlo, v stúpaniach pridávam aj gely, všetko podľa plánu. Tyčinky, pasty, gely a balík žuvacích cukríkov mi má vydržať na takmer 40km až do hlavného mesta, kde nás čaká prvá Life Base s dropbagmi.
Ide sa mi dobre, v stúpaniach vládzem a pomaly predbieham pomalších bežcov (veď som štartoval zozadu). Rif Comapedrosa (2222mnm) dávam za takmer 4:30h, čo je o 40 minút pomalšie než plán, ale veľmi ma to nestresuje, lebo na úvod som si nechal celkom rezervu a ratám s tým, že najneskôr v Andorra La Vella sa znova dostanem do tabuľkových hodnôt. Stanicou naozaj len prechádzam, iba uchmatnem kúsok melónu a pohár coly a bežím ďalej. Zatiaľ som strávil na občerstvovačkách spolu iba 4 minúty, paráda! To najťažšie z úvodu už máme za sebou, teraz nás čaká len krátke príjemné stúpanie a potom dlhší zbeh do Coll de la Botella na 25.km (2053mnm). Tento úsek je celkom behateľný, dokonca aj slniečko vychádza a na ďalšej pauze zhadzujem návleky z rúk a čiapku vymieňam za letnú. Tu sa zdržujem chvíľu dlhšie, dopĺňam vodu (hádžem do nej elektrolytové tabletky), jem aj nejaké ovocie a oriešky. Stále platí, že gro stravy beriem z vlastných zásob, zatiaľ to funguje.
Nasleduje 15km lesný úsek, chvíľu traverz a potom takmer 11km/-1200m zbeh do najnižšieho bodu dnešného preteku (Andorra La Vella, 1013mnm). V tomto úseku sa celkom rozbieham a nechávam za sebou viacero bežcov. Nie je to veľmi technické - také nízkotatranské lesné chodníky, tak skúšam, čo som schopný v rámci mojej opatrnosti. Tempá občas atakujú aj 6:00min/km. Ako sa blížime dole, začína už byť naozaj teplo, ale nechcem spomaľovať, lebo toto je možno posledný behateľný úsek. Občerstvovačka na 40.km je uprostred mesta a dobieham k nej v čase tesne pod 8:00h, presne podľa tabuľky. Stratu z úvodu som tým pádom úspešne dohnal. V meste panuje čulý ruch a bežíme za plnej premávky, ale všade sú policajti, ktorí zastavujú všetku dopravu, akonáhle zbadajú nejakého bežca - máme tu absolútnu prednosť. Ľudia tlieskajú a povzbudzujú, čo je veľmi prijemné. Jediná škoda, že tu nebežíme cieľovou rovinkou.
Na občerstvovačke mám aj prvý z dvoch dropbagov, ale okrem jedla na ďalšiu tretinu v ňom nič iné nemám. Dopĺňam preto zásoby a plánujem sa pomerne rýchlo pobrať ďalej, ale nechám sa zlákať na cestoviny a chvíľu si aj posedím. Ale radšej som si mal nechať zájsť chuť, tie cestoviny za veľa nestáli. Navyše som začal pociťovať nevoľnosť v žalúdku a musel som vyhľadať toitoiku. Aj sa medzitým zatiahlo a ochladilo, tak sa tam už dlhšie nezdržujem a poberám sa na možno najťažší úsek - takmer 18km/+1800m stúpanie, ktoré končí až vo výške 2814mnm (Collada dels Pessons). V rámci neho nás ale čakajú ešte dve občerstvovačky. Na rozlúčku s hlavným mestom nám za chrbtom drsne zahrmí a pohlaď na zatiahnutú oblohu neveští nič dobre. A pritom žiadny dážď nehlásili.
