Life is vertical (Perun Skymarathon)

Je piatok, sedim v praci, spokojny, ako to mam vsetko pekne naplanovane, auto odparkovane na Radlickej, idealne vychodiskova pozicia na juznu spojku a nasledne D1. A do toho sa ozve velky ultrak 12, ze ci si beriem aj palicky, ze do kopcov sa urcite zidu. No, samozrejme, ze som ich nechal doma. A to som si myslel, ze som si zabalil vsetko a este aj nieco navyse (pre istotu) – v maji som mal aj take veci, ze rukavice a zimnu ciapku. Tak rychlo kalkulujem, ze kolko mi potrva presun cez celu Prahu domov, cele poobedie sledujem google maps a vyvoj dopravnej situacie, az to nakoniec vyhodnotim tak, ze metro bude rychlejsie nez auto. Najma preto, ze som sa nechcel vzdat tej vyhodnej pozicie mat auto na Radlickej. Tak zdrham z prace este skor, nez bol povodny plan a padim domov. Ako na potvoru, v tej najvacsej burke. Doma na mna nechapavo pozeraju, ze o co mi akoze ide, ze to som sa mohol rovno postavit obleceny do sprchy a efekt by bol ten isty. No nic, beriem palicky a priblizne s hodinovym meskanim vyrazam v dobrej nalade, uplne premoceny, na 400km streku takmer do Polska. Podrobnosti vynecham…ale do Beskyd prichadzam az neskoro vecer a s potesenim zistujem, ze vsetko je suche, ze sice cele Cechy su zmacane lejakom, ale v Beskydoch ani kvapka…nadej zije. Na predpovede, ktore hlasia pre Moravu na celu sobotu dazd a extra pre Beskydy zdoraznuju ochladenie, sa snazim nemysliet. Z domu mam zabalenu velku misku cestovin, tak sa na veceru tlacim, co to da a s plnym bruchom lahynam spat. Caka ma luxusnych 6h spanku…

Ranny pohlad z okna nevesti nic dobre – hmla, mrholenie. Ale optimizmus ma neopusta, som rad, ze neleje ako z krhly. V spomienkach sa mi vynara marcovy Liberec. Vaham, ako sa obliect, vonku je nieco medzi 0 a 5. Nakoniec volim najteplejsiu variantu. Rukavice, zimna ciapka, membranova bunda – ta sice na mne trocha visi, kedze je dizajnovana na hrubsie vrstvy pod nou, ale ked si predstavim, ze na mna bude niekolko hodin prsat, inu moznost nevidim.  Na starte panuje vyborna atmosfera, pustaju nam Rammstein a neustale nam opakuju, ze to bude fakt masaker. A ja stale netusim, do coho sa to pustam.

Odstartovane…ako inak, rovno do kopca. Asi 400 bezcov sa nadsene pusta do behu, ja sa drzim opatrne takmer na konci startoveho pola. Po uvodnych asi 500m ale zacina zjazdovka a vsetko nadsenie rychlo opada. Mam vyhlad asi tak na polovicu bezcov a bez vynimky kazdy prechadza do chodze. Nikto sa ani len nepokusa ju bezat. Nechapem. Teda, az do momentu, kedy sa k nej dostanem aj ja. Potom mi je uz vsetko jasne. Sranda konci, toto sa fakt bezat neda. Velebim Honzu za palicky, fakt sa hodia. Zachranuju ma najma v momentoch, ked mi na strmom a rozbahnenom svahu presmykuju moje trailove asicsy. Tu 2km zjazdovku na Javorovy idem 30min a to patrim este k tym rychlejsim (samozrejme v ramci tej mojej zadnej skupiny). Nasledne prichadza usek, ktory sa da konecne bezat, drzim si tempo okolo 5-6min/km, ideme asi 3km dole do doliny. Zase sa mi hodia palicky, inak by som to isiel po zadku. Prva obcerstvovacka, mame za sebou 5km a trvalo mi to hrozitanskych 50min. Dostavame cokoladu, musli, banan a studeny(!!!) jontak – WTF?!? O teplom caji nepoculi? Vonku takmer mrzne…to sa neda pit, este ze mam na chrbte camelbag s pampeliskou, v ktorej neplavaju kusky ladu.

