Silva Nortica Run

Posledne dni pred Silvou uz velmi nebeham, s Richardom sa skor zameriavame na celkovu logistiku vikendu a nastudovanie si sobotnajsej trate. Snazime sa ziskat o Silve co najviac info – kde bezat, kde kracat, co jest, kedy jest, ako sa obliect, co si zobrat so sebou, na co si dat pozor a najma ake pocity a kedy mame ocakavat…ani jeden z nas totiz este nic dlhsie ako 50km nebezal. Informacie cerpam najma z blogov od Honzu a Buba. Tie su pre mna ako biblia a nachadzam v nich odpovede na vsetky moje otazky. Niekde som nasiel link s mapkou a profilom celej trate, a tak si ju kusok po kusku prechadzam na google maps – chcem vediet, kedy sa bezi lesom, kedy lukami, kedy po asfaltkach, kde su obcerstvovacky a podobne. Z profilu zistujem, ze z uvodnych 56km pobezime do kopca vyse 40, zatial co vo zvysku uz iba 18km. Parada, dostat sa na 56.km a odtial to bude uz brnkacka…

Doma do tasky balim niekolko sad oblecenia, nech ma neprekvapi ziadne pocasie. Predpovede sice hlasia 30 stupnov a slniecko, ale jeden nikdy nevie...ideme predsa do hor. Beriem si aj dvoje tenisky, na pripadne prezutie. V Hoka One One „papuckach“ mam totiz odbehane iba 2 kratke behy. Zena sa ma posmesne pyta, ci sa stahujem prec :) Ja mam vsak stale pocit, ze som si nieco zabudol a upokojim sa, az ked si na zaver strkam do napchatej tasky par rukavic...

V piatok poobede naberam Richarda na Chodove a pomalym krokom vyrazame smer juzne Cechy. Nie nebezime, ideme autom, ale rychlostne sa to skor podoba na beh nez jazdu. Dialnica ako aj nasledna cesta na Benesov su zapchate a prvych 50km cesty davame za asi 2h. Pomaly sa zaciname obavat, ze ci vobec stihneme registraciu. Veceru v Country Saloone po ceste sme uz radsej rovno odpiskali, snad nabuduce…aby toho nebolo malo, moja navigacia nepozna novy usek dialnice a tak miesto dobiehania strateneho casu bludime. Zrejme predzvest zajtrajsieho behu…istotu spravneho smeru naberame az kusok pred cielom, kedy dobiehame dodavku s napisom ULTRAfishing – to nemoze byt nahoda, urcite ideme spravne. Registraciu v Hornych Stropniciach nakoniec uspesne stihame, dokonca mame cas si dat este aj miestne cestoviny a kofolu. Na nase prekvapenie sa dozvedame, ze Silva funguje bez dropbagov a kedze nemame so sebou ziadny podporny team, budeme si musiet cely zavod vystacit s tym, co si ponesieme na chrbte. Teda az na jedlo a pitie na obcerstvovackach. Vecer na izbe preto skusame, balime, kalkulujeme – moj camelbag nie je velky a musim si dobre rozmysliet, co budem pocas behu potrebovat. Richard mi radi, ze si mam na cestu zobrat iba minimum tekutin a potom postupne podla potreby dolievat – to mi usetri aspon liter miesta. Skvela rada; ziskal som takto miesto na extra tricko, siltovku, aj ponozky. Pridal som este k tomu aj ipod, naplaste, gel proti odreninam a zvysok volneho mieste natlacil jedlom (musli, hrozienka, pikao, solne tabletky, a aj 1 gel, co sme dostali pri registracii). Ratam s tym, ze v zavere moze na staniciach dochadzat jedlo, resp. ze sa mi po 10+ hodinach uz prezerie a budem chciet zmenu. Este jedno vecerne pivko a pred polnocou lezime, budicek 4:15…start je 5:30.