Na úvod stúpania sa mi vôbec nejde dobre, žalúdok stále nie je úplne v poriadku, aj začínam pociťovať prvé známky únavy. Menšia kríza po vyše 40km/8h a +2200/-2300m je asi OK a veľmi sa s ňou neznepokojujem. Treba ju proste prečkať a čas si vyplniť stúpaním nahor. Nikto to za mňa aj tak neodbehne. Gel pomáha a po ďalších 7km dobieham k občerstvovačke na 48.km - Refugi Fontverd (1876mnm). Trvalo mi to necelé 2h a pomaly ale isto začínam získavať cenné minúty nad plán. Krátka zastávka na doplnenie vody, niečo malé zobnem a poberám sa ďalej. Postupne sa dostávame nad hranicu lesa, alebo aspoň do oblasti, kde už nie je veľmi hustý a naskytujú sa nám úžasné výhľady na hory okolo nás. Zelené lúky sú posiate skalami a nad tým všetkým sa dvíhajú skalné bralá. Tu by kľudne mohli natáčať aj Winnetua. Bolo by krásne si tu niekde posedieť, zjesť chlebík, pokecať s kamošmi a pobrať sa pomaly ďalej, ale dnes nie som ani na turistike, ani ešte v polovici pretekov a preto sa šuchtavým tempom posúvam ďalej. Toto stúpanie by sa v rámci tréningu asi dalo aj vybehnúť (aspoň časť z neho), ale pokročilá doba, technický terén a unavené nohy mi dovoľujú už len taký hopsoklus. Ale stále predbieham viac bežcov, než koľko predbehne mňa, takže asi OK.
Po necelých 2h (a celkovo 12h) dobieham na Refugi de l’Illa (55.km, 2458mnm). Už idem o takmer 30 minút rýchlejšie než bol plán, čo ma teší. Ale znova sa ozýva žalúdok, čo nie je dobre a nechce sa mi preto ani veľmi jesť. Buď som to prehnal s magnéziom (ten lepší prípad) alebo mi prestáva sedieť kombinácia tyčiniek, pasty a gelov (ten horší prípad). Je tu naozaj krásne a páčilo by sa mi tu posedieť aj dlhšie, ale iba by som stuhol, tak skúšam niečo do seba dostať, dopĺňam vodu, chvíľku predsa len posedím na toitoi a poberám sa ďalej. Prijemné stúpanie strieda celkom slušný strmák, vo výške nad 2500mnm už takto neskoro poobede začína byt aj zima a tak si znova na seba dávam bundu a šiltovku mením za čiapku. Stúpanie síce nemá byť dlhé, ale bez dopĺňania energie sa mi v ňom už nejde dobre. Možno by to chcelo dať nejaký gel, ale už sme vysoko nad hranicou lesa, stále je ešte biely deň a okolo mňa dostatok súputníkov, a preto radšej volím bezpečnejšiu variantu “nejesť”, než tu musieť medzi skalami hľadať lopúchy. Občas sa aj na moment zastavím, čo je dnes prvýkrát, doteraz som plynule stúpal všetky kopce.
Nakoniec sa ale dostávam na hrebeň pri Collada dels Pessons (2814mnm), najvyšší bod tohto preteku. Pôjdeme po ňom asi 1km a človek nevie, kam sa skôr pozrieť. Z oboch strán sa nám otvárajú fantastické výhľady na Pyreneje, ale zároveň si treba dávať pozor aj pod nohy - chodník je úzky a skaly nebezpečné. V tejto výške je to už drsne vysokohorská turistika. Pri pohľade na sever vidím v diaľke aj vrch Pic Maia (2615mnm), pod ktorým nás čaká druha Life Base s ďalším dropbagom. O chvíľu som tam, pomyslím si. Už len tento kratší prudký zbeh dole do doliny a následný výstup hore zjazdovkou. Ešte aj plán 15h v pohode splním. Akurát že ten kratší zbeh sa postupne mení na skalnatú lavínu, kde o nejakom behu nemôže byť žiadna reč a skôr mám pocit, že som na nejakých preliezkach. Toto už nie je ani technický terén, toto je už čisté utrpenie. Opatrne preliezam všetko, čo mi príde do cesty, ale stojí ma to veľa fyzických a najmä psychických síl. V jednom momente si už púšťam hubu na špacír a po slovensky tým skalám vynadám. Dievčina za mnou sa rozrehoce, hoci mi určite nerozumie. Alebo mi rozumie až príliš dobre. Mám pocit, že mi tento 4km úsek trvá celú večnosť (reálne to bolo necelých 90 minút), ale vôbec na ňom nie som najpomalší, lebo celý ten čas takmer nikoho nestretnem. Bežci za mnou sa zrejme trápia rovnako ako ja. Trať bola až doteraz veľmi dobre značená, ale to možno aj preto, že sme celý čas išli po jasne identifikovateľnom chodníku. Teraz však musím občas aj zastať a hľadať ďalšiu fáborku alebo vlajku. Záver tohto úseku je konečne znova behateľný, blížime sa do lyžiarskeho strediska Grandvalira a už klusáme dole po zjazdovke. Viem, že nás o chvíľu čaká ešte asi 300 výškových metrov znova hore po zjazdovke ku dropbagom v hoteli Pic Maia (2383mnm). Je to miestami dosť strmé, ale hlavne, že bez skál.