Caka nas dalsie stupanie, znova na Javorovy vrch a opat prechadzam do chodze. Celkom mi to do kopca ide, o beh sa sice nepokusam, ale mam sviznu chodzu (v ramci moznosti) a predbieham zopar “turistov/bezcov”. Snazim sa to vsak nehrotit, stale netusim, co vsetko ma caka a ked vsetci okolo mna rozvazne kracaju, asi vedia preco. V tomto kopci mi dochadza, ze kilometre tu maju uplne iny vyznam, nez na ktory som doteraz zvyknuty. Casy 15min/km ma desia…ved to ma byt 41km zavod! To tu budem aj spat? Na celkovy cas a km sa snazim nepozerat, v tejto chvili su to pre mna nepodstatne udaje. Na garmine si sledujem iba vyskomer. Matne si spominam, ze cely zavod by sa mal odohravat niekde medzi 400 a 1000m s tym, ze kazdy z tych 6 kopcov tu 1000ku priblizne da. Takze si iba sledujem, kolko mi do tych 1000 vyskovych metrov zostava. Dobyvam druhy dnesny vrchol – pohlad na hodinky ukazuje, ze mam za sebou 11km a trvalo mi to necele 2h. Fantazia!

Nasleduje zase niekolko km klesanie zakoncene technickou lahodkou – strmy beh dole cez rozbahneny les popretkavany popadanymi stromami, ktory casom prechadza do koryta potoka. Myslim, ze ideme mimo turistickeho chodnika, tadeto by nikto normalny dobrovolne nesiel. Uz mi je vsetko jedno – blato, voda, blato, zase voda…ak sa tu smyknem, nebude to pekne. Snazim sa drzat holky predo mnou a zaroven sa nezabit. V potoku ju vsak stracam, tu uz ide o kosti, dolamat sa naozaj nechcem.

Dalsia obcerstvovacka, zase len studeny jontak. No fasa, jeden adrenalin strieda druhy. A hned nas posielaju kolmo hore na dalsiu zjazdovku (Prislop). Ten had bezcov vyzera ako za trest. Sme na trati uz takmer 2.5h. Skusam hadzat do okolia radoby vtipne poznamky s nadejou, ze nam to spravi naladu – “to je ale vyhlad, co?” (hmla, viditelnost mozno 100m), “mohli aj vlek zapnut”, a podobne…dobrovolnicku s fotakom nahovaram, aby mi spravila fotku hore na vrchole zjazdovky – pozera na mna ako na martana J Uz nikto nikoho nepredbieha, poslusne ideme vo vlaciku tempom prveho. Aby to nebolo take fadne, kusok povedla vedie trat pre bezcov, ktori uz maju vyslapane a smeruju naspat dole…lucky bastards. Dalsie 2km za nami, dalsia polhodka.

A ide sa na kolmy zbeh dole, ziadne zakruty, cista rozbahnena priamka…idem opatrne, vlacik sa mi straca. V duchu si nadavam, ze dole kopcom som pomaly, do kopca tiez nic moc, na rovinke detto…co som to kua za bezca. Vtedy si spominam na Stina…to sa predsa musi dat ist rychlejsie! Nieco sa vo mne lame, stracam veskere zabrany a naberam rychlost. Je to nieco medzi sedemmilovymi krokmi a zjazdovanim. Ale funguje to, behom chvilky dobieham vlacik, vsetci sa mi uhynaju nabok. Vravim si, ze na takomto svahu sa pada len pri brzdeni, a tak sa snazim nebrzdit. Blizim sa k padaciku, pred ktorym postava bezec a zvazuje, ze kade…gentlemensky ma pusta, ja do toho naivne nabehnem a vtedy dostava moja teoria prve trhliny. Ani neviem ako, ocitam sa na zemi, ale v plnej rychlosti sa staviam a veselo bezim/skacem dalej. Bum, o 2s som znova na zemi. Nic nemam zlomene, iba som cely od blata…nevadi, bezim dalej. Naramne si to uzivam. Cele to sice trva mozno iba 4-5min, ale v ramci nich som predbehol aj bezcov, ktori uz davno isli dole, kym som ja este stupal hore zjazdovkou.