Az rano zistujeme, ze skalni bezci si so sebou neberu vobec nic – jedla je vraj dost, tak na co sa zbytocne zatazovat? No, mozno nabuduce…drzim si dobru naladu a na fakt, ze az do vecera budem bezat, radsej nemyslim. Rovnako si nepripustam ani fakt, ze nas caka doteraz najteplejsi den roka a ze uz pri vychode slnka mi je teplo. Hlavne, ze nebude prsat…

Je odstartovane a s Richardom sa drzime na konci asi 100 clenneho hlucika nadsencov. Planujeme bezat v tempe okolo 6min/km a kedze nas jediny ciel je dokoncit, Garmin panacika si nastavujem na tempo 8:12min/km (co je tempo presne v casovom limite). Zaroven ale dufam, ze to nebude az take zufale, aby som ho musel pouzit. Na uvod nas caka vcelku prijemny 20km okruh do blizkej dediny a spat do Stropnic. S Richardom preberame vsetko mozne, najma vsak deti, vychovu a rodinu – ako trefne poznamenal, tatkovia od rodin si isli zabehat. Jednym okom si kontrolujeme tempo, ideme trosku rychlejsie, ale to nevadi. Citim sa v pohode a na 20.km si hovorim – uz iba 80 :)

Za Stropnicami prichadza prve vaznejsie stupanie a podla rad od Buba ho uz vopred planujeme radsej iba vykracat. Predsa len, do ciela je daleko a nema zmysel sa unavit hned na uvod. Ked vsak zacne kopec, este sa mi zda byt v pohode behatelny, ale Richard prechadza do chodze a posiela ma dopredu. Sice nerad, ale idem. Ratam s tym, ze o chvilu zacnem kracat aj ja a na blizkej obcerstvovacke sa dobehneme. Do Dobrej Vody dobieham sam a od dalsieho bezca sa dozvedam, ze Richard je kusok za nami. Vyrazam teda dalej, o chvilu pride stupak, tam sa dobehneme. Stezka sa vsak rozdeluje a ja nevidim ziadne zname znacky. Chvilu vaham, ked v tom na strome vidim zelenu bodku so sipkou doprava – Silva ma v znaku zelenu bodku a podobne znacky som uz dnes parkrat videl. Zahybam teda doprava a hladam dalsie indicie, ze idem spravne. Po chvilke vsak zastavujem, nezda sa mi to. Nikde ziadna znacka…sakra, asi som zakufroval…vraciam sa rychlo spat a vyberam sa teraz uz druhou a zrejme spravnou moznostou. Nasraty sam na seba zrychlujem a bezim aj do kopca v nezmyselnej snahe dohnat strateny cas…dobieham prekvapeneho Richarda a prechadzam do chodze. No, aspon na nieco to malo zmysel, znova bezime/kracame spolu. Nasleduje kratky zbeh a v dalsej dedine znacka 25km – podla nej vidim, ze som si nadbehol asi 800m. Zaroven ma vsak Richard znova posiela dopredu; potrebuje si oddychnut a zrejme citi, ze mu bude lepsie, ak si vo zvysku bude urcovat tempo sam. Kedze sa citim v pohode a zaroven nasrato, ze som zakufroval, neprotestujem a pokracujem v behu.

Dalsie km sa bezia lesom, vsetko okolo mna je krasne, no radost bezat. Po 3h si davam prvu solnu tabletku, pre istotu, obavam sa krcov. Preto som sa aj cely tyzden dopoval magneziovymi mega tabs a teraz na beh som si zobral extra davku soli na kazde 3h behu. Okolo 35.km dobieham na stanicu, kde uz sedi borec, bez chipu, v ruke pivko...a ja mu uprimne zavidim – sice este nie som velmi unaveny, ale neviem si predstavit, ze pobezim este dalsich 70km. A on to uz riesit nemusi...Ako sa tam obcerstvujem, dobieha dalsi a tiez odovzdava chip. Uf, nejake je to tu nebezpecne, a tak sa radsej rychlo poberam. Stale sa snazim vsetko bezat, lebo cesta ubieha rychlejsie, ked bezim, nez ked kracam – vravim si, ze takto to budem mat skor za sebou. Okolo 10:00 rano mam uz za sebou maraton a pred sebou este cely den behania. Slnko je uz pekne vysoko a neprijemne pecie. Dobieham na koziu farmu, kde je dalsia obcerstvovacka s asi 10 druhmi kozieho syru. Proti chlebu, syru, bananu a pomarancom z predoslych stanic je to prijemne spestrenie a preto hned skusam 3 druhy. Vyskusal by som aj vsetky, ale slusnost mi to nedovoli, za mnou su predsa dalsi bezci (aj ked iba zopar). Lucim sa a bezim dalej. Nasleduje obec Leopoldov a ja dumam, ci som zase zakufroval a zabehol si az na Slovensko alebo uz zacinam mat z tej unavy vidiny...Dalsi kopec to kaslem a prechadzam radsej do chodze. Do vecera je este daleko, treba setrit sily.