Na druhú Life Base (66.km) - horský priesmyk pri hoteli Pic Maia, dobieham v čase 15:40h. Sme prakticky na hraniciach na jedinom cestnom vstupe z Francúzska do Andorry. Nachádza sa tu samozrejme niekoľko púmp (benzín je v Andorre výrazne lacnejší), aj veľa parkovísk, zjavne je to obľúbená zastávka pri scénických road tripoch. Pred 10 rokmi som sa na tomto mieste zastavil aj ja, keď som sa presúval do Sevilly.
Pri plánovaní som si určil, že na tejto stanici sa kompletne prezlečiem a niečo väčšie zjem, aby som bol dobre pripravený na nasledujúce nočné úseky. Pri ultra a najmä v pokročilých fázach preteku je dôležité sa držať vopred naplánovanej stratégie, teda ak si ju človek dokáže aj po takmer 20h behu pamätať. Improvizácia môže viesť ku chybám, ktoré keď sa nakopia, môžu mať neblahé dôsledky. Preto veľmi ani neuvažujem nad tým, že sa cítim ešte relatívne v pohode a prezliekať sa v podstate ani nepotrebujem. Beriem dropbag a hľadám si nejaké miesto na sedenie. Na terase dosť fúka a s blížiacim sa západom slnka aj klesá teplota. Kombinácia únavy a chladu spôsobuje, že aj jednoduché úkony mi trvajú neskutočne dlho a hlava nevie, čo robiť skôr. Trvá mi vyše 20 minút, kým sa prezlečiem (úkon, ktorý štandardne zaberie možno minútu). Teplota vonku vo vetre je určite blízka 0, a tak na seba dávam zimnú variantu oblečenia (podľa Luxemburských štandardov). Je mi strašná zima a ani po prezlečení sa neprestávam triasť, ledva si dokážem nabrať vodu do fliaš. Na jedlo iba pozriem, zobnem kúsok melónu, na ryžu ale veľkú chuť nemám. Musím čo najskôr odtiaľto vypadnúť. Predtým ale musím ešte navštíviť WC, vďaka čomu nachádzam aj vyhriatu kaviareň, plnú ostatných bežcov. Aha, tak tuto som sa mal prezliekať...
Celkovo tu strávim takmer 40 minút, čo je žalostne veľa a na plán zrazu strácam už vyše hodinu. Veľmi sa tým ale nemôžem zaťažovať, aktuálne ma trápi, že aj pri behu sa trasiem od zimy a žalúdočné problémy mi nedovolia jest. Čaká nás príjemne behateľný 5-6km úsek po hrebeni, ale hoci robím, čo môžem, nedokážem sa na ňom veľmi rozbehnúť. Predo mnou je nádherný západ slnka, vpravo v doline krásna inverzia, vľavo výhľady na oblasť, kade sme išli skorej cez deň, ale nedokážem si to užívať. Reálne zvažujem, že na seba natiahnem druhé gate a hodím aj fleecovú bundu. Za hrebeňom nasleduje takmer -1000m zbeh dole do doliny a dúfam, že tam prestane fúkať a oteplí sa. Ak nie, tak budem mat seriózny problém. Tu sa ináč ukazuje to povestné znižovanie intelektu s každou odbehnutou hodinou - vo vaku si stále nesiem rovnaké gate, aké som si na seba dal z drobpagu. Teraz už viem, že som sa tam nemal prezliekať. Oveľa rozumnejšie by bolo iba zobrať z dropbagu čisté ponožky a potiahnuť to aspoň o stanicu ďalej. Mohol som si ušetriť 20 minút mrznutia a celkové stuhnutie.