Zase ta ista obcerstvovacka, co aj predtym, zase studeny jontak…ved co ine. Nasleduju stvrty vybeh do kopca a ja mam cas sa konecne na seba pozriet. Ruky od blata, ktore sa miesa s krvou…to tie pady. V blizkom potoku sa umyvam, co sa neskor ukaze ako takmer fatalna chyba. Na rukach mam totiz cyklisticke rukavice, ktore maju kozene dlane…a ja blby som si umyl cele ruky aj s tymi rukavicami. No co vam budem rozpravat, poriadne nasiakli tou studenou vodou, co v kombinacii s naslednym stupanim nevestilo nic dobre. Do kopca stupame zase iba pomaly a mne zacina byt zima. A to este nie sme ani v polke zavodu. Na vrchu mam pocit, ze je to uz zase behatelne a skusam sa rozbehnut. Bezim, ale ziadna slava. Palicky su mi teraz skor pritazou, ale viem, ze sa mi este zidu.

Nasleduje teoreticky najkrajsi usek celej trate (vrch kopca Sindelna). Niekolko km beh cez les, po turistickych chodnickoch, troska do kopca, troska z kopca, proste idealna pasaz na znova nabratie nejakeho rytmu. Ale nejde mi to. Je mi zima a som stvrdnuty. Vsade je blato, idealny usek sa stava coraz technickejsim. Vobec ma to nebavi, mam chut to zabalit. Ale tu by na to neboli zvedave ani srnky, keby som to chcel odpiskat a uz vobec nie nejaky usporiadatel. Skusam vymenit rukavice za suche, ale efekt sa nedostavuje. Stale mi je zima. Suchtam sa dalej a popri mne sa mihaju bezci, ktorych som mal este nedavno daleko za sebou. Som prakticky rozhodnuty na najblizsej obcerstvovacke odovzdat chip a zohnat si odvoz do ciela. Necitim sa na smrt unaveny, to nie, aj nohy v podstate vladzu, ale takato turistika ma fakt nebavi. Vonku je hnusne, vyhlady nulove, vsade blato, zle som obleceny, boty premocene, ponozky tiez, niet nikoho, kto by ma povzbudil a potiahol a aj tak nebezim…tak na co je dobre? Kriza jak svina…dokonca rozmyslam, ze mozno idem tak pomaly, ze nestihnem ani cutoff time a bude to vyriesene. V duchu uz splietam blog s nazvom “moje prve DNF”…

Suchtavym behom dorazam na zaverecnu obcerstvovacku na 29.km, po takmer 5h. Ani nic nejem, rovno sa pytam na odvoz. Tetusky su sice zlate a ochotne, ale samy netusia, kedy pre ne niekto pride. Stretavam tu bezca, ktory to uz zabalil a odovzdane sa pobral do blizkej dediny, ze ved nejak bude. Hm, to by som si pomohol teda…mrznut niekde na zastavke a dufat, ze pride nejaky bus. Do auta by ma nikto dobrovolne aj tak nezobral, takehoto zablateneho. Tak nieco zjem, zase trocha toho studeneho jontaku a s velkym odporom sa “rozbieham” do dalsieho (uz predposledneho!) kopca (Ostry).

Po chvilke ma zacne v topanke ominat nejaky suter a musim sa vyzut. Dalsia chyba! Rozviazat snurky este ako tak ide, ale zaviazat? Ruky mam skrehnute, prsty ma neposluchaju, fakt to nejde. Prepada ma zufalost, realne zvazujem, ze sa vratim na tu obcerstvovacku, ved s rozviazanou botou nemozem pokracovat. Trva mi to tak 2-3min, kym sa znova zaviazem a bezim/kracam dalej.