Kriza – viem, ze musi prist, na 100km trati aj viackrat a mozem mat x krat pocit, ze som na nu pripraveny...ale nakoniec to vzdy dopadne tak, ze nie som. Na 48.km toho zacinam mat plne zuby. Je teplo, nohy su unavene a ja neverim, ze zvladnem dalsich 60km. Stretavam zopar bezcov a vsetci mame rovnake pocity. Sme niekolko hodin na nohach a myslienka, ze este dlho aj budeme, nas ubija. A to este nevieme, ze to najhorsie nas len caka. Nasleduje totiz niekolko km beh po cistinke bez stromov. Je tu sice krasne, ale aj neskutocne teplo. Niet sa kam schovat, asfalt sa mi topi pod nohami, ako keby uz samotny beh nebol dostatocne narocny. Prechadzam do chodze, na tom slnku nemam energiu bezat. Skusam to iba v tych zopar kratkych oazach tienu, ale vzdy su prilis kratke na to, aby som sa znova chytil. Zvazujem, kedy bude ten moment, ze to odpiskam. Strasne ma to skrie, ale dalsi beh v tychto podmienkach si uz neviem predstavit. Velebim aspon camelbag na chrbte – v tomto teple su aj 4-5km odstupy medzi stanicami prilis daleke. Do magickeho 56.km, kedy sa stupania prehupnu viac na klesania, mi sice uz vela nezostava, ale som na konci so silami. Rozmyslam, co dalej. Na najblizsej stanici tomu davam este posledny pokus a rozhodujem sa vystrielat vsetky naboje, co mam. Prezliekam tricko za tielko, na hlave menim celenku za ciapku, tlacim do seba gel (co sme dostali pri registracii) a vyberam ipod so sluchatkami. Ak to uz ani teraz nepojde, tak to na najblizsej stanici asi zabalim. Uz nic dalsie v zalohe nemam. Davam si este marmeladu s chlebom – vraj tu maju najlepsiu marmeladu na svete a vybieham znova do horucavy a kopcov.

V ipode mam iba 15 specialne vybratych pesniciek, ktore planujem tocit az do ciela. Vsetko tematicky vhodne veci typu Fighter, Push it alebo Try. A po predoslej skusenosti z Liberca a Perunu som si tam radsej dal aj Only happy when it rains...A ako si tak do tejto hudby slapem lesom dalsi kopcek, zacinam si opakovat to zname heslo, ze ultra nie je o vyhravani alebo prehravani, ale o tom, ze sa nevzdavame. Myslim na to, ze s DNF nedostanem medailu, ani finisher tricko. Myslim na vsetky tie odbehane km z treningu, ktore vyjdu navnivoc. Na to, ze ci to este vobec niekedy budem mat sancu znova skusit...A zrazu, ani neviem ako a kedy presne, si uvedomujem, ze sa mi bezi lahsie. Mozno je to tym, ze som zase v lese a tieni, mozno tou hudbou, mozno tymi myslienkami. Dochadza mi, ze to dnes chcem za kazdu cenu dokoncit. Myslienky na DNF su prec a mne je zrazu jasne, ze nejako pobezim aj dalsich 50km. Uz je dobre. Mam relativne dobry medzicas, do limitu mi zostava este takmer 8h. Kopce uz ale kompletne vynechavam – bezim iba rovinky, dole kopcom a velmi mierne stupania. Snazim sa setrit sily, lebo hoci sa citim teraz v pohode, o 10km to moze byt uplne inak. Som daleko za 50km metou, kazdy dalsi km je pre mna osobak – asi aj to mi dodava dalsiu energiu.