Stále ma trápi aj ten žalúdok - aktuálne prijímam len minimum kalórií, vždy iba zobnem kúsok tyčinky, keď mi začne škvŕkať v žalúdku. Viem, že takto do cieľa zrejme nedôjdem (čaká ma ešte 40km a možno 12-15h), ale keďže som tu vlastne na tréningu, tak to veľmi neriešim a uvidím, že ako sa s tým telo vyrovná. Gely a pastu som už úplne vysadil. Ale v hlave si premietam pasáže z Julkinej knihy o prebehu SNP - keď to tam v horších situáciách ona nevzdala, ja dnes nemôžem mať výhovorky. Nápad znova si tu knihu teraz čítať, v rámci motivácie, sa ukázal ako správny.
Konečne začína vytúžené klesanie a stačilo zbehnúť len pár metrov pod hrebeň a vietor hneď ustáva. Po pár minútach dokonca aj zhadzujem bundu. Uff, tak aspoň tento problém sa vyriešil. Je už úplná tma, aj terén sa znova zmenil na technický, úzke chodníky sú plne kameňov a zostup si vyžaduje plné sústredenie. Trochu ma frustruje, že aj pri zvýšenej snahe nie som schopný ísť rýchlejšie než 4-5km/h. Pohyb dopredu však sťažuje aj fakt, že organizátori sa veľmi netrápili s nočným značením - odrazky na vlajočkách často chýbajú a celkovo sú dosť ďaleko od seba. Cez deň to bolo v pohode, ale v noci musím po každej vlajočke pohľadom hľadať ďalšiu, aby som sa niekde nestratil. Tu sa ukáže, že nie je "by UTMB" ako "by UTMB" – zatiaľ čo na Mozartovi v Rakúsku sme mali fantastické značenie, keď sa rovnaká práca zverí Španielom v Andorre, toto je výsledok.
Pomaly sa blížime k ďalšej občerstvovačke na 76.km (Incles, 1847mnm). Aj do nového gpx som si zaznačil presnú polohu staníc, takže aj napriek tomu, že Garmin pri každom zastavení na trati naberá hluché metre (za 5 minút státia kľudne aj 100m), stále som presne vedel, koľko mi ešte chýba do cieľa, aj na ďalšiu stanicu. Ale na vyznačenom mieste je iba tabuľka, že občerstvovačka bude o 3500m neskôr, čo sa mi však nezdá, lebo to číslo je zároveň počarbané (asi sa niekto naštval). Som zmätený. Bežíme síce okolo chaty, kde sa svieti, ale nik tam nie je a tak sa suniem ďalej dopredu. Vody mám ešte dosť (okrem 2 fliaš, ktoré priebežne dopĺňam, nosím so sebou ešte ďalší liter - pre istotu a aj ako extra záťaž v rámci prípravy na UTMR, kde tie 4 fľaše budem určite aktívne využívať, keďže tam sú stanice ďalej od seba) a jesť aj tak nejem, resp mám dosť vlastných zásob, takže vlastne tú stanicu ani nepotrebujem. Ale aspoň teplý čaj som si chcel dať, hoci zima mi už nie je.
Zrazu sa mi láme palička, čo ma psychicky dosť sundáva. WTF! Veď si na ne dávam celý čas pozor a 100% viem, že som ju nikde nezachytil. Ale nie je pomoci, na paličku sa nemôžem viac oprieť, tak ju balím a idem ďalej už len s jednou. Kokso, dnes nič nefunguje, vravím si. Seriem, kade chodím, občerstvovačky presúvajú bez oznámenia, po tme mám problém hľadať značenie a teraz sa mi ešte aj palička láme. Paličky sú pre mňa úplne essential, neviem si veľmi predstaviť pokračovať bez nich, v pravom kolene nemám takú istotu a bez extra opory ma v ňom občas zabolí, najmä pri strmých skalnatých stúpaniach. Zároveň však ani na chvíľu neuvažujem, že by som to zabalil, aspoň že tá hlava funguje. Do cieľa zostáva už len 35km, tak pôjdem pomaly ďalej, až kým ma niekde neodstavia, keby som nestíhal medzičasy.