Je mi v zasade jedno, ze ma predbehli dalsi bezci, alebo ze som stratil cas. Priemerne tempo mam nieco cez 10min/km, ale nic mi to nehovori. Neviem, ci je to vela alebo malo. Doteraz som vzdy behaval s nejakou (aspon pribliznou) predstavou, ze ake tempo by som chcel alebo mal mat. A snazil som sa zrychlit, ked som zaostaval. Ale co teraz? Zalezi na tom, ci idem 9 alebo 11min/km? Nie, vobec. Mam jediny ciel – dojst do ciela. Akykolvek cas bude dobry. A ci zostane za mnou este 200 bezcov alebo 20, to mi je tiez jedno.

Predposledny kopec je zdolany a s radostou si uvedomujem, ze uz mi zostava iba posledne udolie – zbehnut dole a vybehnut hore znova na Javorovy. Snazim sa o beh, ale je to utrpenie. Je mi uz sice vyrazne mensia zima, po vyse 6h sa vsak dostavuje unava. Minam uz iba nudzovu stanicu s vodou (studenou), ale ani sa o nu nepokusam…zlata pampeliska na chrbte. Ak som predtym frflal na blato, tak este len teraz zacina to prave bahnenie sa. Niektore useky su uz tak vysuchane a rozbahnene, ze mi nepomahaju ani palicky a chytam sa, coho mozem, aby som neskoncil na zemi. Toto nie je beh, ani chodza, to je cisty boj.

Na luke skusam znova bezat, v podstate zaverecny behatelny usek. Za sebou taham vlacik asi 10 bezcov. Sice maju priestor ist cezo mna, obcas ideme aj po dvojkolajke, ale asi uz toho vsetci maju plne zuby a su radi, ze ich niekto taha.

Posledne stupanie, znacka na ceste oznamuje zaverecne 3km a asi 600 vyskovych metrov. Tu si vytvaram novy “osobak” – vyse 20min/km. Uz sa o nic nesnazim, iba sa nejak dostat hore. Je to utrpenie, stupat 50min do kopca, v dazdi, v blate. V cieli je ludoprazdno, iba jedna odvazna dobrovolnicka mi strka do ruky medailu a gratuluje. 41km, +3195m, celkovo za 7 :24h. Ale nie som posledny !!! 314. miesto z celkovo 386 startujucich (dokoncilo 354), vitaz to dal za 4 :07h.

ciel

chybicka se vloudi - liVe is vertical :)

Vnutri v chate vladne chaos najvacsi – 400 bezcov plus x dalsich ludi vysoko prevysuje jej kapacitu. Sadnut si niet kam, dokonca ani na zem sa neda, jak je to plne. Snazim sa zistit, v ktorom kute chaty mam bagel s vecami, je to tu dost zivelne. Na nejake pocity a dojmy nie je cas ani priestor, rychlo hltam polievku, beriem bagel so suchym oblecenim a radsej sa poberam prec. Ani sa neprezliekam, nema to ziadny zmysel, caka ma este 2km dole po zjazdovke, ktoru sme rano bezali hore. Neviem, ci som zufaly alebo nasraty, ale bohujem ako pohan. Az dole v aute zistujem, ze mam stale na nohe chip (nikto ho odo mna hore nepytal) a ze som niekde na zjazdovke stratil spodnu cast jednej teleskopickej palicky…no fasa. Rychlo sa prezliekam, blato a pot na sebe neriesim, vsetko mokre hadzem do kufra a vyrazam na cestu domov. Moderny duatlon – 41km beh a potom 400km soferovanie J

Az cestou domov mam cas sa zamysliet nad tym, co som prave absolvoval. Celkovo asi prevazuje spokojnost, ze som to nevzdal a dokoncil, fakt to bolo maso. Cas a umiestnenie mam v trubke, nemam to aj tak s cim porovnat, nikdy som nic nepodobne nebezal…

nth

PS – najvacsi hrdinovia celeho dna boli pre mna ti zufalci/dobrovolnici, ktori stali v roznych castiach trate, casto uplne in the middle of nowhere, uprostred lesa, v dazdi, zime, len aby nas navigovali, ze tu je nejaka zaludna odbocka, tak nech nezabludime. A este nas pri tom aj stihli povzbudit. Fakt klobuk dole pred nimi !