Nasleduje odbocka na 13km okruh pre 103km-ultrakov, ti 90km ju vynechavaju. Prebieham casovou kontrolou a organizator ma prekvapuje otazkou, ze kolko km? Pozeram na hodinky a odpovedam, ze 66km. Chyta sa za hlavu...nie kolko mas odbehnute, ale kolko dnes bezis? 103 alebo 90? Jaaaaj...uz mi to asi velmi nemysli. Rychlo nieco natlacim do hlavy a vyrazam radsej do uzemia, ktore podla „biblie“ dokaze Silvu pekne znechutit aj tym, ktori nan vkrocia este v dobrej nalade. Mne sa zatial bezi fajn, dokonca predbieham nejaku pani, ktorej vsak nie je velmi do reci. Na obcerstvovacke ma vita mila slecna v plavkach – no, nebudem klamat, naozaj sa mi z tej stanice odchadzat nechcelo. Jednak preto, ze nasledovala „krizova cesta“ a potom aj kvoli tym plavkam...seriozne verim tomu, ze to organizatori pripravili naschval ako motivaciu pre vsetkych z krizovej cesty, aby vytrvali a bezali dalej – po asi 3km malom okruhu sa bezalo okolo tej istej stanice. Este k tej krizovej ceste – to tak kracame do prudkeho kopca, ked tu vidim pri ceste pomnicek s obrazkom krista, ako nesie na chrbte kriz. O par 100m dalsi a potom dalsi...uplne realna krizova cesta. Pri spiatocnej zastavke na stanici sa pytam na Richarda, ci tu uz nebol. Zistujem, ze hej, tak mu nechavam spravu a kedze je za mnou tak mozno 15min, verim, ze sa coskoro zrejme znova uvidime. Bezim totiz coraz pomalsie a nasleduje asi 8km pozvolne stupanie. Nechce sa mi ho cele kracat a preto niektore useky skusam fakt suchtavy beh. Ale je to umorne. Slnko stale pecie a do ciela mi zostava este 30km. Alebo uz len 30km? Na konci tohto kolecka stretavam dalsieho bezca, ktory to vzdal. Ale kym tym dvom borcom spred niekolkych hodin som zavidel, tomuto sa cudujem. Vraj mu je teplo a nechce sa uplne znicit. Nechapem...mozno ho cakaju vyssie mety, nejaky lepsi a dolezitejsi zavod, ale vzdat 100km ultra necelych 30km pred cielom iba kvoli tomu, ze sa nechcem uplne znicit?

Poberam sa radsej krokom dalej, caka ma este dlhe stupanie. Stale pozeram na hodinky, kalkulujem cas do limitu. Ak by som teraz zacal kracat, asi by som to stihol. Pre istotu pozriem aj na panacika a vidim, ze vyse hodinovy naskok na limitne tempo sa stencuje na necelych 50min. Nevadi, to sa dobehne, ked skonci stupanie. Stale som optimista, ved tato druha polovica ma byt viac behatelna a menej do kopca. Postupne prekracujem 80km hranicu a stale bezim (jasne, kopce nie). Stale cakam, kedy pride dalsia kriza. Kedy pride ten pocit, ze uz nebudem vediet spravit ani krok. Ze si budem musiet zacat spievat alebo ratat do 10, aby som sa nejak zabavil a donutil ist dopredu. Tiez cakam, kedy mi zaludok povie, ze konci. Od rana zijem na chlebe, syre, bananoch a pomarancoch. Dal som si 1 gel a trocha susenych hroziniek, co taham so sebou. Pijem colu (resp. z toho tepla a slnka skor colovy svarak, ako ho nazvala jedna pani na obcerstvovacke), jontak a vodu, 2x si davam aj teply bujon. Pivo radsej zdvorilo odmietam, v tomto teple by ma asi odpalilo. V zalohe v camelbagu si nesiem musli a pikao. Ked bude najhorsie, aspon to pikao nejak do seba dostanem. Ale stale nic. 90km a ja stale bezim a jem.

Nasleduje posledne stupanie a zacinam postupne odratuvat km. Blbe akurat je, ze netusim, kolko chyba do ciela. Oficialne bezim 103km zavod, ale zo zakulisnych informacii viem, ze realne je to blizke 106. Plus som raz zakufroval a teda pre mna to bude mozno skor tych 107. Ale mozno je to cele iba fama a naozaj sa pobezi iba tych 103, plus ten moj kufor...sledujem si hodinky, 97km...98km...99km...blizi sa pre mna neskutocna meta. Ked mi Garmin konecne ukaze 100km, citim sa ako vitaz. Hoci som hlboko v lese a sam, od radosti poskocim a takmer dviham ruky nad hlavu, ako keby som prave prebehol cielom.