Po tých extra 3.5km naozaj prichádza tá preložená občerstvovačka (som tu v čase 18:30h) - v duchu znova nadávam na organizátorov, že to nedokázali niekde vopred odkomunikovať. Ešte aj ten blbý 30 minutový briefing vo štvrtok bol úplne zbytočný, lebo na ňom z 99% iba čítali veci z webu. Ale takúto dôležitú vec tam nespomenuli a pritom extra 3.5km môžu v tomto teréne znamenať extra hodinu behu, čo najmä v noci je dosť. Stále nemám na nič chuť, tak iba dopĺňam vodu a vo svetle reflektorov skúmam zlomenú paličku. Zisťujem, že nie je zlomená, iba sa nejak posunul mechanizmus, ktorý zabezpečuje, že po rozložení sa nebude znova sama skladať. Po chvíľke úsilia (nie ľahká činnosť o polnoci) ju dostávam znova do funkčného stavu - mám chuť skákať od radosti ako malé decko, ale situácia v črevách mi radí inak...to poskakovanie by nemuselo dobre skončiť. S krátkou zastávkou na WC sa nadšene poberám ďalej, čaká nás nie veľmi náročný úsek zakončený visutým mostom Tibetského typu. Začíname ho pomerne strmým stúpaním, ktoré však nemá byť veľmi dlhé. Keď však dosahujeme plánovanú nadmorskú výšku, stúpanie ďalej pokračuje, čo je dosť mätúce, lebo aj hodiny hlásia, že sme mimo trate. Stúpame tak navyše možno ďalších 100 výškových metrov, kým prejdeme do behateľného traverzu. Troška ma to znova rozladilo, lebo toto sú zmeny, ktoré sa dali ohlásiť aj vopred, minimálne na štarte.
Už je hlboko po polnoci a skúšam kalkulovať, kedy dôjdem do cieľa. Kilometre odsýpajú len veľmi pomaly a čaká ma ešte jedno dlhé stúpanie, plus následný 16km zostup. Pri mojom súčasnom tempe (4km/h) to bude nekonečný zostup. Na plán už nepozerám, lebo jednak sa mi rozmočil a tiež mám pocit, že do tých 30h sa stále zmestím. Zvyšok ma veľmi netrápi. Ešte jeden prudký lesný zbeh, následne zopár kolmých stien (vždy ma poteší, keď mi hodiny ukážu, že nasleduje 30% stúpanie) a prichádza mnou obávaný 158m vysoký visutý most - Pont Tibeta, ktorý je svojou dĺžkou 603m 4. najdlhší visutý most na svete. Naozaj sa teším, že som na ňom v noci (sú asi 3:00), lebo cez deň by ma naň asi nikto nedostal. Tu by som musel skončiť a vrátiť sa naspäť. Ale v noci sa po ňom ide celkom v pohode, ani sa veľmi nebojím.
Za ním je predposledná občerstvovačka, v nohách mám vraj už takmer 91km. Síce musím ísť znova na WC, ale skúšam zjesť aj niečo väčšie (studené cestoviny) a asi to pôjde. Vonku je stále kosa (1877mnm), ale nasleduje veľmi náročný úsek (10km +800m/-1000m) a nechce sa mi naobliekať, radšej sa skúšam zahriať svižnou chôdzou. Najprv stúpame jeden falošný +200m kopec, aby sme potom nabehli ešte na ďalší +600m - to je najprv 1 lanovka a potom ešte 3. Príde mi to zvládnuteľné, dokonca mám pocit, že ma skupinka bežcov predo mnou brzdí, ale skôr, než sa odhodlám ich predbehnúť, mi zabliká čelovka a musím meniť baterku. Škoda, ešte tak 20 minút a už ju nebudem potrebovať, mohla ešte chvíľu vydržať.
Priesmyk Collada de Ferreroles vo výške 2532mnm dosahujem v čase 25:30h. Vonku je už svetlo, tak sa chvíľu z toho teším a fotím si ranné vrcholky hôr. Je tu naozaj krásne. Do cieľa zostáva už len 16km, v podstate celý čas dole kopcom. Ale 16km môže stále znamenať ešte 4h, čo ma trochu ubíja, lebo to je ešte veľmi dlhá doba. Teším sa však, že som noc v pohode zvládol, vôbec sa mi nechcelo spať a celý čas som sa vedel posúvať dopredu. Zbeh je dosť technický a aj keď sa snažím ísť čo najrýchlejšie, stále je to slabota (max 5km/h). Na poslednú občerstvovačku Refugi Sorteny (1969mnm) na 103.km dobieham v čase takmer 27:00h. Ešte 12km, pri mojom tempe možno 3h. Na cieľ pod-30h sa ešte zapotím. Dúfam však, že tento posledný úsek už nebude taký technický a zvládnem ho rýchlejšie. Najprv však musíme zbehnúť 4km lesom, kde veľmi rýchlejšie ísť neviem, až kým sa konečne dostávame do civilizácie, čo znamená kombináciu asfaltu alebo širokých lesných cestičiek. Skúšam plynulý klus a na vlastné prekvapenie zisťujem, že aj po vyše 100km som schopný dávať tempá 7-8km/h. Stále sa síce neviem vyrovnať s tým, že ma čaká ešte hodina súvislého behu, ale som odhodlaný to potiahnuť, koľko sa dá. V tomto tempe mám výsledný čas pod-30h vo vačku, ale už nemá zmysel sa šetriť. Žalúdok sa tvári, že je zotavený, už som vyskúšal aj pastu a gel a v pohode. Asi to bolo tým magnéziom, čo je dobrá správa, s tým sa dá pracovať. Postupne predbieham asi 15 bežcov, v týchto úsekoch som už jediný, kto beží. Niektorí sa snažia trošku zabojovať, ale prejsť z chôdze do behu je pre nich už nezvládnuteľný úkon. Ja sa cítim dobre, beh je síce únavný, ale tých par km to ešte zvládnem.
Dobieham do Ordina, do cieľa zostáva už len pár sto metrov. Za mnou nikto, predo mnou v diaľke len jeden bežec, toho už nechám tak. Tieto posledné minúty na ultra behoch sú najkrajšie. Ešte posledný kruháč v dedine, za ním vybieham (naozaj!) 10 schodov a už ma čaká len cieľová rovinka. Ľudia tlieskajú a ja sa cítim ako víťaz! Pásku trhám v čase 28:44h, hodiny ukazujú 114.9km/+7100m (Garmin trochu pridal). Na krk mi vešajú medailu a objímam sa s Katkou, ktorá mi do ruky strká plechovku piva. Pocity v cieli sú vždy užasné, už nemusím bežať, už sa nemusím nikam ponáhľať.
Celkovo som sa umiestnil na 342.mieste (zo 630 bežcov), čiže taký slabší priemer. Od prvej občerstvovačky som predbehol 170 bežcov. Ešte aj v úseku od Pic Maia (na posledných 40km), odkedy sa mi už nešlo dobre a vlastne som sa už nikam neponáhľal, som predbehol vyše 100 bežcov!
Veľmi som spokojný - s výsledkom, ako aj s celým behom. Nič náročnejšie som nikdy predtým nešiel, kombinácia týchto kopcov a technického terénu predčila aj 100km verziu UTMR, ktorú som išiel v 2021. Rovnaké pocity mal aj Majo (dobehol nakoniec 16. v čase 15:52h), aj preňho to bol jeden z najťažších pretekov a on už teda má niečo za sebou. Chyby s magnéziom a možno zbytočným prezliekaním sa, sa neukázali ako kritické a do budúcna sa z nich môžem len poučiť. Ani raz ma nič nezabolelo, ani raz som nepadol, kolená pekne držali, stehná vládali, bedrové kĺby v zbehoch neboleli, dokonca ani žiadny otlak som si nespravil (na kritické miesto na chodidle som si dal tejp). Hlava fungovala a počas celého preteku som nepochyboval, že dôjdem do cieľa. Dokonca mám pocit, že by som mohol pokračovať aj ďalej, v cieli som ešte nebol úplne zničený. Do hypotetického cieľa Monte Rosy mi zostávalo 60km a vyše 30h limitu - to by som dal!
No comments:
Post a Comment