Z radostnych myslienok a pocitov ma vytrhava odbocka doprava. Nemam ziadne pochyby – je to oficialna Silva Nortica Run tabula: modra a zelena bodka so zltou sipkou. Akurat je divne, ze z lesnej cesty nas to posiela niekam po stezke hlbsie do lesa. Ale vidim cerstve stopy a tak sa nou pustam aj ja. Hladam dalsie indicie a zacinam byt nasraty. Po chvilke stezka skonci v trave, ktore uz nie je poslapana a mne je jasne, ze som znova zakufroval. Bezim rychlo naspat a hlasno nadavam – nadbehol som si mozno 500m. Z poslednej stanice mam info, ze za mnou bezi este zo 10 ludi a vsetci su max 5km daleko. Uz takmer 50km ma nikto nepredbehol a nerad by som teraz v zavere prisiel o svoju poziciu (uz nech je akakolvek). Znova nabieham na povodnu trat a mozno 200m predomnou vidim borca, ktoreho som predbehol asi pred 40km. To snad nie! Kvoli blbemu kufru...snazim sa zrychlit a dobehnut ho, ale ide mi to pomaly. Nohy su uz tazke a nezostava mi nic ine, iba bezat aj do kopca, ktory ten borec kraca. Po hodnej chvili dobieham na poslednu obcerstvovacku, kde ma chalan prekvapene vita, ze ved ja som mal byt pred nim. Moja odpoved „to hej, ale tie k***y to maju zle znacene“ ho takmer dostava do kolien a do smiechu vybuchuje aj cela posadka stanice. Nasledne sa dozvedam, ze nie som prvy, co tam zakufroval a ze niekto zrejme zle otocil sipku. Ti ostatni, co nezakufrovali, bud uz poznali trat alebo si ani nevsimli, ze tam nejaka tabulka je. Rychlo do seba hadzem jeden jontak a poberam sa do ciela. Odtialto nas caka uz iba dole kopec – 3, mozno 4, mozno 5km. Nikto nevie...hoci minam tabulu 100km, neverim jej. Uz to vsak neriesim, moj jediny ciel je ubranit si znovuziskanu poziciu. Dole kopcom to miestami drzim pod 5:00min/km, ale postupne stracam rychlost a borec za mnou ma asi 2km pred cielom s prehladom predbieha...myslim, ze by ma dal, aj keby som nezakufroval. Nevadi, vbieham do dediny a viem, ze mi do ciela zostavaju posledne metre....

Garmin mi v cieli ukazuje 107.25km (+2227 vyslapanych vyskovych metrov) za 13:39:39 (oficialny cas) – vacsinou sa takto verejne pri cislach nepozastavujem, ale toto mi neda. 3x13=39, no krasna to symbolika. Slecna mi vesia na krk medialu a do ruky strka vytuzene tricko FINISHER. Davam radlera, srkam polievku a s fotakom v ruke cakam prichod Richarda. Dobieha kusok po mne v case 14:04h.

---------------------------

Pohlad do vysledkov hovori, ze zo 73 startujucich na 103km trati to 30 vzdalo (!) a z tych zvysnych 43 som skoncil na 36. mieste. Cize celkovo v prvej polke! 

Co dodat?

Som zo seba nadseny! Naozaj som silne pochyboval, ze dokazem zabehnut takuto vzdialenost. Co ma ale najviac prekvapilo, bolo to, ze som pocas behu ani v cieli nemal prakticky ziadny vaznejsi problem. Takmer cely zavod som dokazal bezat (odbehal som urcite vyse 90km, zvysok odkracal) a noham to nejak vobec nevadilo. Dokonca som mal v zavere pocit, ze by som v pohode isiel este aj dalej, keby mi to niekto dostatocne vopred oznamil (jasne, ze keby mi to niekto povedal par metrov pred cielom, tak sa zlozim). Bol som ako keby v nejakom safe mode, ked som sa rovnako unavene citil na 45. aj 105.km. 

Na nove Hoka One One nemozem povedat nic ine nez chvalu. Nohy sa mali v ramci moznosti takmer ako v perinke. Az v cieli som si nasiel jeden maly otlak.  Ale ziadne zidene nechty, ani nic podobne. Ani so stravou som nemal ziadny problem. Aj v cieli som do seba buchol polievku, kurca, 3 piva a v pohode. No zjavne som isiel pod svoje moznosti :)